Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prečo sú to výnimočné voľby

.štefan Hríb .témy

Voľby do Európskeho parlamentu nebývajú dramatické, na Slovensku zvlášť. Ale tie nasledujúce dramatické budú – a nielen vzhľadom na extrém. Ide znovu o elementárnu slobodu.

Prečo sú to výnimočné voľby AKG IMAGES/PROFIMEDIA Matthias Koeppel: Krava a repka pred búrkou. Olej na plátne, 2001.

v rokoch, keď sa Slovensko uchádzalo o členstvo v NATO a EÚ, išlo o základné ukotvenie krajiny. Iba nepriatelia slobody, suverenistickí dobrodruhovia a neutralistickí utopisti mohli byť a aj boli proti.

Potreba ukotviť pomečiarovské Slovensko a západný konsenzus rozumnej časti elít však v tom čase trochu prekryl to, čo bolo na západ od nás zjavné – že EÚ nie je statický raj slobody, ale neustále sa vyvíjajúci celok, ktorý strieda skvelé civilizačné momenty s omylmi a slepými uličkami. Niekedy vtedy sa tu usadilo paušálne delenie na proeurópske a protieurópske sily. Nemyslím teraz na extrém a proruských nacionalistov, teda skutočných nepriateľov Západu. Myslím na stav demokratickej časti spoločnosti, ktorá nie celkom uniesla svoju novú spoluzodpovednosť za stav EÚ. Áno, európske riešenia boli často lepšie než domáci marazmus, ale nie vždy. Napríklad reformy, ktoré sa udiali na Slovensku, boli mentálne oveľa ďalej, než vtedy  dominujúci koncept neudržateľného sociálneho štátu západnej Európy. Lenže kritika EÚ sa pokladala za antieurópanstvo – a tak sa až na výnimky mlčalo. A bolo to aj pohodlné, nebolo treba vlastných riešení, stačilo opisovať tie európske.

Lenže ony prestávali fungovať. Staré členské štáty zisťovali, že na dlh sa žiť nedá, začali chápať, že opatrovateľský štát je v globálnej konkurencii neudržateľný, a dokonca aj sociálni demokrati v Nemecku či Blair vo Veľkej Británii pristúpili k reformám pracovného trhu či k privatizácii. Občas ešte európski lídri uleteli, keď si vytyčovali nerealistické ciele (budeme do pár rokov najkonkurenčnejší), ale EÚ ako celok prestala byť dogmou, všeobecným vzorom, a stala sa územím hľadania. S jednou výnimkou – až donedávna sa ako nedotknuteľný udržal koncept nikdy sa nekončiacej integrácie. Tu sa nehľadalo, tu sa nálepkovalo – kto zauvažoval, že niektoré kompetencie patria prirodzene členským štátom, bol za zradcu európskej idey.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite