Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Trinásť hodín vo vlaku

.anton Vydra .témy

Je preprava slovenskými vlakmi naozaj taká zlá, ako sa o tom dozvedáme z rôznych výpovedí cestujúcich? Alebo sú to len epizodické udalosti, ktoré sa z času na čas pritrafia? Za jeden deň sme si vyskúšali cestovať šiestimi rôznymi vlakmi. Aké to bolo?

Trinásť hodín vo vlaku BORIS NÉMETH Hlavná stanica v Bratislave – prvý signál, ktorý vysielame k tým, ktorí sem prichádzajú. Nový náter vonkajšieho plášťa budovy pomohol len čiastočne. Čo spraviť s touto budovou?

vlakom chodievam často. Aj na krátkom úseku medzi Trnavou a Bratislavou si cestujúci neraz užijú svoje. Mierne meškania vlakov už akosi rutinne odpúšťame, nebudeme si podľa vlakov nastavovať hodinky. Skúsenosť nás naučila, že býva výhodnejšie nastúpiť do osobného vlaku, hoci do cieľovej stanice príde o pár minút neskoršie. 

Ak chytíte niektorý z tých novších, takmer isto tam bude funkčná klimatizácia a miesto na sedenie. No ak si zvolíte rýchlik, nie vždy nájdete miesto, možno skončíte v uličke alebo až na okraji vozňa pri záchodoch. V týchto horúčavách prídete domov mokrí od vlastného potu. No my sme sa tentoraz vybrali na celkom inú trať. Do Brezna a späť.

ranný vlak

Je ráno, krátko pred šiestou. Z Trnavy vyrážam osobákom do Galanty, kde mám prestúpiť na rýchlik. Vozne sú staré a nie veľmi čisté, no keďže nie som náročný typ cestujúceho, až tak mi to neprekáža. „Ideme?“ kričí z okienka vyklonený rušňovodič. „Pome,“ kontruje mu sprievodca. Rušňovodič ešte zrúkne: „Dvere si nezavrel.“ „Aha,“ ozve sa od dverí.

Skoro ráno to až tak nevadí, no vravím si, že poobede tu musí byť peklo. Otvorené okienka sotva pomôžu.

Dvaja postarší muži vo vozni sa rozprávajú o elektronických cigaretách, ostatní sedíme bez slova, zahľadení do tabletov a mobilov, prípadne len tak do okien. Nie je nás veľa, našich osobných príbehov si v sebe nesieme každý viac.

Vo vozni podchvíľou cítiť závan lacného alkoholu, skúmam, odkiaľ prichádza, no po chvíľke to nechám tak. Prvá zastávka: vystúpia asi dvaja ľudia, nenastúpil nikto. Pokračujeme. Vlak je starý, jeden vozeň vyzerá modernejšie, ale je to len „revitalizovaná“ verzia staršej jednotky. Zásuvky tu, samozrejme, nie sú, ani klimatizácia. Skoro ráno to až tak nevadí, no vravím si, že poobede tu musí byť peklo. Otvorené okienka sotva pomôžu. Približne po polhodine prichádzame do Galanty.

Malá staničná budova je zateplená a zvnútra celkom čistá a udržiavaná. Staničný automat na kávu jednostaj bzučí, striedajú sa pri ňom cestujúci všetkých vekových skupín a spoločenského postavenia. Oceňujem skutočne peknú pizzeriu; keď sa budem vracať späť, zájdem tam na pivo. Čakanie na prestup netrvá dlho, vonku je ešte stále príjemné počasie, prestupujem na rýchlik, v ktorom už sedí kolega Boris, fotograf. Vlak nás zavezie až do Banskej Bystrice. Nový vlak, nový svet.

Ako však k absencii reštaurákov prídu tí, ktorí zadarmo necestujú?

V našom kupé sedia štyri staršie dámy a celkom nahlas si púšťajú ľudovky. „Nevadí vám to, chlapci? O chvíľu si budeme môcť aj zatancovať,“ vraví s úškrnom jedna z nich, „vedúca“. Keď vlak trochu zahrkoce, neprekvapí ich to: „Na tejto trase sme už zažili kadečo.“ Ženičky nie sú len štyri, je ich v našom vozni šestnásť. 

Cestujú ako organizovaná skupina, čítajú bulvár, rozprávajú sa o svojich známych – ďalšie príbehy ľudí, ktorých nikto iný nepozná. Tety sa vybrali na hrad Modrý kameň. Vraj takto chodievajú na výlety celkom často, niekedy aj dva-trikrát za mesiac, idú na ľahké túry, ale aj za umením, tentoraz vraj pôjdu nielen na hrad, ale aj do Múzea bábkarských kultúr a hračiek. To sídli priamo na hrade, pomyslím si. „Naša ‚vedúca‘ všetko zariadi, vybaví, my len ponastupujeme do vlaku a ide sa,“ hovorí jedna z nich. „Veď keď máme vlaky zadarmo, prečo to nevyužiť? Škoda len, že naše rýchliky už nemajú reštauračné vozne,“ posťažuje sa. Iste, možno preto, že majú to cestovanie zadarmo, pomyslím si zas ja. Ako však k absencii reštaurákov prídu tí, ktorí zadarmo necestujú?

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite