Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Od živlov k chemickým prvkom

.anton Vydra .témy

Zdalo by sa, že cesta k Mendelejevovej periodickej tabuľke chemických prvkov bola dlhá. V skutočnosti bola krátka. Dlhé boli len dejiny omylov a bŕzd, ktoré znemožňovali pozrieť sa na hmotu aj inak než len cez nejaký tajomný nehmotný princíp, ktorý ju tvaroval.

Od živlov k chemickým prvkom AKG-IMAGES/PROFIMEDIA Giuseppe Arcimboldo: Voda, 1566: Prvý z obrazov zo série Štyri živly zobrazuje ženu utvorenú z morských tvorov. Maliar ho vytvoril počas pobytu na kráľovských dvoroch vo Viedni a Prahe. Voda, oheň, zem a vzduch sa pokladali za principiálne zložky hmoty.

tie omyly boli niekedy až pôvabné. No boli dôležité.

Dnes počíta periodická tabuľka 118 známych chemických prvkov – niektoré sa vyskytujú vo voľnej prírode, iné vznikli vďaka technologickým možnostiam, bez ktorých by sme poznali akurát tak ich chemický vzorec. Očakáva sa, že tabuľku uzavrie ešte ďalších asi 50 prvkov. Dnešný súpis prvkov sa teda líši od prvotnej Mendelejevovej tabuľky, ktorá ich poznala približne 60, hoci tie chýbajúce on sám predpokladal. Toto je však naše dnešné chápanie chemických prvkov. Do 18. storočia bolo všetko inak. V tomto texte zaznie veľa mien a ešte viac ich nezaznie, hoci by si zmienku zaslúžili. No nepíšem tu učebnicu, iba opis jedného príbehu, čo sa vliekol dejinami.

jeden, štyri, tri?

Väčšina výkladov dejín západného myslenia sa začína v antickom Grécku pri takzvaných „prírodných filozofoch“. Títo rozumní ľudia citlivo pozorovali svet okolo seba a verili, že všetko, čo existuje, musí riadiť nejaký vládnuci princíp: arché. Lenže ako zistiť, čo takým arché je? Thalés tvrdil, že je to voda, presnejšie niečo tekuté, lejúce sa, taviteľné; Anaximénes zas, že je to vzduch, presnejšie niečo „vzduchovito“ riedke alebo husté. Hmotný svet v ich očiach mal štyri základné podoby identické so štyrmi živlami (oheň, voda, zem a vzduch), a keďže to boli „monoteisti“, tak arché, vladár živlov, mohol byť len jeden. Bolo si treba spomedzi nich vybrať. Do týchto sporov vstúpil pytagoreizmus so symbolizmom čísel a určil, že jednotka bude označovať bod, dvojka priamku, trojka plochu a štvorka to, čo je pevné, trojrozmerné (ako keď položíme kamienok na tri ďalšie). Toho sa chytil Empedoklés a vyhlásil, že veci sú vlastne mixom pomerov všetkých štyroch živlov (alebo ich vlastností), pričom raz preváži tento, raz tamten.

Niežeby už vtedy neboli známe rôzne kovy ako meď, olovo, zlato, železo, striebro a podobne, no tie sa pokladali za súčasti zemského živlu, nie za princíp. Predstava, že naše telo obsahuje železo, bola nemysliteľná. Empedoklov nápad prevzali aj také bystré hlavy ako Platón či Aristoteles. Platónov dialóg Timaios je toho krásnym príkladom: zanechal nám v ňom víziu geometrických tvarov jednotlivých živlov. Či si z nás pritom strieľal, alebo nie, jeho žiak Aristoteles už o elementoch uvažoval bez vtipkovania. No nehovoril pritom o archai, ale o stoicheia, prvotných zložkách vecí, ktoré sa zo živlov či skôr z ich vlastností (studené, horúce, vlhké a suché) skladajú, a to v pomeroch podľa presne určenej zákonitosti.

Jacques-Louis David: Portrét Antoina-Laurenta Lavoisiera a jeho ženy, 1788. Keď francúzsky vedec dokázal neexistenciu flogistónu, jeho žena M.A. Pierrette Paulze si na seba obliekla odev antickej kňažky a ostentatívne spálila Becherove a Stahlove knihy.WIKIMEDIA COMMONSJacques-Louis David: Portrét Antoina-Laurenta Lavoisiera a jeho ženy, 1788. Keď francúzsky vedec dokázal neexistenciu flogistónu, jeho žena M.A. Pierrette Paulze si na seba obliekla odev antickej kňažky a ostentatívne spálila Becherove a Stahlove knihy.

Čas plynul. Princíp štyroch živlov prevzali z aristotelizmu aj stredovekí alchymisti, odborníci na zmiešaniny. Tak ako Aristoteles, aj oni poznali sedem vzácnych kovov, ktoré zodpovedali siedmim planétam (medzi ktoré radili aj Slnko a Mesiac), no na rozdiel od Aristotela pochopili ešte čosi – premenu jedného živlu na iný: spraviť z tekutého čosi vzduchové, zo zemitého tečúce a podobne. A keby len to. Verili, že konečným cieľom rastu a vývoja všetkých vtedy známych kovov je, aby sa raz stali ušľachtilým zlatom a oni hľadali spôsob, ako v tom prírode pomôcť. V tom tkvela tá slávna honba premieňať kovy na zlato – transmutácia. Bolo by však neúctivé, keby sme alchýmiu zredukovali len na toto. Alchymisti pri výrobe svojich tinktúr (čo boli nielen farbivá, ale aj najrozličnejšie liečivá a masti – určené pre medicínu, metalurgiu alebo na kozmetické účely) chápali, že existujú látky, ktoré umožňujú, takpovediac, spustiť alebo urýchliť niektoré bublania, výbuchy či reakcie – nech to už nazývali akokoľvek. Zvláštne miesto v celom tom šarlatánstve mal jeden človek: Teofrastus Bombastus von Hohenheim, skrátka Paracelsus. Lenže to už sme až v 16. storočí.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite