Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Slowakenstaat

.redakcia .témy

Od vzniku prvej Slovenskej republiky v roku 1939 uplynulo osemdesiat rokov. Fašistický štát mal byť iba prechodným štátnym útvarom, s ktorého ďalšou existenciou Hitler nepočítal. Prečo sme sa vtedy pridali na stranu agresora a prečo sme nepočúvali tých, ktorí pred tým varovali? Ako nás to poznačilo?

Slowakenstaat
14. marec 2010 Bratislava: Muž na Hodžovom námestí drží v rukách transparent s prezidentom Jozefom Tisom počas spomienkovej demonštrácie Pochod za národ, organizovanej podporovateľmi slovenského štátu v deň 71. výročia jeho vzniku.

OBSAH

Nová farská republika? .anton Vydra
Hej, Slováci, ešte žijete? .peter Bálik .michal Magušin
Ani ľudák, ani komanč .michal Magušin
Kultúra v dobe „nekultúrnosti“ .samuel Trizuljak
Výnimka od Tisa stála aj tisíce .matúš Dávid
L

Nová farská republika?

.anton Vydra .témy

Farská republika je republika klerikálna. Nie je to štát, kde nevyhnutne vládnu kňazi, no je ich dosť takých, ktorí sa stali súčasťou štátneho aparátu. Na tom by ešte nemuselo byť nič zlé, keby... Dejiny sa nikdy neopakujú, len niektoré situácie sú si navlas podobné.

hrozí nám návrat Slovenskej republiky spred osemdesiatich rokov?

O tom, ako to bolo so vznikom Slovenskej republiky v marci 1939 (vtedy ešte oficiálne pod názvom Slovenský štát) už všetci čo-to vieme. No nebude na škodu venovať tomu pár riadkov ako zhrnutie.

Adolf Hitler bol už v roku 1938 dôležitou persónou európskej politiky a hoci s ním okolité krajiny mali problém, vedeli, že jeho požiadavky musia aspoň čiastočne rešpektovať. Druhá svetová vojna ešte nevypukla a jediným úsilím diplomatov bolo, ako jej zabrániť – ústupkami, dohodami, konferenciami. Československo, ktoré práve oslávilo dvadsať rokov svojej existencie, sa ocitlo v kríze: sudetskí Nemci sa domáhali národného sebaurčenia a o to isté sa usilovali slovenskí autonomisti. Hitler Čechov nenávidel, Slováci mu boli ukradnutí. Vo vtedajšom Československu predstavovali Slováci 18 percent obyvateľstva, Nemcov tu bolo o štyri percentá viac.

1940 Obersalzberg, Nemecko: Ríšsky kancelár Adolf Hitler víta slovenského prezidenta Jozefa Tisa sprevádzaného šéfom protokolu Alexandrom Freiherrom von Dörnbergom na schodoch svojej rezidencie a letného sídla v bavorskom Berghofe.HEINRICH HOFFMAN/ULLSTEIN BILD/ČTK1940 Obersalzberg, Nemecko: Ríšsky kancelár Adolf Hitler víta slovenského prezidenta Jozefa Tisa sprevádzaného šéfom protokolu Alexandrom Freiherrom von Dörnbergom na schodoch svojej rezidencie a letného sídla v bavorskom Berghofe.

Česi pre Hitlera predstavovali symbol potupného rozpadu monarchie a víťazstvo nad Nemeckom z roku 1918. Premýšľal nad tým, ako ten národ rozdrviť. Po pokojnom anšluse Rakúska sa rozhodol pod zámienkou priateľskej pomoci oslobodiť sudetských Nemcov, o ktorých nechal šíriť propagandistickú tlač, že sú Čechmi utláčaní. V októbri 1938 odstúpil z funkcie prezident Beneš a jeho miesto zaujal starý a nevládny predseda Najvyššieho správneho súdu Emil Hácha. Toho si Hitler nechal v marci 1939 zavolať, päť hodín ho nechal na seba čakať, potom naňho nahučal a prostredníctvom Hermanna Göringa mu oznámil, že mu bude ľúto, keď sa bude bombardovať jeho krásna Praha. Hácha vraj po tých slovách zamdlel; keď ho prebrali, vydal rozkaz, aby česká armáda nekládla Nemcom odpor. A tak mohol Hitler „politicky čisto“ vstúpiť 15. marca 1939 do Prahy a užívať si noc na Hradčanoch.

Slovenská republika – už ako samostatný štát, na ktorom sa Hitler dohodol s autonomistami okolo Jozefa Tisu – vznikla deň predtým a pre Hitlera neznamenala viac než prechodný štátny útvar, ktorý si mali časom rozdeliť Poliaci a Maďari. Ako vieme, nad budúcou existenciou Poľska Hitler takisto urobil zanedlho krížik. V jeho víziách povojnového usporiadania Európy sme dnes mali byť súčasťou rozsiahlej Nemeckej ríše, ktorú mienil vybudovať. Prechodný štát, o ktorom sa Tiso naivne nazdával, že si svoju nezávislosť vydobyje a udrží sám, nechal Hitler pod nemeckou intervenciou a „ochranou“ – a v skutočnosti ako možný drobný darček za prípadné priateľské správanie Maďarska. Napokon však Slovenská republika vydržala existovať ako Hitlerova bezproblémová poistka až do konca druhej svetovej vojny v máji 1945. Toľko rýchla historická skratka.

klerici ako politici

Šesť rokov nacistickej indoktrinácie zmenilo Slovensko. Keďže sa obdobie existencie slovenského štátu do veľkej miery prekrýva s trvaním druhej svetovej vojny a hrôzami holokaustu, ide o jednu z najväčších tráum, ktoré si v našej historickej pamäti nesieme. O to viac, že na čele štátu stal kňaz a najsilnejšia politická strana bola založená takisto kňazom a previazaná silným klerikálnym cítením. Pôvodné plány obhájiť si vlastnými silami slovenskú autonómiu sa ukázali ako nereálne. Slovensko pod patronátom Nemecka nemohlo bez jeho dovolenia v zahraničných vzťahoch prakticky nič vykonať. Polovojenská Hlinkova garda bola postupne nacizovaná (hoci tým zároveň aj profesionalizovaná) a po rozpade pôvodnej československej armády sa z nej stala vojenská posila v službách nacistického Nemecka. To platilo najmä počas Slovenského národného povstania, proti ktorému sa jej príslušníci postavili po boku nacistov.

Jozef Nový nafotil v roku 1939 budovanie hraníc medzi Slovenskou republikou a Protektorátom Čechy a Morava. Fotograf vo svojej tvorbe dokumentoval udalosti slovenského štátu, a neskôr aj komunistického režimu.Jozef NovýJozef Nový nafotil v roku 1939 budovanie hraníc medzi Slovenskou republikou a Protektorátom Čechy a Morava. Fotograf vo svojej tvorbe dokumentoval udalosti slovenského štátu, a neskôr aj komunistického režimu.

Ako je možné, že sa vládnuca katolícka väčšina pridala na stranu zločineckého režimu, ktorý neváhal nivočiť ľudské životy? Tá otázka vyrušuje dodnes. Katolícke elity v tých rokoch nechali nielen upadnúť morálnu veľkosť kresťanstva, ale otvorili priestor pre všeobecnú proticirkevnú povojnovú nenávisť, ktorú využili najmä komunisti. Postaviť cirkev opäť na nohy a vniesť do nej ešte raz veľký morálny záväzok bola práca na dlhé roky, na ktorej trpezlivo pracovali ľudia podzemnej cirkvi, ktorým zas nohy podkopávali pohrobkovia slovenského štátu, kolaborujúci pod značkou združenia Pacem in terris tentoraz s komunistickým režimom. Dvakrát za sebou ukázali cirkevné elity slabosť, ktorá sa neodpúšťa.

Politicky protežovaní kňazi a biskupi slovenského štátu boli obdivovateľmi ľudovej viery, tradičných pobožností, krojov, rúch a procesií. Zatiaľ čo už svetová cirkev upúšťala od folklorizujúcich ceremónií, u nás sa ešte viac upevňovali. No nie všetci s tým súhlasili. Na dvere už klopala aj moderna.

Kňaz požíval medzi veriacimi obrovskú úctu nielen vzhľadom na svoje vzdelanie (nech už bolo akejkoľvek kvality), ale najmä vďaka svojej autorite. Málokto si už dnes uvedomuje, v akom stave bola občianska uvedomelosť v dvadsaťročnom mladom štáte, ktorého jazyk sa ešte len etabloval. Ľudia vedeli čoraz viac čítať a písať, no k samostatnému kritickému mysleniu a občianskemu povedomiu bolo ešte treba prejsť hodný kus cesty. Pre mnohých katolíkov boli kňazi usmerňujúcimi pomocníkmi. Navyše boli „občiansky angažovaní“ – nielenže v sneme vtedajšej Slovenskej republiky určitý čas sedel asi tucet kňazov ako poslancov, ale boli aj vo výkonných funkciách rôznych regionálnych či osvetových inštitúcií, prevažne katolíckych. Hoci vtedy platný Kódex kanonického práva takisto neprejavoval veľkú vôľu k angažovaniu sa kňazov vo verejnej správe, dovoľoval to so súhlasom miestneho biskupa. Lenže to bol kódex schválený ešte v roku 1917 a takých prípadov nebolo veľa. Nik nemohol tušiť, ako sa dejiny zvrtnú. Slovenskí kňazi a biskupi iba využili možnosť, ktorú im staré kanonické právo dávalo, a v pocite zodpovednosti za národné smerovanie tak neváhali zastávať verejné úrady.

opodstatnené obavy?

Keď sa dnes poukazuje na hrozbu renesancie nálad slovenského štátu, neraz sa prirýchlo stotožňuje slovenská katolícka cirkev s nacistickými praktikami slovenského štátu na čele s Jozefom Tisom. Taká identifikácia je pre kriticky rozhľadeného človeka zavádzajúca. Nie každý klerik v období slovenského štátu bol hneď aj nacista či prívrženec národného socializmu, nie každý bol antisemita. Vezmime si ako príklady gréckokatolíckeho biskupa Pavla Gojdiča či farára Štefana Galla (obaja ocenení titulom Spravodliví medzi národmi za záchranu židovských občanov počas holokaustu) alebo podplukovníka Violanda Andrejkoviča, gréckokatolíckeho kňaza, ktorý pôsobil ako veliteľ vojenskej duchovnej správy v povstaleckej armáde. Takých príkladov je viacero a pri kritickom hodnotení pôsobenia katolíckej cirkvi v rokoch 1939 až 1945 na Slovensku by sme ich nemali v tichosti obchádzať, nehovoriac už o tom, čo sa práve s týmito ľuďmi dialo vzápätí počas komunistického útlaku.

Jána Halaša: Zem požehnaná, 1938 – 1939. Fotografia bola súčasťou výstavy Sen x skutočnosť v Slovenskej národnej galérii pred troma rokmi. Výstava mapovala umenie a propagandu v rokoch existencie slovenského štátu.HALAŠA/SNG/SITAJána Halaša: Zem požehnaná, 1938 – 1939. Fotografia bola súčasťou výstavy Sen x skutočnosť v Slovenskej národnej galérii pred troma rokmi. Výstava mapovala umenie a propagandu v rokoch existencie slovenského štátu.

Dnešná angažovanosť katolíckeho duchovenstva na občianskom živote je na jednej strane spoločnosťou žiadaná (niekoľko kňazov vystúpilo aj na zhromaždeniach Za slušné Slovensko), no zároveň sme k nej opatrní. Napríklad po niektorých vyjadreniach Mariána Kuffu a po využívaní jeho mena na politické ciele. On sám politické ambície nepreukazuje, no na formovanie politického diskurzu vplyv má, a nie malý. Žeby nám však vďaka tomu hrozila nová farská republika? Kdeže. Súčasné cirkevné elity sa aj dnes chápu ako dôležitá súčasť politického života pre vplyv, aký majú na veriacich. Aj preto i politici bez vyznania stále vďačne prichádzajú na rozličné cirkevné slávnosti, napríklad v Šaštíne, no hovoriť preto o návrate klerikálneho štátu by vyznelo umelo a smiešne.

Obavy prichádzajú odinakiaľ – zo strany tých, ktorí sa kresťanstvom čoraz častejšie zaštiťujú (Harabin, Kotleba či Fico a najnovšie aj jeho prezidentský kandidát Šefčovič). Februárový prieskum agentúry Focus pre budúcoročné parlamentné voľby poukázal na narastajúcu podporu Kotlebovej ĽSNS, ktorá sa s takmer dvanástimi percentami dostala na druhé miesto v celkovom poradí. Kotlebovci nie sú klerikálna strana, ale strana s fašistickými sklonmi, ktorá sa rada chváli príklonom k určitej vetve katolicizmu – samozrejme, skôr k ľudáckym prežitkom než ku katolicizmu pápeža Františka. Do volieb je ešte ďaleko a na politickej scéne sa všeličo môže meniť, no prieskum Focusu ukázal prinajmenšom to, že nálady nemalej časti spoločnosti preferujú kotlebovcov ako ochrancov tradičných hodnôt vraj pred dekadentným Západom. Mnohými prívržencami ĽSNS stále obdivovaný Jozef Tiso nenávidel boľševikov a marxistov. Dnes by však bol azda aj prekvapený tým, ako svojimi postojmi jeho „katolíci“ idú ruka v ruke s honbou po všetkom západnom a americkom (možno až na Donalda Trumpa a jeho suitu), prípadne ako sa bratríčkujú s bývalými komunistami a kryptokomunistami. A mocenské rozpínanie dnes skutočne nehrozí zo strany Nemecka. Prichádza z opačnej svetovej strany.

Slovensko sa dnes nemusí obávať návratu farskej republiky, ale návratu omnoho desivejšej ideológie, ktorá pod pláštikom niekoľkých kresťanských hodnôt šíri nenávistnú politiku, podkopáva demokratické princípy európskych štátov, užíva si tichú podporu cirkevných autorít, ktoré stále nemajú odvahu (alebo nechcú) otvorene pomenovať riziká, ktoré so sebou tento typ politikárčenia nesie. Ak ostane katolícka cirkev ticho len preto, aby deklaratívne ukázala svoju nestraníckosť a apolitickosť, je možné, že sa dopustí ďalšej fatálnej chyby, ktorá sa jej opäť pripíše na vrub. Je pre katolícku cirkev až takým problémom otvorene a hoci aj viacnásobne dištancovať sa od strany so zjavne fašistickými názormi, a to aj napriek tomu, že tá strana v parlamente háji niektoré hodnoty, s ktorými sa cirkev identifikuje ako s vlastnými? Je možné nepoučiť sa z podobnej situácie, ktorá tu už raz bola, keď v záujme autonomistického programu vytvorenia svojbytného štátu pre Slovákov bola slovenská katolícka cirkev ochotná podpísať zmluvu s diablom len preto, lebo jej sľuboval to, čo vtedy pokladala za hodnotu prvej kategórie? Okrem fašistických interpretácií dejín a aktuálneho politického i kultúrneho diania, ktoré si nachádzajú cestu najmä k mladým ľuďom, nám dnes teda hrozí ešte niečo: ticho cirkevných elít tam, kde majú prehovoriť jednoznačne, opakovane a nahlas. 

14. marec 2009 Bratislava: Podporovatelia slovenského štátu s transparentom pred Prezidentským palácom na Hodžovom námestí. Pochody za národ organizované slovenskými nacionalistami sa konali už viackrát. Foto: BORIS NÉMETH
L

Hej, Slováci, ešte žijete?

.peter Bálik .michal Magušin .témy

Vybrali sme sa zistiť, ako duch slovakštátu pretrváva po 80 rokoch v Tisovom meste Bánovce nad Bebravou, v prezidentovom rodisku v Bytči a v spomienkach politického väzňa z Bojníc.

kedysi sa Bánovciam hovorilo Tisovo mesto, ale pamätnú tabuľu venovanú hlave vojnového slovenského štátu by ste tu hľadali márne. Prichádzame do centra mesta, ktoré jeho osobu pripomína len nepriamo. Námestiu dominuje Kostol Najsvätejšej Trojice, kde v rokoch 1924 až 1945 Tiso pôsobil ako dekan a farár. Hneď oproti je socha Ľudovíta Štúra, ktorá vznikla z jeho iniciatívy. Kúsok od námestia stále stojí budova učiteľského ústavu, ktorý založil a kde bol dlhé roky riaditeľom. Dnes je tam socíkovsky pôsobiaci Dom kultúry, od septembra by sa tam mala otvoriť cirkevná škola.

len slabí kotlebovci

V kaviarni na námestí sa stretávame s aktivistom Petrom Králikom, jedným z lídrov zhromaždení Za slušné Slovensko v meste. V komunálnych voľbách sa Peter spolu s ďalšími tromi mladými aktivistami dostal do mestského zastupiteľstva. Mladý poslanec hovorí, že Bánovce boli čisto smerácke mesto – z devätnástich poslancov bolo až štrnásť smerákov, dnes je ich tam len osem. A nie je to jediná zmena. Tisov duch v mladých ľuďoch už nežije. „Mladí, ktorí vedia, o koho ide, ho vnímajú skôr negatívne. Keby ste sa pýtali deviatich z desiatich mladých ľudí, tak by ani nevedeli, že tu nejaký Tiso pôsobil,“ hovorí Peter, ktorý sa živí ako učiteľ vo vedľajšej Svinnej. Podľa Petra slovenský štát prežíva len v mysliach starej generácie, ktorá ho stále vníma pozitívne. „Starí rodičia či prarodičia, čiže bežní ľudia, ktorí nevideli až tak do politiky, vnímali Tisa ako kňaza a politika pozitívne. Podľa nich bol ľudský, rád sa s nimi rozprával, cestoval vlakom. Ďalšie veci, čiže ako sa zachoval či ako sa mal zachovať, až tak neriešili, skôr mali tendenciu tie veci ospravedlniť tým, aký bol človek,“ hovorí Peter.

Na vedľajšom parkovisku sa na nás z bilbordu pozerá Marián Kotleba, no v posledných voľbách jeho strana ĽSNS v Bánovciach prepadla. Okresný predseda Anton Grňo, otvorený antisemita a xenofób,  ktorý sa k Tisovi hlási, kandidoval na primátora, ale vôbec neuspel. Získal len 200 hlasov. V súčasnosti čelí obvineniu za nenávistné prejavy na sociálnych sieťach. „Kotlebovci tu nie sú silní, skôr hluční,“ dodáva Peter Králik. Témou číslo jeden je momentálne v meste rómska problematika. Neďaleko centra mesta je ulica K nemocnici, na ktorej sú rómske bytovky v žalostnom stave. A na posledných zastupiteľstvách venovaných tejto téme si kotlebovci, majitelia rýchlych riešení, na tejto téme „zgustli“. Prvoplánový a nepriateľský prístup k Rómom zo strany ĽSNS je však asi to jediné, čo slovakštát v každodennom živote Bánoviec pripomína.

dom v Bytči

Uprostred Bytče stojí nenápadný rodinný dom. Keby na ňom nebola pamätná tabuľa, že tu sa narodil Jozef Tiso, ani si ho nevšimnete. Vnútri je malé múzeum, ktoré prevádzkuje istý Slovenský dejepisný spolok pod vedením Pavla Demjaniča, obhajovateľa Tisa a bývalého kotlebovského kandidáta. Voláme na číslo na stránke, ale nedvíha. Keď mu píšeme smsku, či nás zajtra pustí dnu, príde jednoduchá odpoveď: „Ani zajtra, ani inokedy.“ Až neskôr zisťujeme, že novinári, teda aspoň tí, ktorí sa snažia objektívne písať o pohnutej histórii prvého slovenského štátu, majú dvere zatvorené. Neskôr sa pokúšame osloviť aj primátora Bytče Miroslava Minárčika. Ten nás odbíja, že mediálnej pozornosti venovanej Tisovmu rodnému domu má dosť. Demjaničov spolok, ktorý vlastní polovicu domu, sa nedávno pokúsil o odkúpenie druhej polovice, ktorá stále patrí mestu. Poslanci tento prevod odmietli. V skutočnosti by mesto radšej odkúpilo tú časť domu, ktorá patrí Tisovým sympatizantom. Vedeniu mesta prekáža, že sa dom stal pútnickým miestom kotlebovcov a iných sympatizantov Tisovho režimu. „Musím povedať, že sa správajú slušne, ale ja mám na fašizmus vyhranený názor,“ hovorí pán Minárčik, ktorý nás odkazuje na Štátny archív, sídliaci na Bytčianskom zámku.

Martin Hagara z Bojníc si na prvú Slovenskú republiku spomína v pozitívnom duchu, i keď vtedajší režim nepokladá ani za demokratický, ani za ideálny. Za komunizmu bol dva roky nevinne za mrežami.BORIS NÉMETHMartin Hagara z Bojníc si na prvú Slovenskú republiku spomína v pozitívnom duchu, i keď vtedajší režim nepokladá ani za demokratický, ani za ideálny. Za komunizmu bol dva roky nevinne za mrežami.

Na druhý deň stojíme pred nádherným historickým objektom, ktorý v druhej polovici 16. storočia dala postaviť rodina Turzovcov. Objekt stále pôsobí majestátne, ale bohužiaľ ošarpane a trestuhodne zanedbane. V jednej zo štyroch veží pracuje Mária Weinbergerová, ktorá vedie oddelenie spracúvania archívnych dokumentov. Hovorí, že archív, ktorý sa nachádza na zámku, je taký veľký, že keby sme všetky spisy zaradili za sebou, vytvorili by sedem kilometrov dlhý rad. To je neuveriteľná predstava. Nás ale zaujíma niečo iné. Ako sa mesto vyrovnalo so svojou minulosťou? „Tiso tu stále prežíva. V jeho rodnom dome funguje občianske združenie, ktoré nie je aktívne vzhľadom k mestu, ale robia sem púť z Rajca. Zaráža ma, že do tohto domu prúdia školské exkurzie. Vodia tam najmä stredoškolákov. Keď som to zistila, bola som z toho v šoku,“ hovorí pani Weinbergerová. Na otázku, ako vníma slovenský štát, odpovedá krátkym príbehom. „Týždeň po vzniku slovenského štátu môj otec emigroval a vrátil sa až po vojne. Zo svojich blízkych tu už nenašiel takmer nikoho.“ Naša respondentka vyťahuje ďalšiu mrazivú historku z rodinného života. „Od mojej sesternice, ktorá prežila vojnu, viem, že raz išla okolo Tisovho domu. Pani Tisová ju zastavila s otázkou: Kdeže je ten tvoj otec? Sesternica jej odpovedala: Tam, kde ho váš Jožko poslal, pani Tisová.“

Mária Weinbergerová dodáva, že v Bytči žije stále dosť ľudí, ktorí sa síce s Tisom nikdy nestretli, ale v rodinnej tradícii jeho osoba stále pretrváva. Hovorí o púťach nacionalistov či omšiach, ktoré sa konajú počas výročí Tisovej smrti. Tieto javy sa snaží si nevšímať, no potešilo ju, že mesto nesúhlasilo s odpredajom domu jeho sympatizantom. Návrat fašizmu v podobe kotlebovcov však vníma ako reálnu hrozbu. „Túto stranu podporujú najmä mladí a podpora je vysoká,“ hovorí. Pani Weinbergerová sa venovala aj spracúvaniu archívov, ktoré dokumentujú život Židov, ktorí prišli do Bytče začiatkom osemnásteho storočia. Život medzi majoritou a minoritou tu podľa nej prebiehal celé stáročia bez problémov a náboženských konfliktov. Pred vznikom slovenského štátu tu žilo približne tristo Židov, čo bola pomerne veľká komunita, tvoriaca asi desatinu obyvateľov mesta. Dnes má Bytča dvanásťtisíc obyvateľov, Židov len zopár. Ľudácky duch tu stále straší. Po rozhovore prichádzame k Tisovmu rodného domu, ktorý sa nachádza v bočnej uličke vedľa mestského úradu. Pamätná tabuľa, ktorú zničil istý uvedomelý vandal v apríli minulého roka, je opravená a skrytá za nerozbitným sklom.

napred sa ísť musí

Na Ulici Andreja Hlinku v Bojniciach je už hlboká tma. Vo svojej pracovni, zapratanej od podlahy až po strop stovkami kníh s najrozličnejším obsahom, nás víta 85-ročný pán Martin Hagara. V regióne je všeobecne známy ako pamätník a znalec histórie, my sme však za ním prišli hlavne preto, že obdobie slovenského štátu si osobne pamätá. Mal síce len päť rokov, ale v hlave nosí jasnú spomienku aj na pamätný 14. marec 1939. Jeho starý otec, dlhoročný richtár za Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu, kúpil vnúčatám v ten deň veľký balík cukríkov, rozdával im ich a hovoril: „Deti moje, máme tu slovenský štát!“ Pán Hagara nám vysvetľuje, že pozitívny vzťah k samostatnému Slovensku mali akosi „v génoch“ a novú politickú situáciu vítali. Sám ako malý chlapec vstúpil do Hlinkovej mládeže. Jeho otec však nevstúpil ani do Hlinkovej gardy, ani do HSĽS, aj keď ho tam volali. Bol vyučený obuvník, špecialista na dôstojnícke čižmy a počas slovakštátu sa mu podarilo biznis poriadne rozbehnúť – v roku 1944 už mal vyše 50 zamestnancov. Pán Hagara má na tieto časy hlavne nostalgicky príjemné detské spomienky, argumentuje však aj hospodárskou prosperitou Slovenska v danom období. „Nebol hlad, štát robil dobrú hospodársku politiku, poskytoval bezúročné pôžičky a začínajúcim podnikateľom dával daňové prázdniny.“ Opisuje nám aj príhodu, keď jeho krstná mama žiadala prezidenta Tisa po omši v Bánovciach o to, aby zariadil návrat jej manžela z východného frontu domov. Tiso si údajne meno jej manžela zapísal a ten sa onedlho s čiernym kufrom vrátil z Kyjeva domov. Pán Hagara sa sťažuje, ako miestni partizáni v roku 1944 vykradli firmu jeho otca alebo ako zastrelili nemeckého vojaka a na oplátku chceli Nemci v Novákoch postrieľať mnoho chlapov, ktorí práve vychádzali z kostola. Zachránila ich len šikovnosť miestneho dekana s organistom, ktorí nemeckého dôstojníka podplatili.

Mária Weinbergerová pracuje v Štátnom archíve v Bytči, rodnom meste Jozefa Tisa. Jej otec týždeň po vzniku slovakštátu emigroval a po vojne sa vrátil, iní príbuzní to šťastie nemali. Väčšina sa nevrátila nikdy.BORIS NÉMETHMária Weinbergerová pracuje v Štátnom archíve v Bytči, rodnom meste Jozefa Tisa. Jej otec týždeň po vzniku slovakštátu emigroval a po vojne sa vrátil, iní príbuzní to šťastie nemali. Väčšina sa nevrátila nikdy.

Keď pri opise pozitív slovenského štátu namietame arizáciou, deportáciami a vytváraním ľudí druhej kategórie, pán Hagara viditeľne zvýši hlas a emotívne nám vysvetľuje, že tieto zločiny neobhajuje, ale komunisti robili ešte oveľa horšie veci. Opakuje nám známe tvrdenia o tom, že naši štátni predstavitelia o osude Židov za hranicami nevedeli a hneď, ako sa to dozvedeli, deportácie boli zastavené. Tiež prízvukuje, že najhoršia situácia vznikla po vypuknutí SNP. „Pozrite, ja netvrdím, že tu vtedy bola demokracia. Ale bola demokracia v Protektoráte? Bola demokracia v Poľsku a v Maďarsku? Slovenský štát nebol ideálny, bol taký, aký v tom čase mohol byť.“

Ťažko sa dá súhlasiť s bagatelizovaním jedného zločineckého režimu poukazovaním na zverstvá komunistickej totality. Dá sa však pochopiť, že pána Hagaru zrejme výrazne ovplyvnilo, že prežil počas slovakštátu veselé detské roky a za komunizmu on osobne reálne veľa trpel. Po vojne totiž vstúpil do Junáka, skautskej organizácie. Keď skautov v roku 1948 komunisti zakázali, angažoval sa v ilegálnej skautskej organizácii Zlatý orol. Keď na Vianoce v roku 1950 tajne vytlačili a rozniesli letáky s nápismi „Pozdravujeme všetkých Slovákov, ktorí bojujú proti komunizmu“, jeden chlapec zo skupiny to prezradil svojmu otcovi, ktorý sa zľakol a chlapcov udal na ŠtB. Všetkých zatkli, niekoľko dní len bili, potom kruto vyšetrovali. Po niekoľkých mesiacoch vo väzbe Hagaru odsúdili „len“ na dva roky za mrežami. Mal vtedy 17 rokov.

A čo hovorí Martin Hagara na politikov ako Kotleba, ktorí sa k slovenskému štátu hlásia dnes? „Je to tragédia. Svojou minulosťou a správaním slovenskému štátu len škodia.“ Počas fotenia nám starší pán rozpráva vtipy, jeho manželka sa rozčuľuje, aké je nedôstojné, že za prezidenta kandiduje človek, ktorý za komunizmu absolvoval moskovskú diplomatickú školu či pseudonovinár, ktorý sa nevie ani vyjadrovať. So zmiešanými pocitmi sa lúčime.

Je už pokročilá noc, smerujeme k Nitre a na diaľnicu do Bratislavy. Cestou však máme dedinku Čakajovce, kde pred rokom niekto rozpílil na polovice a polial červenou farbou jedinú sochu Jozefa Tisa, ktorá na Slovensku stojí. V jemnom mrholení sa zastavujeme na mieste, nazvanom Panteón slovenských dejateľov. Malý parčík, dva zástupy, v každom tri nemé postavy. Vľavo Anton Bernolák, prívetivý Martin Rázus, na konci Andrej Hlinka. Na pravej strane sa vpredu zamyslene pozerá vpred Ľudovít Štúr, chrbát mu kryje Milan Rastislav Štefánik a úplne vzadu sa vzpriamene týči postava Jozefa Tisa v plnej paráde. Akoby nič.

L

Ani ľudák, ani komanč

.michal Magušin .témy

Jur Koza Matejov sedel v base za Tisa aj za komunizmu. Bojoval za autonómiu, no zároveň kritizoval Andreja Hlinku a v najťažších časoch bránil Židov. Kňaz a novinár, ktorý u nás upadol do zabudnutia.

keď prišli vzrušujúce časy prvej Československej republiky a budovania spoločného štátu, Jur Koza Matejov bol už zrelý 34-ročný muž. Za tie tri desatročia toho stihol dosť. Detstvo prežil v stredoslovenskej dedinke Lovčica, kde vychodil ľudovú školu. Už vtedy ho priťahovalo kňazské povolanie. V roku 1908 bol vysvätený, pôsobil na viacerých miestach ako kaplán a vojnové časy prežil ako farár v obci Necpaly v Martinskom okrese. Aj počas pastorácie sa však vášnivo venoval druhej časti svojej identity: písaniu. „V katolíckych kruhoch je už akýmsi príslovím, že sv. Pavel, apoštol národov, keby dnes žil, zaiste by bol novinárom,“ napísal raz v časopise Pero.

ostré pero

Už pred prvou svetovou vojnou mladý Koza Matejov prispieval do maďarských periodík Korponai közlöny a Religio, či do mesačníka Vatra. No skutočnú kariéru naštartoval až v roku 1920, keď začal písať do Hlinkovho Slováka.

Slovák bol tlačovinou Slovenskej ľudovej strany, ktorej bol Koza Matejov od roku 1918 členom a „vydržal“ v nej plných sedem rokov. Preto nie div, že Koza bol v tomto období presvedčený autonomista. Nebol však separatista a spoločný štát s Čechmi považoval za dobrý projekt. Vo svojich textoch presadzoval dôsledné dodržiavanie Pittsburskej dohody a spolužitie Čechov a Slovákov na princípe rovný s rovným.

Preslávili ho burcujúce úvodníky, v ktorých reagoval na aktuálne dianie a tvrdo útočil na zástancov idey československého národa, najmä na Vavra Šrobára, ktorý, paradoxne, zohral neskôr v jeho živote úlohu jedného z hlavných spojencov. Na začiatku 20. rokov cítiť z Kozu Matejova idealistické nadšenie. Vášnivo obhajoval Andreja Hlinku, horlil za zlepšenie postavenia roľníkov, kritizoval socializmus či český antikatolicizmus. Hlinka si Kozu Matejova obľúbil. Slovák, ktorý vychádzal v Ružomberku, už prerástol možnosti dolnoliptovského mesta, hlavne z hľadiska rýchlosti tlače miestnych tlačiarní Lev. Vydávanie novín oproti konkurencii meškalo, preto sa redakcia v marci 1922 presunula do Bratislavy. „Stali sme sa mužmi,“ pýšil sa po presune Hlinka svojím Slovákom, ktorý bol podľa neho „najväčším a najobľúbenejším slovenským časopisom“.

Práve tu sa začína profesionálna novinárska kariéra Jura Kozu Matejova. Kým do roku 1922 do Slováka prispieval ako hlavný vidiecky spolupracovník, po presune periodika do Bratislavy si ho od banskobystrického biskupa Mariána Blahu „vypýtal“ Andrej Hlinka osobne. Sľúbil mu „ročitý plat 30-tisíc korún, byt, svetlo a kurivo“. Biskup súhlasil, uvoľnil Kozu Matejova z práce v necpalskej farnosti a poslal ho do Bratislavy robiť full-time novinárčinu.

Boli to zlaté harmonické časy. Novinári od rána do večera sedávali v redakcii, „bola nám nielen pracovňou, ale i klubom, besedou, zábavou“. Šéfredaktorom bol Vojtech Tuka a Koza Matejov sa stal zodpovedným redaktorom. Idylka netrvala dlho. Ako to v redakciách plných silných osobností býva, onedlho došlo aj na nezhody. Ich výbušnosť umocňoval fakt, že Slovák mal vtedy naozaj silné slovo pri ovplyvňovaní verejnej mienky a niektorí novinári (napríklad Tuka) svoje pôsobenie v denníku zneužívali na zabezpečenie osobného postupu v Slovenskej ľudovej strane. Koza Matejov sa najviac sporil s novým členom redakcie Pavlom Macháčkom, ktorý mal na rozdiel od introvertného Matejova celkom inú povahu a najmä veľké ambície, pre ktoré sa neštítil rozohrať vnútroredakčné intrigy. Rozoštvaný tím Slováka opustili niekoľkí ľudia, Koza Matejov musel ísť na mesačnú nútenú dovolenku a hoci sa potom Hlinka snažil konflikty urovnať, Koza Matejov bol odhodlaný založiť si svoje vlastné médium ihneď, ako to bude možné.

Jur Koza MatejovwikimediaJur Koza Matejov

zradca

A príležitosť prišla. Myšlienka, že by vznikol denník autonomistického zamerania, no kritický k radikalizmu Slováka aj do vlastných radov a schopný oceniť dobrý návrh politického oponenta, sa zapáčila senátorovi Vavrovi Šrobárovi, do ktorého Koza Matejov kedysi tak „bil“. Začiatkom mája 1925 tak na všeobecné prekvapenie začal vychádzať denník Slovenský národ. Koza Matejov hneď v prvom úvodníku vysvetlil, že dostal veľa ponúk, politických (bol v predsedníctve SĽS) i novinárskych (bol známy ako redaktor najčítanejšieho slovenského denníka), no rozhodol sa pre opovážlivejší krok. Založil noviny, ktoré neboli závislé od nijakej politickej strany. Pôvod financií Koza Matejov od začiatku tajil, keďže to investorovi sľúbil. No hlinkovci od začiatku šípili, že za peniazmi pre nové noviny je Šrobár. Koza Matejov bol ihneď vylúčený zo strany. Po pár dňoch Slovák na prvej strane hlásal: „Judáš Koza Matejov odhalený“. V humoristických periodikách sa objavili posmešné karikatúry Kozu Matejova a jeho „mecéna“. Obviňovali ho, že ho zlákala moc, našiel si ženu a neplní si kňazské povinnosti. Keďže Koza Matejov sa obvineniam zo zrady národa chcel brániť, požiadal o cirkevný súd s Andrejom Hlinkom, kde by pod prísahou vypovedal o celom pozadí denníka a odstránil pochybnosti. No Hlinka sa súdu vyhol, odmietol prísť na rokovania.

Slovenský národ medzitým začal žiť vlastným životom. Na svoju dobu to bol unikátny denník. Koza Matejov ho ako majiteľ i šéfredaktor viedol v duchu podtitulu Neodvislý autonomistický denník. Obklopil sa mladými, šikovnými redaktormi ako Milo Urban, Vojtech Hatala, Andrej Dobrota a ďalší. Išlo o politický denník a najfascinujúcejšie na ňom boli kultivované kritiky Kozu Matejova do vlastných radov. Žiadal o očistu Hlinkovej strany, na ktorej mu prekážalo, ako by sme povedali dnešným jazykom, že iba matovičovsky vykrikuje heslá, agituje ľudí, no nemá praktické implikácie a ak áno, tak radikálne („Však to už len nejako bude! Raz to predsa praskne. Čechov pohlušíme. A vtedy budeme pánmi my.“). Keď Slovák písal, že Česi, protestanti a husiti sú nepriatelia a príčina útlaku Slovákov, Koza Matejov reagoval textom o nespravodlivom generalizovaní a nabádal na chladnokrvnosť a rozum.

Vo vzťahu k Hlinkovi vysvetľoval, že zakladateľa SĽS má radšej než tí, ktorí ho nekriticky zvelebujú, no ešte radšej než Hlinku má národ a cirkev. „Vodcovi národa“ vyčítal, že popri úradnej cirkvi vytvoril akúsi „politickú cirkev“, na ktorej čele stojí a medzi týmito dvoma cirkvami rastie priepasť. Kozova frustrácia z Hlinku narástla ešte viac, keď Hlinka Kozu Matejova verejne ohováral. Šéf Slovenského národa pripomínal, že kresťanská morálka a princípy platia aj v politike a nesmú byť len marketingovou zásterkou. Priam prorocké slová ohľadom budúcnosti národa napísal Koza Matejov v texte, kde narážal na Hlinkovu pýchu. „Tento ľud teraz? Ide za vierou a národnou myšlienkou. Sklamal sa v socializme. Sklamal sa vo veľkých vlasteneckých sľuboch. Sklamal sa v láske českej! Teraz sa vracia k svojim. Chce veriť sebe, kňazom, národu. A beda, ak sa sklame i v nás! Vtedy prestane politicky veriť. Stane sa politickým ateistom, a bude komunistom, boľševikom, rozvratníkom, čímkoľvek, len nám nebude veriť.“

Projekt Slovenského národa netrval dlho. Tajomný „mecén“ Vavro Šrobár nenaplnil svoje sľuby, prestal denník finančne podporovať a po roku a pol existencie to znamenalo krach. Šrobár napriek tomu, že Kozu Matejova ubezpečoval o úmysle podporiť kvalitnú novinárčinu, sledoval podporou denníka vlastné politické ciele: oslabenie SĽS. To sa nestalo. Koza nezískal ani dostatok kompromisne naladených ľudákov, ktorí by sa s jeho videním politiky stotožnili. Sklamaný a exekúciami sužovaný sa stiahol z politického života a utiahol sa na kaplánske miesto v Bojniciach.

protištátnik

Vznik slovenského štátu zastihol Kozu Matejova ako farára v Mošovciach. Ľudia si ho vážili, úctu získaval aj vďaka snahám o priateľskú spoluprácu s evanjelikmi. Postupne začal po niekoľkoročnej odmlke opäť prispievať do novín. V jeho príspevkoch rezonovalo znepokojenie nad stúpajúcou vlnou nenávisti vo svete. I keď v mladších rokoch sa tiež „viezol“ na vlne protižidovských nálad a vo viacerých jeho textoch cítiť antisemitizmus, na konci roka 1938 otvorene napísal, že Židia sú „najbližšia rodina Kristova“ a nenávisť voči nim „statočný človek nemôže schvaľovať“. Koza Matejov pre časopis Plameň či Katolícke noviny písal o príkrom rozpore princípov katolicizmu s princípmi totalitného režimu a v podobnom duchu aj kázal v kostole a hovoril s ľuďmi. Z tohto dôvodu ho v októbri 1940 zatkli a internovali v ilavskom väzení. Nebolo to nečakané, o plánoch uväzniť ho hovoril už pár mesiacov predtým v rozhlase minister vnútra Šaňo Mach. V periodiku Gardista o uväznení písali, že sa treba čudovať, prečo je tento kňaz vo väzení až teraz, keďže „pán Koza Matejov chodil po Slovensku, vypisoval listy, strašil a plašil, že Slovensko sa rúti do záhuby, lebo slovenský štát zradil katolícke zásady, odklonil sa od cirkvi a dal sa do služieb diabla“. Ide vraj o „zaslúženú odplatu“ a „Ilava nie je dostatočným trestom za to, čo od 14. marca proti štátu a národu vystrájal“. Z väzenia ho dostal až osobný príhovor biskupa Blahu a ďalších orodovníkov.

Zvyšné vojnové roky Koza Matejov publikoval už len sporadicky, no v živote sa správal konzistentne. Je o ňom známe, že zachránil niekoľko partizánov pred odvozom do Nemecka a nevinných nemeckých robotníkov pred popravou.

Po vojne začal intenzívne písať do Katolíckych novín, kde v plamenných úvodníkoch upozorňoval na nástup novej totality. Odpoveďou boli trestné oznámenia za „hanobenie republiky“. „Vyúčtovanie, ktoré príde, bude také hrozné, že vy, ktorí ste zažili prvú i druhú svetovú vojnu, poviete, že to bolo hračkou oproti tomu, čo bude,“ povedal v auguste 1947 na púti v Prievidzi.

zabudnutý

Po februárovom prevrate dostal Koza Matejov zákaz novinárskej činnosti. V marci 1950 ho zatkla Štátna bezpečnosť. Rok a pol bol bez súdu v internačnom väzení v Močenku, keďže patril medzi duchovných, ktorí po smrti biskupa Škrábika zvolili do vedenia diecézy vikára Daniela Briedoňa bez udeleného štátneho súhlasu, ktorým si komunisti vynucovali kontrolu nad cirkvou. Koza Matejov mal už 67 rokov, bol v katastrofálnom zdravotnom stave a mal aj psychické problémy. Po prespustení žil 12 rokov v Svrčinovci na Kysuciach. Nemohol písať, omše slúžil len súkromne.

Posledné roky prežil v Charitnom dome pre starších kňazov v Pezinku. Počas „odmäku“ v 60. rokoch napísal dva príspevky do Katolíckych novín a tajne vyučoval náboženstvo. Pred smrťou napísal list s prosbou o odpustenie Karolovi Hušekovi, s ktorým mal v roku 1925 súdny spor. Zomrel 17. decembra 1973 ráno, po odslúžení omše v súkromnej kaplnke. Jeho príbeh sa stratil v mútnych vodách 20. storočia. Niet sa čomu čudovať. Komunisti ho nenávideli, vlastní mu neverili. 

jur Koza Matejov

Kňaz a novinár. Pochádzal z dedinky Lovčica, kde sa v roku 1884 narodil. V roku 1908 sa stal kňazom. Popri pastorácii sa venoval písaniu, od roku 1922 na plný úväzok pracoval v denníku Slovák. Po nezhodách založil vlastné noviny Slovenský národ. Chcel autonómiu, no kritizoval radikalizmus a hľadal kompromisy. Počas slovenského štátu bol uväznený za kritiku režimu. Rok a pol vo väzení strávil aj za komunizmu, keď sa vzoprel zásahom režimu do života cirkvi. Zomrel v roku 1973, mal 89 rokov.

Učastníci 130-kilometrového pešieho pochodu Vrba-Wetzler Memorial z roku 2016. Pochod sa koná každoročne a jeho trasa vedie z Osvienčimu až do Žiliny ako pripomienka úteku Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzlera z koncentračného tábora. Foto: BORIS NÉMETH
L

Kultúra v dobe „nekultúrnosti“

.samuel Trizuljak .témy

Temné stránky obdobia slovenského štátu sú už dôkladne preskúmané a známe. No pozrime sa aj na iné rozmery tohto obdobia, medzi ktoré patrí aj bezprecedentný rozmach na poli katolíckej kultúry.

príbeh Ladislava Hanusa farbisto ilustruje úspechy a úskalia kultúrnej činnosti prvej generácie slovenských katolíckych vzdelancov.

Liptovský Svätý Mikuláš bol začiatkom 20. storočia baštou slovenských evanjelikov. Filozofické sklony Ladislava Hanusa sa prebudili azda práve v jeho gymnaziálnych časoch, v medzikonfesijných debatách v školských laviciach. Hanus sa narodil vo februári 1907 do katolíckej mikulášskej rodiny. Tá bola mimoriadne hrdá, keď ho v roku 1926 prijali do neďalekého spišského seminára. Hanusove akademické predpoklady si okamžite všimol rektor seminára Ferko Skyčák. Ten sa mu stal dlhoročným mentorom a ako prvý ho voviedol do sveta filozofie a dejín umenia.

Mladého Hanusa už po prvom roku biskup Ján Vojtaššák poslal na štúdiá do jezuitského kolégia Cassinianum v Innsbrucku. Relatívny pokoj a prosperitu v stredoeurópskom regióne v medzivojnových rokoch využil Vojtaššák intenzívne na to, aby svojim seminaristom zaručil vzdelanie na kvalitných zahraničných teologických fakultách, okrem Innsbrucku najmä v Prahe a Budapešti.

štát ako príležitosť

Od roku 1938, keď bol Hanus na Spišskej Kapitule menovaný profesorom, až do leta 1950, keď bol nútený odovzdať kľúče od seminára úradom komunistického režimu, bol Hanus ťahúňom tejto generácie spišských kňazov, ktorí po návrate zo štúdií tvorili spoločne na Kapitule profesorský zbor. Ako hlavný redaktor časopisu Kultúra a zakladateľ časopisov Obroda a Verbum viedol ich spoločnú kultúrnu činnosť, ktorá zahŕňala preklady, recenzovanie a publikovanie vlastných kníh a článkov. Hanus bol v tomto období neustále na cestách medzi centrami katolíckeho diania – na jednej strane Bratislavou s jej internátom Svoradov a Trnavou so sídlom spolku svätého Vojtecha, kde tradične vychádzala Kultúra, a na druhej strane jeho vlastným kapitulským seminárom. Koncept kultúrnosti, ktorý Hanus rozvinul vo svojej Rozprave o kultúrnosti, bol ideálom, podľa ktorého vychovávali svojich seminaristov a zároveň autoprojekciou cesty jeho generácie, ktorá sa považovala za priekopníkov katolíckej vzdelanosti v rurálnom slovenskom prostredí.

Od polovice 30. rokov bol Hanus vďaka svojej akademickej erudovanosti a kontaktom v politickom prostredí, ako aj v katolíckom duchovenstve významným moderátorom kultúrneho života. Táto jeho činnosť vyvrcholila práve v období slovenského štátu. Aj preto sa stal skorým terčom komunistického režimu: po zatvorení spišského seminára sa vyše roka ukrýval. V roku 1952 ho našli a odsúdili, v lágri strávil 13 rokov. Po prepustení pracoval manuálne niekoľko rokov v Bratislave, kým sa nevrátil do duchovnej služby na Liptove, kde pokračoval v písaní – už len do šuplíka – a jeho fara sa stala miestom častých návštev osobností podzemnej cirkvi, katolíckych umelcov a bývalých študentov. Vznik Slovenskej republiky Hanus pokladal za obrovskú šancu pre rast slovenskej a katolíckej kultúry, o čom svedčí aj jeho bohatá kultúrna činnosť. V súlade s dobovým presvedčením mnohých slovenských katolíkov vnímal vznik samostatného štátu, hoci aj za cenu vazalstva nacistickej Tretej ríši, ako nástroj boja proti ateizmu a boľševizmu. Komunistický prevrat mnohých podporovateľov ľudáckeho režimu vrátane Hanusa v tom názore iba utvrdil. Vzácnym zdrojom jeho „utvrdených“ postojov na slovenský štát sú rozhovory nahrávané s jeho niekdajším žiakom a spišským kňazom Jánom Magom v 80. rokoch, ktoré vyšli aj knižne pod názvom Pamäti svedka storočia.

Ladislav HanusSLH.SKLadislav Hanus

paradox kultúrnosti

Hanusov odkaz kultúrnosti v sebe nesie na prvý pohľad paradox. Ako môže byť advokát kultúrnosti a modernizátor slovenského katolicizmu obhajcom a podporovateľom toho režimu, ktorý celkom „nekultúrne“ deportoval 70 000 svojich občanov? Tento paradox v období od novembra 1989 občas zamestnal nejedného komentátora slovenských dejín, rozsiahlejšia podrobná odborná štúdia však zatiaľ neexistuje. Ústne sa v slovenskom verejnom priestore šíria dve rozuzlenia tejto otázky. Prvá téza hovorí, že Hanus sa v skutočnosti od režimu slovenského štátu dištancoval krátkym spisom Všeobecné kresťanstvo v roku 1944. Traduje sa, že toto dielo malo byť Hanusovou odpoveďou na spis Slovenský Národný Socializmus, ktorý v roku 1941 napísal Štefan Polakovič, dvorný ideológ prezidenta Tisa. Druhý názor tvrdí, že Hanus nijakým modernistom a povznášateľom kultúry nebol. O kultúre síce písal pekne, no v jadre svojho myšlienkového sveta bol rovnako pozadu ako celá generácia slovenskej katolíckej inteligencie, ktorá známe dobové tragédie dopustila.

Chybou prvej tézy je jej nepodloženosť: tento názor o Hanusovi-kajúcnikovi, ktorý sa dištancuje od režimu, je skôr zbožným želaním než tvrdením založeným na dobových zdrojoch. K tejto téze sa blíži napríklad jeden článok Milana Hamadu v zborníku Symbol kultúrnosti z roku 2007, kde Hamada tvrdí, že v kontraste s Polakovičom sa Hanus a Kútnik-Šmálov „neraz nevyhýbali ani priamej kritike politického režimu a oficiálnej ideológie“. Zatiaľ čo Kútnik-Šmálov spomínané Polakovičovo dielo v dobovej tlači skutočne kritizoval, Hanus mu, naopak, vystavil pozitívnu recenziu. Idey obsiahnuté v spise Všeobecné kresťanstvo sú do veľkej miery v súlade s Hanusovou predošlou publicistikou, apel na univerzálnosť kresťanstva ako údajný znak odporu voči režimu sa bežnému čitateľovi v čase Slovenského národného povstania akosi máli. Napokon, sám neskôr spomínal, že mu na Polakovičovi prekážal iba jeho karierizmus, Tisa, naopak, obhajoval a SNP ostro kritizoval.

Druhá téza zas trpí tým, čomu súčasná historiografia hovorí „prezentizmus“, totiž keď činy historických aktérov posudzujeme nie na základe ich dobového kontextu, ale z toho nášho vrátane našich mravných noriem. Explicitnou ukážkou tohto pohľadu je článok literárneho vedca Adama Bžocha Dieťa storočia je mŕtve v časopise Občianska spoločnosť z roku 2007, kde pripomína Hanusov implicitný súhlas s oficiálnou slovenskou štátnou ideológiou, keďže „najdôležitejšie je dnes hovoriť práve o týchto háklivých aspektoch Hanusových pamätí a minulosti, pretože tie najviac vypovedajú o tom, aký myšlienkový a politický kapitál môže táto postava prípadne reprezentovať aj v dnešnej dobe a v dnešnom verejnom priestore“. Čo nám Hanus hovorí dnes a čo znamenal pre svoju dobu, to sú však dve odlišné otázky. Pozerať sa na obdobie slovenského štátu len „dnešnými okuliarmi“ nám môže brániť dôsledne preskúmať a vidieť, čo Hanus znamenal pre svoju dobu. 

slovenský Newman

Hanusov význam pre jeho dobu je najlepšie skúmať z perspektívy toho, na čom jemu samému záležalo najviac. Bol predovšetkým vzdelancom a katolíkom. Najplodnejšie roky svojho života venoval rozvíjaniu kresťanskej filozofie, teológie a dejín umenia, neupustil od toho ani vtedy, keď sa vrátil z komunistického lágra – až do smrti sa nechal oslovovať „pán profesor“. Už po prvej svetovej vojne nastala v Európe nevídaná renesancia katolíckeho života, takzvané Renoveau Catholique. V parížskych salónoch bol váženým hosťom Jacques Maritain, Georges Bernanos vydal svoj Denník vidieckeho farára, v Británii vyrástla silná literárna generácia Chestertona, Belloca a Bensona, v Nemecku zas v 30. rokoch Guardini na zámku Rothenfells každoročne zvolával stretnutia nemeckej katolíckej mládeže Quickborn, na ktoré opätovne dochádzal z Innsbrucku aj Hanus. Išlo o všestrannú renesanciu, bohatá literárna činnosť korešpondovala so silnejúcim politickým angažovaním katolíkov v politických stranách a odboroch naprieč celou Európou. V slovenskom kontexte mala táto renesancia svoj vlastný život: politicky sa preukázala v silnejúcej Hlinkovej ľudovej strane, literárne v básnickom zoskupení slovenskej katolíckej moderny v postavách Rudolfa Dilonga či Janka Silana – a v rovine teológie a filozofie v činnosti Ladislava Hanusa a jeho profesorského kolektívu na Spišskej Kapitule. Tento európsky fenomén teda Slovensko neobišiel – čo poukazuje na vitalitu katolicizmu v prvej polovici 20. storočia. V historiografii hovoríme o rôznych formách katolíckej modernity, o vyrovnaní sa s moderným svetom, ktoré vyústilo do Druhého vatikánskeho koncilu. Geopolitika druhej svetovej vojny, súčasťou ktorej bol aj vznik slovenského štátu, tento fenomén rozčesla. Katolícka kultúra v rôznych štátoch si od konca 30. rokov išla vlastnou cestou – v slovenských dejinách to napríklad znamená podiel režimu s katolíckym kňazom na čele na hrôzach holokaustu. Na pochopenie Hanusa ako vzdelanca a katolíka je však kontext celoeurópskej Renoveau Catholique kľúčový.

O Hanusovi sa zvykne hovoriť ako o mysliteľovi európskeho formátu. Nie je to úplne pravda, ak ide o originálne príspevky k dobovej teológii a filozofii – Hanus nevymyslel nič také prevratné ako Romano Guardini, Jacques Maritain či Henri de Lubac, ktorých myšlienky mali priamy vplyv na Koncil. No Hanus bol mysliteľom európskeho formátu v inom zmysle: diela svojich francúzskych a nemeckých súčasníkov dobre poznal a mohol ich efektívne sprostredkúvať kultúrnou činnosťou v prostredí slovenského katolicizmu – na to mal navyše skvelý esejistický talent. Inšpirovaný Guardiniho úvahami o umení a liturgii ostro kritizoval architektúru ľudovo obľúbených kostolov vrátane baziliky na levočskej „Máriahure“ a masové šírenie gýčových devocionálií. Spolu s kolegami z Kapituly kriticky recenzovali diela slovenských autorov – napríklad romány slovenských politikov Vavra Šrobára a Martina Rázusa či poéziu Rudolfa Dilonga. Kultúrny človek podľa Hanusa mal byť človekom s pevným systematickým svetonázorom po vzore dobových tomistických filozofov, no aj človekom schopným dialógu s nekatolíckym svetom po vzore Guardiniho. Ak mala Newmanova Idea univerzity chytiť za srdce írskeho či anglického katolíckeho študenta, tak Hanusova Rozprava o kultúrnosti bola chytľavým manifestom pre život katolíckeho vzdelanca v dobovom slovenskom prostredí. A tak na to, aby sme rozumeli Hanusovmu významu pre jeho dobu, nemusíme jeho angažovanosť v období slovenského štátu ani prikrášľovať, ani démonizovať.

autor je politológ a historik.

ladislav Hanus

Narodil sa 26. februára 1907 v Liptovskom Svätom Mikuláši. Tituly z filozofie a teológie získal v Innsbrucku. Kňazskú vysviacku prijal v roku 1932 a zvyšok života strávil duchovnou službou a kultúrnou a akademickou činnosťou prevažne v Spišskej diecéze. Bol prenasledovaný komunistickým režimom a vo väzení strávil 13 rokov. V ponovembrovej ére dostal čestné doktoráty Katolíckej univerzity a Univerzity Komenského. Zomrel 7. marca 1994 v Ružomberku, kde je aj pochovaný.

Jeden z mála utečencov z koncentračného tábora Osvienčim Rudolf Vrba, ktorému po príchode do tábora vytetovali na ruku číslo 44070. Vrba spolu s Alfrédom Wetzlerom poskytli po svojom úteku v roku 1944 spojencom informácie o masových vraždách v tábore Auschwitz-Birkenau. Foto: EYSTONE ARCHIVE/HERITAGE IMAGES/PROFIMEDIA
L

Výnimka od Tisa stála aj tisíce

.matúš Dávid .témy

Arizátori sa pred ním hrali na obete a Židia ho prosili o milosť. Jozef Tiso však nebol milosrdnou hlavou štátu, hovorí americká výskumníčka holokaustu Madeline Vadkerty. Prečítala stovky listov, ktoré ľudia počas vojny písali prezidentovi fašistickej Slovenskej republiky.

na Slovensku ste určitý čas strávili už v prvej polovici 90. rokov. V januári 2017 ste sa tu po viac než dvadsiatich rokoch opäť usadili. Prečo?

Rozhodla som sa, že u vás strávim dôchodok a vyšlo to. V Bratislave mám dokonca trvalý pobyt. Dlhé roky som pracovala ako výskumníčka v Múzeu holokaustu vo Washingtone D. C., odkiaľ ma v roku 2002 vyslali do Slovenského národného archívu. Mala som nájsť zaujímavé dokumenty o holokauste, ktoré by si washingtonské múzeum skopírovalo pre potreby budúcich výskumníkov. Medzi písomnosťami som objavila aj listy, ktoré ľudia písali prezidentovi slovenského štátu Jozefovi Tisovi. Nemohla som na ne zabudnúť a dúfala som, že keď pôjdem do dôchodku, vrátim sa k vám a budem ich skúmať.

nakoniec sa vám to podarilo a v bádateľskej práci pokračujete dodnes.

Snívala som o tom pätnásť rokov. Keď som znovu prišla na Slovensko, začala som podrobne skúmať tie tisíce listov, ktoré sú uložené v národnom archíve v rámci fondu Kancelárie prezidenta republiky. Špeciálne som sa zamerala na listy, ktoré obyčajní ľudia písali Tisovi v rokoch 1939 až 1944 v súvislosti s riešením takzvanej židovskej otázky.

nebanujete za americkým dôchodkom?

Ľudia sa ma to pýtajú pomerne často, ale mne je na Slovensku naozaj veľmi dobre. Vo Washingtone máme dvanásťprúdové diaľnice plné áut a súčasná atmosféra v USA navyše nie je pre mňa veľmi priateľská. V múzeu, kde som pracovala, nastal čas na generačnú obmenu, a tak som uvoľnila priestor mladším kolegom a plním si svoj sen.

spájajú vás so Slovenskom či strednou Európou aj rodinné korene, predkovia?

Narodila som sa v Spojených štátoch amerických, tak ako moji rodičia. Ale starí rodičia pochádzajú z Európy, a to z Maďarska, Poľska, Ukrajiny a Bieloruska. Do USA odišli v 20. rokoch minulého storočia a tam sa skrížili ich cesty.

za posledné roky vám v archívoch prešlo rukami množstvo historických písomností, na prvý pohľad všedných, no v skutočnosti mimoriadne hodnotných. Čoho svedectvom sú listy adresované Tisovi?

Svedčia o tom, čo prežívali ľudia predtým, než väčšina z nich zistila, že to všetko smeruje k masovej vražde. Prečítala som vyše tisíc listov, ktoré ukazujú, ako sa to všetko stalo a čo tomu predchádzalo. Na Slovensku máte vynikajúcich historikov, ktorí perfektne zmapovali faktografiu. Tá sa však spravidla pozerá na veľké a viditeľné veci , akými sú zákony, kľúčové udalosti či osobnosti politiky. No to všetko má vplyv na individuálne životy obyčajných ľudí. A tie zas zaujímajú mňa. Listy Tisovi ukazujú prenasledovanie ľudí na Slovensku počas holokaustu. Trpeli, hladovali, zimovali a mysleli si, že prezident je ich nádejou. Nevedeli, že už o niekoľko mesiacov sa ocitnú v dobytčom vagóne a budú smerovať do vyhladzovacieho tábora.

koľko takýchto listov vlastne existuje?

Len samotný fond Kancelárie prezidenta republiky v rámci Slovenského národného archívu zahŕňa vyše 260 krabíc, pričom v každej môžu byť stovky až tisíce strán dokumentov. Potrebovala by som veľmi veľa životov, aby som prečítala naozaj všetky listy.

Jozef Tiso so štátnym sekretárom pre nemeckú národnostnú menšinu na Slovensku Franzom Karmasinom v roku 1938. Karmasin vytvoril ozbrojenú domobraneckú zložku Heimatschutz, ktorá mala za cieľ potlačiť SNP.AKG/PROFIMEDIAJozef Tiso so štátnym sekretárom pre nemeckú národnostnú menšinu na Slovensku Franzom Karmasinom v roku 1938. Karmasin vytvoril ozbrojenú domobraneckú zložku Heimatschutz, ktorá mala za cieľ potlačiť SNP.

kto ich Jozefovi Tisovi ako vtedajšiemu prezidentovi a predsedovi Hlinkovej slovenskej ľudovej strany najčastejšie písal?

Boli to štyri skupiny ľudí. Prvou boli Židia, ktorí prosili o pomoc či milosť. Jeden pán napríklad napísal, že mu zlikvidovali obuvnícku živnosť, a tak nemá z čoho žiť a hanbí sa pred svetom. Iný muž, hendikepovaný, si zas od prezidenta pýtal rádio, aby mohol počúvať hudbu. Neskôr som zistila, že obaja zahynuli v koncentračnom tábore. Ďalej Tisovi písali Židia, ktorí žiadali o prezidentskú výnimku z takzvaného „židovského kódexu“ z 9. septembra 1941. Štát vtedy zákonom legalizoval prenasledovanie židovského obyvateľstva, zbavil ho občianskych a ľudských práv, ponížil, izoloval a vytlačil na okraj spoločnosti. Treťou skupinou píšucich boli ľudia, ktoré chceli arizovať majetok Židov. Neraz sa v listoch sťažovali, že nezískali židovský podnik, a teraz ich deti hladujú.

to naozaj? Arizátori sa pred Tisom hrali na obete a prosili o pomoc?

Áno, istý muž mu dokonca napísal, že sa pokúšal arizovať až dvanásť židovských podnikov a nedostal ani jeden, tak ako je to vraj možné. Existujú aj listy, v ktorých sú arizátori doslova nahnevaní. A čo bolo pre mňa veľmi zaujímavé, mnohé listy majú náboženský podtón. Ľudia prezidentovi písali, že arizácia nebola urobená správne pred Bohom ani pred svetom. Nemali však na mysli to, že konfiškovať majetok Židom je zlé, ale to, že oni nič nedostali, lebo systém bol podľa nich skorumpovaný. 

kto tvoril spomínanú štvrtú skupinu autorov listov?

To boli ľudia, napríklad štátni zamestnanci či úradníci, ktorých manželia a manželky mali židovský pôvod a podľa „židovského kódexu“ by mali prísť o zamestnanie. Akýsi muž prezidentovi napísal, že by sa so svojou židovskou ženou aj rozviedol, no majú spolu šesťročnú dcéru, a tak nevie, čo robiť. Ďalší označil túto podmienku zo strany režimu za Tantalove muky. Musím povedať, že aj tieto listy patria k veľmi emotívnym.

cítiť z tých listov nádej, ktorú ľudia vkladali do rímskokatolíckeho kňaza vo funkcii prezidenta totalitného štátu?

Vždy. V každom jednom liste vidieť, ako veľmi ľudia dúfali, že sa dočkajú milosti, pomoci alebo podpory. Často píšu, že Jozef Tiso je milosrdný a vždy pomáha slabším. Milosti zo strany ich prezidenta však bolo málo.

čítali podľa vás vo vtedajšej prezidentskej kancelárii všetky listy od občanov? Čo s nimi ďalej robili?

To je veľmi zaujímavé. V kancelárii pracovalo niekoľko ľudí a plnili rozličné úlohy. Keď prišiel list adresovaný hlave štátu, niekto ho naisto čítal. Viem to, pretože v listoch sú podčiarknuté rôzne slová alebo celé vety. Niekto tiež musel z tých listov písať akoby zhrnutie či obsah, keďže mnohé mali aj niekoľko strán. Zároveň bolo pri niektorých listoch uvedené, či sa odporúča, aby dotyčný pisateľ dostal prezidentskú výnimku, alebo nie.

odpisovali pracovníci Tisovej kancelárie na žiadosti občanov?

Áno, aj keď občas už boli dotyční dávno po smrti. Niekedy museli ľudia čakať na odpoveď mesiace, inokedy sa im ozvali do týždňa. Niektorí totiž písali aj šesťkrát. A stávalo sa aj to, že ak niekto požiadal o výnimku, kancelária prezidenta začala podrobnejšie skúmať, či si ju zaslúži, alebo nie. 

ako také niečo prebiehalo?

Prezidentská kancelária sa skontaktovala s obecným alebo okresným úradnom, kde dotyčná osoba bývala a zisťovala podrobnosti. Napríklad to, či ide o „lojálneho Slováka“, ktorý hovorí po slovensky a je členom nejakých organizácií. Vždy tam boli aj otázky ohľadom finančného zabezpečenia. To znamená, že úrad priamo zisťoval, aký veľký majú ľudia čakajúci na výnimky majetok a koľko budú môcť zaplatiť.

zaplatiť? Výnimky od Tisa boli na predaj?

Veľa sa o tom nehovorí, no je to priamo v tých listoch, čierne na bielom. Veľmi často som videla, že okresný úrad odpísal Tisovej kancelárii, aká je hodnota majetku niektorého človeka a podľa toho odporúčal, koľko by mal za výnimku zaplatiť.

LILI JACOB ALBUM/FORTEPAN1944 Osvienčim: Židia zo Zakarpatskej Rusi transportovaní do jedného z najkrutejších vyhladzovacích táborov, ktoré nacisti postavili. Žlté hviezdy boli ponižujúcou značkou, ktorá zbavovala židovské obyvateľstvo ľudskosti.

koľko to napríklad bolo?

Spomedzi tých stoviek listov, ktoré mi prešli rukami, som videla iba tri či štyri výnimky. Iste, môžu byť niekde inde, netvrdím, že nie. Ale jedna vec je istá. V archívoch som prehľadala dostatok krabíc na to, aby som mohla povedať, že údaje ako tridsaťtisíc výnimiek sú absurdné. Videla som napríklad čiastočnú výnimku za 1 300 korún alebo dve výnimky po       5 000 korún, čo bolo vtedy veľmi veľa peňazí. Američan James Ward však tvrdí, že Jozef Tiso párkrát udelil výnimku aj bezodplatne. Keď to však nemalo byť zadarmo, šanca získať výnimku bola určite vyššia na západe Slovenska, kde žili majetnejší ľudia, než na chudobnejšom východe.

čo ešte môže dokazovať, že ľudia za výnimky platili?

Súčasťou dokumentov, kde je napísané, že sa výnimka udeľuje, je aj konkrétna suma. Sadzba bývala uvedená na modrom papieri pripomínajúcom faktúru alebo určitý doklad o zaplatení. Až keď mali úrady istotu, že za výnimku bolo zaplatené, udelili ju oficiálne. Skôr nie. 

bránil niekto v tých listov priamo Židov? Zastal sa niekto svojho židovského suseda či známeho?

Prosba väčšinou znela „Zachráňte nás!“ Výziev na pomoc tomu druhému bolo oveľa, oveľa menej. V obci Pohranice pri Nitre sa napríklad štyridsať bývalých zamestnancov firmy istého židovského podnikateľa podpísalo pod jeho žiadosť o výnimku. Nakoniec ju aj tak nedostal, no tí ľudia sa zaňho postavili. Videla som aj list, v ktorom istá pani písala Tisovi, že jej židovský sused už dva týždne nie je doma a chcela by vedieť, či sa mu nič nestalo. Nedostala nijakú odpoveď.

podarilo sa vám vyhľadať či stretnúť niektorých príbuzných alebo potomkov ľudí, ktorí Tisovi písali? 

Áno, našla som hneď niekoľkých, no nie každý sa so mnou chcel rozprávať. Priblížim vám dva dramatické príbehy. Päťročný chlapec napísal spolu s otcom prezidentovi, žiadali takisto o výnimku. Podarilo sa mi nájsť dcéru tohto malého chlapca, ktorý prežil holokaust a neskôr sa usadil v Prahe, kde zomrel v roku 2011. S tou dámou mám veľmi dobrý vzťah, zdieľame spolu veľa informácií, dokonca prišla do archívu, aby si pozrela fotografie otca a starého otca. Ďalší príbeh je o pánovi z Bratislavy, ktorý napísal Tisovi dramatický list a prosil ho o výnimku so slovami, že aj jeho srdce bije po slovensky. Zistila som, že spolu s bratom a rodičmi skončili v transporte, no on z vlaku vyskočil a utiekol. Rodinu nechal tak, schoval sa a prežil. V roku 1968 napokon emigroval do Švajčiarska. Neviem si predstaviť, ako dokázal žiť s pocitom, že celú svoju rodinu zanechal vo vlaku. Pokúšala som sa skontaktovať so synom tohto pána, no nechcel so mnou hovoriť.

vidieť, že tie listy pre vás nie sú iba zažltnutými kusmi papiera, ale skutočnými svedkami životných príbehov obyčajných ľudí. Zaujíma ma však ešte jedna vec. Čo nové ste sa po ich prečítaní dozvedeli o totalitnom fašistickom režime na Slovensku a najmä o nás, Slovákoch?

Zistila som, že táto téma je tu stále vnímaná veľmi citlivo. Spočiatku som ani len netušila, že u vás ešte žijú ľudia, ktorí nepovažujú Jozefa Tisa za vraha, ale za martýra. On však nemôže byť jedno aj druhé, to nejde. Extrémisti na Slovensku tvrdia, že udelením výnimiek Tiso ochránil vyše 30 000 Židov, no to je absurdné. Myslela som si, že idem skúmať niečo samozrejmé a dávno zadefinované, ale mýlila som sa. Darmo niekto tvrdí, že na Slovensku vyhladzovacie tábory neboli. Keby sa ktokoľvek začítal do tých listov, zistil by, ako veľmi ľudia trpeli aj pred deportáciami a čo im robili príslušníci Hlinkovej gardy. Veď to všetko sa nezačalo koncentračnými tábormi na území nacistami okupovaného Poľska, začalo sa to dávno predtým.

LILI JACOB ALBUM/FORTEPAN1944 Osvienčim: Židovka zo Zakarpatskej Rusi pri dobytčích vagónoch, ktoré prepravovali židovské obyvateľstvo zo stredoeurópskych štátov do nacistických vyhladzovacích táborov. Ich majetok si radi rozdelili antisemitskí arizátori.

ako?

Predsa slovom, obyčajným slovom a vyhlásením, že Žid je iný, zlý či nespoľahlivý. Extrémny nacionalizmus a inštitucionalizovaná nenávisť nikdy neviedli k ničomu dobrému. To je varovanie plynúce aj z listov adresovaných Tisovi. Len čo začne byť určitá skupina spoločnosti vytláčaná na okraj alebo označovaná za inú, neželanú, je zle. Náznaky diskriminácie pritom vidíme aj dnes, v mojej rodnej krajine, aj na Slovensku, kde v parlamente sedia fašisti. Označujú Rómov za vši, šíria nenávisť, a to nemôže smerovať k ničomu dobrému.

na akú otázku ste po prečítaní toľkých listov ešte nenašli odpoveď a neustále vám vŕta v hlave?

Často sa samej seba pýtam, ako tí pracovníci Tisovej kancelárie mohli ísť po službe spokojne domov, naspäť k svojim rodinám, keď predtým čítali listy plné tragédie. Veď ak aj niekto dostal výnimku, v skutočnosti to znamenalo, že namiesto neho poslali do transportu niekoho iného. Počty museli byť dodržané, a tak to v podstate nijaká výnimka nebola.

o príbehoch, ktoré ste pri výskume objavili, píšete knihu a spolupracujete aj s občianskou iniciatívou Zabudnuté Slovensko. Cestujete po krajine, stretávate sa s ľuďmi a diskutujete o holokauste aj extrémizme v spoločnosti. Čo ste sa o nás dozvedeli?

Že sú medzi vami aj takí, ktorým chýba totalitný slovenský štát a spomínajú naň v dobrom. Osobne som stretla už niekoľkých ľudí s týmto názorom a pochopila som, aká deformovaná je v tomto smere diskusia o jednej z najtemnejších stránok vašich dejín.

myslíte si, že na Slovensku nie je hanba byť fašistom?

Pre niekoho veru nie. Napríklad pre tých, ktorí chodia klásť kvety na Tisov hrob alebo pre niektorých mladých ľudí, ktorí nezažili ani jednu z totalít, a teraz si nedostatočne vážia demokratické inštitúcie. Nechcem však zovšeobecňovať, rozhodne nie všetci sú rovnakí. Slovensko má podľa mňa jednu historickú nevýhodu. Počas druhej svetovej vojny ste boli satelitom, ktorý kolaboroval s nacistami. Stále medzi vami žijú nielen potomkovia obetí, ale aj deti či vnuci páchateľov, stúpencov Tisovho režimu. Tým je vaša krajina veľmi zasiahnutá.

ako tie odlišné skupiny, teda potomkov obetí a deti kolaborantov, možno spojiť? 

Treba kultivovať verejnú diskusiu, ako to robí napríklad iniciatíva Zabudnuté Slovensko. Musíme hľadať spoločnú cestu a na nej bude dôležité aj lepšie vzdelávanie a rozvoj kritického myslenia. Krajina napreduje vtedy, keď každý jej občan verí, že buduje niečo spolu s ostatnými, nie iba pre seba či dokonca proti niekomu. Za posledných stodvadsať rokov ste zažili monarchiu, demokraciu prvej republiky, fašizmus, komunizmus, a potom zas slobodu a demokraciu. To je päť rôznych systémov za relatívne krátky čas. Nečudo, že je náročné zapojiť stúpencov toho či onoho režimu do budovania moderného a lepšieho Slovenska.

znepokojujúce signály však prichádzajú aj zo zahraničia. Francúzi hlásia novú vlnu antisemitských útokov a maďarská vláda sa pýši balíkom zákonov s názvom „Stop Soros“. Poľsko s Izraelom sa sporia pre kontroverzné výroky o spolupráci Poliakov s nacistami na vyhladzovaní Židov počas druhej svetovej vojny, obete holokaustu v Rakúsku zas kritizujú kancelára Sebastiana Kurza, že ich nedostatočne chráni. O čom toto všetko vypovedá 80 rokov od začiatku najničivejšieho konfliktu v dejinách ľudstva?

Myslím si, že rozšírenie nenávisti naprieč svetom do veľkej miery napomohli sociálne siete, pretože toto rozšírenie veľmi uľahčili. My ľudia však máme stále potrebu rozčleňovať ostatných ľudí do akýchsi kategórií či skupín. A ten, kto je odlišný, je automaticky podozrivý. Bojíme sa ľudí, ktorí sú iní než my. Pritom toho druhého nemusíme milovať ani zbožňovať, stačí ho tolerovať. Vždy som bojovala za ľudské práva a demokratické inštitúcie. To je moje poslanie. Skúmam minulosť, aby sme mohli mať lepšiu budúcnosť. Občas váham, či to pôjde, pretože je v nás veľmi veľa nenávisti. No treba vydržať.

madeline Vadkerty

Narodila sa v americkom Washingtone v roku 1957. Je popredná výskumníčka holokaustu a ovláda šestnásť cudzích jazykov. V minulosti pracovala vo washingtonskom Múzeu holokaustu, dnes pôsobí v Nadácii Milana Šimečku a spolupracuje s Dokumentačným strediskom holokaustu či iniciatívou Zabudnuté Slovensko. Dôchodkový vek sa rozhodla prežiť na Slovensku, a to aj skúmaním listov, ktoré v rokoch 1939 až 1944 písali obyčajní ľudia prezidentovi slovenského štátu Jozefovi Tisovi. Vydavateľstvo Absynt práve pripravuje vydanie jej knihy.

.diskusia
.neprehliadnite