prečo ste sa rozhodli pridať ku strane Andreja Kisku?
Vladimír Ledecký (VL): Do politiky idem s veľkými obavami. Pred časom som si vôbec nemyslel, že do veľkej politiky vstúpim. Bol som presvedčený, že mám riešiť veci v regióne. Andrej Kiska so mnou počas piatich rokov v úrade niektoré veci konzultoval. Poznám jeho hodnoty. Keď ma teraz oslovil, tak som na to „kývol“. A presvedčilo ma aj to, akí rôzni ľudia do strany idú. Bude mi cťou spolupracovať s nimi.
Vladimíra Marcinková (VM): Musím sa priznať, že ja si po tých piatich rokoch práce pre prezidenta uvedomujem, že politika na Slovensku nie je nič, za čo sa tlieska. Je to veľmi ťažká služba ľuďom a treba na ňu odvahu. Už aj pri rokovaniach o vstupe do strany som pochopila, že veľa dobrých a šikovných ľudí sa bojí vstúpiť do politiky. A my s otcom sme stále odvahu mali, ako ukazuje aj práca s Rómami, ktorá sa potom stala základom pre úspešný príbeh, ktorý vzišiel zo Spišského Hrhova. Takže mám pocit, že aj na politiku treba meniť pohľad. Ak od nej dáme všetci ruky preč, tak nemôžeme dúfať, že do nej vstúpia ľudia, ktorých tam chceme.
s akou víziou vstupujete do vysokej politiky?
VM: Považujem sa za šťastného človeka. V živote som mala veľa príležitosti na to, aby som dokázala naplniť svoju profesijnú a životnú víziu. Mám usporiadaný život, pevné zdravie a vnútorne cítim, že mojou povinnosťou je pomáhať tým, ktorí nemajú životný priestor riešiť vlastné útrapy. Mojím cieľom je zvýšiť citlivosť voči ľuďom, ktorí to v spoločnosti nemajú ľahké. Chcem ponúkať riešenia na skvalitňovanie ich života. Ako jednu z najzraniteľnejších skupín vnímam slobodné matky a neúplné rodiny. Rodiny jedného rodiča s aspoň jedným dieťaťom sú dnes najviac ohrozené chudobou. Týka sa takmer 30 % percent z nich. Sú to aj ďalšie skupiny – ľudia s hendikepom, ľudia vychádzajúci z detských domovov bez pomocnej ruky štátu alebo ľudia z reedukačných a resocializačných zariadení, na ktorých systém zabúda.
VL: Žijem v okrese, ktorý je znevýhodnený. Takýchto okresov je na Slovensku sedemnásť. Sú typické tým, že majú veľkú nezamestnanosť, veľkú komunitu Rómov v osadách a s tým súvisiace negatívne javy. S tým sa borím dvadsať rokov. Niečo sme vyriešili sami, s niečím nám pomohol štát. Moja snaha je venovať sa v politike regionálnemu rozvoju a tým veciam, ktoré ho najviac tlmia.
pán Ledecký, vaše meno sa spája najmä s inkluzívnym prístupom k najchudobnejším Rómom, úspešnými sociálnymi a obecnými podnikmi. Chcete tento model pomoci preniesť aj na celoslovenskú úroveň?
VL: Stále hovoríme, že regióny sú rozdielne. Ja chcem prispieť k tomu, aby sa sociálne rozdiely nezväčšovali, ale zmenšovali. Pomenovať a riešiť veci, ktoré tomu pomôžu. Takými nástrojmi sú napríklad aj sociálne podniky, podpora zamestnanosti a systematické riešenia vylúčených spoločenstiev. Keď hovoríme o regionálnom rozvoji, tak toto je ich Achillova päta.
majoritné obyvateľstvo je občas akoby na okraji záujmu sociálnych opatrení. Čo chcete ponúknuť im?
VM: Téma, kde sa vidím aj po piatich rokoch práce pre prezidenta, je práve regionálna politika. Regióny pre mňa predstavujú volanie po adresných riešeniach. Problémy naprieč Slovenskom majú svoje špecifiká. Na východe je to nedostatok kvalitných pracovných príležitostí. Na západe je to napríklad nedostatok kapacít v jasliach a škôlkach. Už skôr som vypichla práve rodinnú politiku. Hovorila som o neúplných rodinách, kde je veľa systémových zlyhaní. Je nemysliteľné, aby slobodná matka musela žiť z 220 eur. Takýchto prípadov sú tisíce.
„Vždy ma šokuje otázka, keď sa otca pýtajú, či sa presťahuje do Bratislavy. Ja sa napríklad po skončení piatich rokov v Prezidentskom paláci sťahujem späť na východné Slovensko.“
VL: Pokiaľ sa pozdvihne región, tak šancu dostanú všetci. Uplatnia sa aj manažéri a ľudia, ktorí musia ostatných naučiť zručnostiam. Je to tak pol na pol. Polovica zamestnancov je úspešných, ktorí by sa aj inde zamestnali, ale keďže sú doma, tak sú ochotní akceptovať aj iné podmienky. Myslím, že v celej Európe je to veľmi populárna téma a funguje to. Máme koho nasledovať a regionálne rozdiely sa na Slovensku systematicky neriešia.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.