Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Rok po vražde: Veľký prehľad toho, ako Kuciakova smrť zmenila Slovensko

.redakcia .témy

Od násilnej smrti Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej prešiel jeden rok. Čo tento čas odhalil o podstate našej krajiny? Ako na Jána spomínajú jeho blízki? A ako číta slovenské dianie po vražde zahraničie?

Rok po vražde: Veľký prehľad toho, ako Kuciakova smrť zmenila Slovensko

OBSAH

Kuciakov rok .martin Mojžiš
Toto si zapamätáme .matúš Baňovič .anton Vydra
Život sa nedá vyvážiť ničím .eugen Korda
Sme v bode, keď sa všetko láme .redakcia
Nezabudli sme, ako vám nadával .matúš Dávid
Zmenil Kuciak východ? .michal Magušin .peter Bálik
L

Kuciakov rok

.martin Mojžiš .témy

Novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenicu Martinu Kušnírovú zavraždili pred rokom 21. februára 2018. Vraždu krátko po náleze tiel nechtiac vyriešil policajný prezident Tibor Gašpar. V prvotnom šoku vyhlásil, že najpravdepodobnejším motívom vraždy bola Kuciakova novinárska práca.

po Gašparovom vyhlásení stačilo prečítať si, o kom Ján Kuciak písal, a zoznam podozrivých bol na stole. Z vyše štyridsiatich článkov, ktoré napísal pre portál aktuality.sk v roku 2017, bolo dvadsať venovaných jednému človeku – Mariánovi Kočnerovi. V roku 2018 stihol Kuciak napísať len osem článkov, z nich dva boli o Kočnerovi. Hlavného podozrivého sme teda mali okamžite.

Širší okruh podozrivých tvorili ďalší ľudia z Kuciakových článkov: Kaliňák, Bašternák, Počiatek, Raši, Flašík, Glváč, Pellegrini, Gašpar, Bödör, Fico, Nesrovnal, Vrťo, Plavčan, Penta. Väčšina z nich patrila do organizovanej skupiny Smer-SD. Šéf tejto skupiny Robert Fico sa stal po troch dňoch vyšetrovania druhým hlavným podozrivým.

V stredu 28. februára 2018 o polnoci uverejnili takmer všetky slovenské denníky a týždenníky na svojich webových stránkach posledný Kuciakov text (Ján už ho nestihol dokončiť, urobili to zaňho kolegovia). A tak sme sa dozvedeli, že talianska mafia operujúca na východnom Slovensku mala priamy personálny dosah na premiéra Fica. Konkrétne cez tajomníka Bezpečnostnej rady štátu Jasaňa a hlavnú štátnu radkyňu Troškovú, všeobecne považovanú za Ficovu milenku. Jasaň aj Trošková mali preukázateľné obchodné vzťahy s Antoninom Vadalom, ktorého talianska polícia považovala za člena kalábrijskej ‘Ndranghety. Slovenskej polícii a prokuratúre jeho nečisté obchodné praktiky nevadili. Podobne ako Kočnerove.

V tej chvíli sa už policajný prezident Gašpar spamätal a začal šíriť dezinformácie o drogovej stope. Tak ako sa voľakedy premiér Fico, minister vnútra Kaliňák a policajný prezident Packa pokúsili urobiť z Hedvigy Malinovej klamárku, tak sa teraz snažili urobiť z Jána Kuciaka narkomana alebo drogového dílera. V obidvoch prípadoch však narazili na súperov, ktorí boli nad ich sily. Vtedy to bola slabá žena, ktorá sa ukázala ako stelesnenie pokojnej sily, teraz to bol mŕtvy muž, ktorý vdýchol nový život celej krajine.

fico, Kaliňák, Gašpar

Ak bolo cieľom vrahov, respektíve objednávateľov vraždy umlčať jedného novinára, zastrašiť všetkých ostatných, nakaziť ľudí beznádejou a demonštrovať svoju moc v polícii a na prokuratúre, tak vo všetkom fatálne zlyhali. Jánov najdôležitejší článok vyšiel po jeho smrti, novinári sa zomkli ako nikdy predtým, desaťtisíce ľudí vyšli na námestia a o políciu sa začal zápas, v ktorom sa jej bývalí „majitelia” nestačili čudovať, čo sa to vlastne deje. Podozriví od prvej chvíle bojovali, ako dokázali. Kočner pravdepodobne vydieraním (nič iné sa nenúka ako vysvetlenie jeho cesty za Bélom Bugárom na Maldivy), Gašpar krytím podozrivých krokov vo vyšetrovaní (evidentné lži o nezákonnej prítomnosti šéfa protikorupčnej jednotky NAKA Krajmera na mieste činu), Fico konšpiračnými teóriami (Majdan, Soros). Ale bol to márny boj.

Druhého marca sme sa dozvedeli, že Trošková bola Vadalovou milenkou (novinárom to povedala Troškovej mama). Trinásteho marca Vadalu zatkli na žiadosť talianskej polície za pašovanie kokaínu (neskôr ho Slovenská republika vydala do Talianska). Pätnásteho marca podal premiér Fico demisiu. S ním skončil vo funkcii aj minister vnútra Kaliňák (ešte predtým sme sa o ňom dozvedeli od prokurátora Špirka, ako brutálne zneužíva políciu na diskreditáciu ľudí vyšetrujúcich jeho vlastné zločiny). Keď sa prevalilo, že Kaliňák poskytol slovenský vládny špeciál vietnamskej komunistickej tajnej službe na prevoz človeka uneseného z Nemecka, už nebol ministrom. Gašpar však bol ešte stále policajný prezident. Až v polovici apríla oznámil, že skončí do konca mája. Skončil 31. mája.   

A tak prišiel jún a s ním zatknutie Kočnera vo veci falšovania zmeniek v prípade televízie Markíza (spolupáchateľom bol bývalý minister hospodárstva Pavol Rusko, v tom čase už obvinený z objednávky vraždy Silvie Volzovej). V auguste mu zaistili majetok v súvislosti s prevodmi nehnuteľností na Donovaloch. Kočner sa opakovane snažil dostať z väzby, ale jeden súd za druhým jeho žiadosti zamietali. Nepomáhali ani motáky posielané Petrovi Tóthovi, ktorý predtým pre Kočnera Jána Kuciaka a ďalších novinárov sledoval (zjavne nepracoval len pre sudcu Klimenta). V motákoch Kočner Tótha inštruoval, čo má vybaviť u Norberta Bödora, u špeciálneho prokurátora Kováčika, u expremiéra Fica a u ďalších zaujímavých ľudí. Nikto z nich ho však z basy nedostal. To, čo v rámci Kočnerovho Slovenska tak hladko fungovalo, na Kuciakovom Slovensku jednoducho fungovať prestalo. A to sme ešte netušili, čo prinesie jeseň.

„Fico vytvoril systém, v ktorom mohli ľudia ako Kočner beztrestne fungovať.“

Koncom septembra zadržala polícia dvoch páchateľov vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Spolu s nimi zadržala aj sprostredkovateľa, ktorý začal s políciou spolupracovať. Vďaka nemu sa veľmi rýchlo podarilo obviniť z objednávky vraždy Alenu Zsuzsovú – osobu mimoriadne blízku Kočnerovi. Zsuzsová pritom zrejme nie je skutočný objednávateľ, ale len ďalší sprostredkovateľ. Hlavný podozrivý z objednávky vraždy je podľa dostupných informácií práve Kočner. Či má byť konečným objednávateľom, alebo tiež len sprostredkovateľom, to sa ešte len dozvieme.

V októbri odišli do civilu dvaja vyšetrovatelia, ktorí dlhodobo zametali pod koberec Kočnerove kauzy. Okrem toho sme sa dozvedeli, že vrahovia Jána a Martiny plánovali aj zavraždenie prokurátorov Žilinku a Šufliarskeho a bývalého ministra Lipšica. Ďalej polícia urobila domové prehliadky u Mariána Kočnera a v jeho trezoroch našli všeličo zaujímavé, okrem iného nahrávku, ktorej prepis verejnosť dávno pozná pod názvom Gorila. Podľa neskôr zverejnených informácií mal Kočner túto nahrávku dlho uloženú v trezore generálneho prokurátora Trnku. Ten časti nahrávky púšťal rôznym ľuďom, medzi inými aj súčasnému generálnemu prokurátorovi Čižnárovi. Ten celú vec pustil z hlavy a nekonal ani po tom, čo sa stal generálnym prokurátorom. Ján Kuciak mesiac po mesiaci kreslil aj z hrobu príšerne realistický obraz Slovenska.

zsuzsová

A to ešte nie sme ani zďaleka na konci. Predstavu o tom, čo všetko sa v budúcnosti môžeme dozvedieť, si môžeme urobiť z toho, čo sme sa už dozvedeli. Napríklad od Aleny Zsuzsovej. Tá systematicky komunikovala s mnohými verejne činnými mužmi naprieč politickým spektrom – od Lipšica cez Drobu a Kollára až po Vaneka (zástupca generálneho prokurátora) a Glváča. Komunikácia mala často pikantný charakter, a nie je ťažké predstaviť si, že mala aj neverbálnu zložku (prezývku Maznák mohol Glváč len ťažko získať iba prostredníctvom esemesiek). Z neverbálnej zložky môžu celkom ľahko existovať videozáznamy (pri ľuďoch ako Zsuzsová, Kočner alebo Matovič treba vždy počítať s tým, že vás nahrávajú). Tieto videozáznamy už môže mať polícia (napríklad z Kočnerových trezorov) alebo ich môže časom poskytnúť samotná Zsuzsová (v januári bola obvinená z objednávky ďalšej vraždy, bude potrebovať ukázať, že má nejaké zbrane, ak ich teda má). V každom prípade, o detailné informácie z vyšetrovania vraždy Jána a Martiny budú mať zrejme záujem mnohí ľudia, ktorí nemajú priamo s vraždou nič spoločné.

MAĽBA NATÁLIA LOŽEKOVÁ/NÁMET RÓBERT CSERE

Lenže ako sa dostať k informáciám, ak prídete o ľudí ako Krajmer, Hraško a Gašpar? Krajmer musel odísť z NAKA po tom, čo ho novinári usvedčili z neoprávnenej prítomnosti pri obhliadke miesta činu. Hraško po tom, čo dal nezákonne vyšetrovať organizátorov zhromaždení Za slušné Slovensko na základe idiotského anonymu. Gašpara odpratali ako poradcu na ministerstvo vnútra, ale aj odtiaľ musel odísť, keď sa prevalilo, že zrejme dal príkaz lustrovať Jána Kuciaka v policajných databázach mesiace pred vraždou (na základe takto získaných informácií mohli vrahovia vedieť, či Kuciak vlastní strelnú zbraň). A tak nezostávalo nič iné, než kreatívne a nezmyselne odobrať časť spisu vyšetrovaciemu tímu a presunúť ho na inšpekciu ministerstva vnútra. Úbohosť, s akou bol tento krok mediálne „vysvetľovaný”, svedčila celkom jednoznačne o tom, že skutočné dôvody zostali utajené.

Ale záujem o informácie zo spisu nemusia mať len objednávatelia vraždy alebo maznáci. Zsuzsová sa mala napríklad angažovať aj v likvidácii dôkazov vo firme, ktorá stavala komplex Bonaparte. Boli časy, keď nad tým obyvatelia tohto komplexu vrátane Roberta Fica mohli mávnuť rukou. Ale štvrť roka po tom, čo Bašternáka okresný súd odsúdil na päť rokov nepodmienečne, môže byť pre niektorých ľudí životne dôležité vedieť, čo všetko Zsuszsová vyšetrovateľom povie.

A to sme zatiaľ hovorili len o Zsuzsovej. Ak začne hovoriť Kočner, tak to zrejme bude ešte o čosi zaujímavejšie. Haščáka z Penty určite nepotešil zvukový záznam Gorily, a je viac než pravdepodobné, že Kočner môže podobne nepotešiť mnohých ďalších. A ak sú dvaja hlavní podozriví z objednávky vraždy Jána a Martiny nie dve alternatívy, ale dvaja spolupáchatelia, potom najmä jeden človek sa musí Kočnera poriadne obávať.

Robert Fico nazýval slovenských novinárov, medzi nimi aj Jána Kuciaka, protislovenskými prostitútkami. Keď Kuciak podal na Kočnera trestné oznámenie pre vyhrážanie sa a Kaliňák to posmešne komentoval, Fico svojho ministra nijako nenapomenul. Keď sa Ficovi rok po vražde nepodarilo ukryť na Ústavný súd, a tak ho z pomsty znefunkčnil, reagoval na novinársku otázku o prípadnej ďalšej kandidatúre takto: „Viete čo, keby bolo sto tornád na Slovensku, ako bolo na Kube, tak také škody, ako ste vy napáchali na Slovensku, by nikdy neboli. Vy ste najväčší zločinci na svete, vy ste tejto republike napáchali najväčšie škody.”

Či už má Robert Fico s Kuciakovou vraždou niečo spoločné, alebo nie, dve veci sú isté. Po prvé, vytvoril systém, v ktorom mohli ľudia ako Kočner beztrestne fungovať. A voči novinárom vytváral a vytvára atmosféru, v ktorej môže chorému mozgu napadnúť, že vražda je vlastne prijateľný spôsob riešenia. Menej istá, ale čoraz pravdepodobnejšia je aj tretia vec. Vražda Jána Kuciaka, ku ktorej aspoň nepriamo prispel, mu nakoniec zlomí krk.

foto: BORIS NÉMETH
L

Toto si zapamätáme

.matúš Baňovič .anton Vydra .témy

Rok 2018 ostane rokom Jána a Martiny. Sprevádzali ho pohnuté udalosti, z ktorých sa časom stali doslova symboly. Tie nám rok dvojitej ohavnej vraždy budú ešte dlho pripomínať. Stali sa jeho súčasťou – niekedy povzbudzujúcou, inokedy trpkou.

každá veľká dejinná udalosť si so sebou nesie svoje vlastné symboly, ktoré sú s ňou silno spojené. November 1989 mal kľúče, prsty v písmene V, trikolóry, Martu Kubišovú, Ivana Hoffmana či Karla Kryla, skandovanie „máme holé ruce“, ale na opačnej strane aj Jakešove či Adamcove prejavy. Sviečková manifestácia mala sviece, ružence, vodné delá, dáždniky a policajné sirény. Na zverstvá druhej svetovej vojny by azda stačilo spomenúť Hakenkreuz, no tých symbolov – veľmi nepríjemných – tu po vojne ostalo viac: židovské žlté hviezdy z kabátov, komunistické červené hviezdy s piatimi cípmi, ľudácke kríže či kovaný nápis Arbeit macht frei. Symboly týchto dejinných udalostí nám odomkýnajú prístup k nim doslova ako bezprostredná spomienka v kolektívnej pamäti. Aj rok 2018 s turbulentnými marcovými udalosťami ostane už navždy zapísaný ako rok Jána a Martiny a toto budú jeho symboly, ktoré si zapamätáme:

all for Jan

Na pohľad malá, nenápadná vec: odznak. Môže vyjadrovať spolupatričnosť, zármutok, ale aj jednotu. Keď si odznak s nápisom #All for Jan pripli na hruď novinári, bola to aj ukážka odvahy a neústupnosti. Bývalý premiér Robert Fico však dokázal zneuctiť aj túto drobnosť. Svoje konšpiračné teórie dokázal rozvinúť aj tu: „...ako boli vytlačené desaťtisíce odznakov. Ako to bolo za päť minút pripravené a použili prezidenta, aby dal za tým bodku,“ vymenúval Fico, čo všetko sa mu zdalo podozrivé. Jeho túžba po moci práve dosahovala vrchol. Opitý mocou sa úplne odtrhol od reality a rozhodol sa čo najdlhšie a za akúkoľvek cenu udržať si ju. Pravda s odznakmi pritom bola úplne jednoduchá. Dalo ich vyrobiť domovské vydavateľstvo portálu aktuality.sk Ringier Axel Springer, toho portálu, pre ktorý Ján Kuciak písal. Okrem premiérovho rozhorčenia spôsobili odznaky #All for Jan aj zlom vo verejnoprávnej televízii. Viacerým redaktorom sa nepozdávalo „odporúčanie“ šéfa spravodajstva, aby ich nenosili vo vysielaní. Hoci minuloročný boj o definíciu verejnoprávnosti prehrali, jednoduchý odznak sa vryl do pamäti ako stigma. 

milión na stole

Najprostoduchejšia politická taktika je zvrátiť pozornosť na iné: dosiahnuť, aby sa na titulky novín a časopisov dostala iná téma, než tá, ktorá je skutočne podstatná. Týždeň po vražde Jána a Martiny si Robert Fico stále nebol vedomý svojho politického konca. A tak neváhal zvolať tlačovú besedu, ktorá sa zapíše do moderných politických dejín našej krajiny ako jedna z najbizarnejších v politickej kariére Fica s Kaliňákom. Bol to vrchol arogancie moci a nepriama provokácia v priamom prenose: milión eur na stole. Uložené balíky s bankovkami a vedľa nich traja hlavní aktéri na konci so silami. „Ponúkam odmenu milión eur tomu, kto dá polícii relevantné informácie v súvislosti s vraždou,“ vyhlásil vtedy expremiér. A tak jemu aj tým, ktorých ten milión, nedajbože, očaril, musel ešte aj mladý košický biskup Marek Forgáč na Martininom pohrebe celkom jasne povedať, že „Slovensko dnes nechce vidieť stôl preplnený balíčkami bankoviek. Veď to je ťažký cynizmus!“ Každému však bolo jasné, čo je za Ficovým úskokom. Jeho osobná asistentka Mária Trošková, od ktorej sa týmto spôsobom pokúšal odvrátiť pozornosť, mala kontakty na údajných talianskych mafiánov. Napokon sa však aj napriek miliónovej zásterke musela z Úradu vlády porúčať. Milión zo stolíka ostane symbolom totálnej straty súdnosti.

soros a prevrat

Keď je tvoj problém celkom zreteľný, vytvor okolo neho rýchlo množstvo ďalších pseudoproblémov, aby sa ten tvoj medzi nimi stratil ako ihla v kope sena. Tak to urobil Robert Fico začiatkom marca po slávnom prezidentovom vyhlásení, o ktorom povedal, že „zjavne nebolo napísané na Slovensku“ a že nesie rukopis ľudí, ktorí „sledujú úplne iné ciele, ako je stabilita našej krajiny“. Orbánovská karta „Soros“ tak bola na stole a z Fica sa stal evidentný konšpirátor, ktorý sa ľudu rozhodol vsugerovať ideu, že za Kiskom a masívnymi protestmi je nielen opozícia, ale aj americký finančník židovského pôvodu. Nič v politike nefunguje v takýchto prípadoch lepšie než zahmlievanie a mystifikácia, pretože vždy sa nájde dostatočne veľká skupina tých, ktorí tomu uveria a dostatočne veľká skupina tých, ktorí zapochybujú. Tieto dve skupiny stačia na to, aby sa oko verejnosti zhrozene privrelo, zaslzilo alebo pozrelo inam. Obludná lož má jediný cieľ: paralyzovať. O to išlo aj Ficovi. A tak sa stal Soros jedným z význačných, hoci smutných symbolov minulého roka.

dlažbové kocky

Marcové udalosti pokračovali. Dovtedy nepoznaný a subtílny reštaurátor a umelec Jakub Huba by si nebol nikdy pomyslel, že sa oňho začnú zaujímať médiá s toľkou vervou, ako práve v tých dňoch. Nemal v úmysle nič iné, len si v kríkoch neďaleko Úradu vlády ponechať pár dlažbových kociek, ktoré už nikto nepotreboval, a ktoré mienil použiť pri svojej umeleckej práci. Lenže bezpečnostný analytik Fico videl veci inak. „Pred Úradom vlády sme zachytili prvé kopy kamenných kociek, ktoré boli nazvážané v čase, ktorý nemáme ešte identifikovaný. Sú nazvážané v kríkoch pri stromoch a hľadáme momentálne záznamy z kamier. Chceme identifikovať, akým spôsobom sa tam dostali,“ vyhlásil expremiér. Dnes už vieme, ako tá identifikácia dopadla. Dlažbová kocka ako symbol násilných nepokojov, pri ktorých rinčí sklo a krvácajú rozbité čelá, sa stala súčasťou predstavivosti vládnej garnitúry a jej nespracovaného komplexu, ktorý už od Novembra 1989 ignoruje pokojné manifestácie ako prejav iného názoru, ako legitímny prejav nespokojnosti a ako prejav slobody. Pár dní po vražde Jána a Martiny však Slovensko nevyzeralo ako čadičová kocka v kríkoch, ale ako Rubikova kocka, ktorú sa nepodarí len tak ľahko poskladať.

hanebný úškrn

Immanuel Kant raz napísal, že politici sa za svoje správanie a činy nikdy nehanbia pred ľuďmi, ale iba pred inými politikmi – a pritom vôbec nie preto, že boli ich praktiky prezradené, ale iba ak v nich oni sami zlyhali. Keď v polovici marca podal Robert Fico demisiu do rúk prezidenta, adresoval mu neúctivé slová o tom, že nikam neodchádza a odišiel od neho s úškrnom, ktorý v okamihu zaplavil médiá a sociálne siete. Je možné, že niekto ani nie mesiac po vražde novinára vystrúha pred kamerami túto grimasu? Je. A je to možné práve z toho dôvodu, ktorý pomenoval Kant. Politikovi Ficovho formátu je totiž úplne jedno, ako na jeho úškrn reagujú ľudia (preňho je to aj tak len zlomok, zďaleka nie celá spoločnosť). Viac by sa hanbil pred svojimi kolegami v politike, keby niečo podobné Kiskovi nevyviedol, lebo to by bolo preňho omnoho väčším politickým zlyhaním. A tak sa nám len v inom šate pripomenuli slová exprezidenta Gašparoviča: „Ale sme im, boha, dali, novinárom.“ To isté muselo preblesknúť Ficovou vlastnou hlavou vtedy v Prezidentskom paláci.

MAĽBA NATÁLIA LOŽEKOVÁ/NÁMET RÓBERT CSERE

slovenskí dorianovia

No ostaňme ešte pri reči tela. Keby bol Oscar Wilde žil v našich časoch, našiel by u nás vhodnú predlohu pre svoj Portrét Doriana Graya. Mladík zapredal svoju dušu, aby mohol byť v tvári stále mladý a krásny. Všetky jeho hriechy a búrlivý život sa však pretavujú do jeho portrétu, ktorý úzkostlivo skrýva. Tam je totiž jeho pravá tvár so všetkými jazvami, vráskami a ničotnosťou. Najväčším slovenským Dorianom Grayom bol za dvadsať rokov nepochybne Robert Kaliňák. Peknú tvár si však na verejnosti až do smrti Jána Kuciaka pestoval aj bývalý policajný prezident Tibor Gašpar. Až po vražde sa naplno ukázal dovtedy ukrývaný obraz zatrpknutého a arogantného funkcionára, ktorý si nikdy nepriznal svoju chybu a v nijakom prípade sa nechystal odstúpiť. Celé svoje pôsobenie ešte výraznejšie podčiarkol úplne zbytočným zavádzaním verejnosti o „drogovej stope“. Tvrdil najprv, že na mieste činu vo Veľkej Mači nebol šéf protikorupčnej jednotky NAKA Robert Krajmer, a potom len neochotne pripúšťal, že tam bol. Napriek úplnému odmietnutiu širokej verejnosti sa ešte dlho držal v mocenských pozíciách alebo aspoň v blízkosti mocných, naposledy pri ministerke vnútra Denise Sakovej. Po prevalení toho, že zrejme na jeho pokyn sledovala polícia Jána Kuciaka ešte pred vraždou, sa preňho skončilo aj toto pôsobisko. Posledné vyhlásenie dal pre konšpiračné Hlavné správy, a tým úplne splynul so svojím starostlivo utajovaným portrétom.

vládne rošády

Nech sa Robert Fico snažil akokoľvek, nepodarilo sa mu zostať pri moci a vrátiť všetko do starých koľají. Najprv musel potupne odísť minister vnútra Robert Kaliňák a po ňom ešte potupnejšie aj sám Fico. No nemýľme sa. Vymenili sa iba figúrky, ale herná situácia na šachovnici ostala tá istá. Na Ficovo miesto prišiel uhladený a vždy usmievavý Pellegrini. Bolo jasné, že táto výmena bola čisto formálna. Opraty chcel ešte stále držať Fico. Napokon, aj predseda koaličnej SNS Andrej Danko o Pellegrinim ako o premiérovi povedal: „S úctou si vypočujem predsedu vlády a potom sa obrátim na predsedu Smeru.“ Vypovedá azda o rošádach na Úrade vlády niečo ešte silnejšie? No Pellegrini na svojej popularite zapracoval a spory medzi ním a Ficom sa stali čoraz evidentnejšie aj napriek pestovanej smeráckej jednote, ktorú tak radi deklarujú pred médiami. Jednota, ktorá je len predstieraná, nemôže vydržať navždy. Však, Marek Maďarič?

slušnosť

Naša krajina nikdy nepatrila k tým, kde by občania preukazovali svoju nespokojnosť častým organizovaním protestov. Za dvadsaťšesť rokov jej existencie bolo veľkých protestov len zopár. Slováci vždy radšej protestovali doma pri televízore, prípadne podgurážení v miestnej krčme. No keď pohár pretečie, vzopätie vie byť masívne. Naposledy spôsobil rozruch v spoločnosti spis Gorila. No až vražda Jána Kuciaka spustila hotový výbuch sopky. Naprieč celým Slovenskom sa do protestov pripájali ľudia, ktorým osud krajiny nebol ľahostajný. Heslom tých pochodov bola slušnosť. Protestovalo sa od Bratislavy až po Humenné, v každom meste na Slovensku je dnes aspoň jeden človek, ktorý aktivitu vo svojom bydlisku odštartoval. Aj veľké ohne sa totiž začínajú pri malých iskrách.

traktory z východu

Solidarita otrasených – tak nazval český filozof a disident Jan Patočka situáciu tých, ktorí vedia, o čo ide v živote a smrti, pretože na vlastnej koži pocítili, čo je to holý strach o prežitie. Títo ľudia nehľadajú popularitu ani ohlas, vedia len, že raz za čas musia spojiť sily, aby dokázali odolať tlaku, ktorý ich drví. Tak to bolo aj s farmármi, najmä tými z východného Slovenska. Bola to Kuciakova vražda a jedna z prvých deklarovaných stôp, vedúca k Vadalovcom a kalábrijskej mafii, ktorá farmárom dodala odvahu prehovoriť o tom, čo sa po celé roky dialo v zabudnutých končinách, kde vraj nič nie je. Rozhovor Braňa Závodského s robustným, no náhle rozcitliveným tibavským farmárom Mariánom Mičkom v Rádiu Expres sa stal azda najsledovanejšou reláciou aprílových dní. V tých dňoch sme sa dozvedeli o Grófke a jej „čističoch“, o podivných dotáciách a obchodovaní s pozemkami. Bujnelo to a rástlo. A v júni sa farmári rozhodli pre protest, aký tu ešte nebol. Kolóny traktorov vyrazili z východu až do Bratislavy. Ten hrmot veľkých kolies mohli pochopiť len otrasení, ktorí dobre vedia, o čo v živote a smrti ide.

tváre Jána a Martiny

Boli to tisíce tichých meditácií pri pohľade na fotografie dvoch mladých ľudí – so slzami či bez nich, s hnevom alebo s ľútosťou. Všetci sme na tie fotografie nemo hľadeli a načas sme zahodili podrývačský cynizmus, pretože sme chápali, že bol zrazu absolútne nevhodný. Z fotografií ktosi čoskoro spravil čiernobielu siluetu a tá sa dostala na transparenty, odznaky, nálepky a tričká. Začiatkom mája sa v Gregorovciach konal spomienkový koncert pre zavraždený pár, kde sa tváre Jána a Martiny objavili opäť: umelci Martin Dzurek a Ján Vajsábel tam z nich spravili inštaláciu s nápisom „Spojili nás“. Na horizonte sa zas týčil nápis „Sme s vami“. Hovoríme to my im? Hovoria to oni nám? Tváre dvoch mladých ľudí sú dnes už viac než len dokumentárny odkaz na ich fyzickú podobu: stali sa z nich tie najdôležitejšie symboly minulého roka, symboly volania po nebojácnej krajine, aktívnom občianstve a úsilia nepoľaviť v boji s korupciou v politike. Tie dve tváre sme si minulý rok vpísali hlboko do našej kultúrnej pamäti.

foto: BORIS NÉMETH
L

Život sa nedá vyvážiť ničím

.eugen Korda .témy

Dovtedy sa o politiku príliš nezaujímali. No keď prišli o syna a dcéru, ostali šokovaní z konania vlády aj polície. Zlatica Kušnírová a Jozef Kuciak hovoria o tom, čo prežívajú po roku od vraždy ich detí. 

aký to bol pre vás rok? 

Zlatica Kušnírová: Hnusný. 

je to síce hlúpa otázka, ale prečo? 

Kušnírová: Stále si nechcem pripustiť, že je to pravda. Jej obľúbeného psíka predvčerom prešlo auto. Odkedy Martinka odišla, stále vybiehal za autami, akoby na ňu čakal. Lebo vždy, keď doma vystúpila z auta, zhŕkli sa okolo nej psy a mačky a rozdeľovala im zvyšky mäsa, ktoré si so sebou priniesla. Vždy som jej hovorila: najprv oni a až potom ja? Zdvihla kosť a spýtala sa: Chceš? Jednu ti dám.

Jozef Kuciak: Ešte stále premýšľam, čo to bol vlastne za rok. Bola to veľká zmena. O politiku som sa veľmi nezaujímal. Ale teraz musím, som to dlžný Jankovi a ľuďom, ktorí sa postavili za vyšetrenie vraždy. Či už iniciatíva Za slušné Slovensko, predstavitelia kultúrnej obce alebo novinári. 

keď vám Janko hovoril o kauzách, ktoré sa u nás dejú, verili ste mu? Lebo to boli neuveriteľné veci.

Kuciak: Hovoril som mu: „Janko, všetci politici kradnú.“ No dobre, možno nekradnú všetci, ale bral som to tak, že na každého sa niečo nalepí. Často som si pri voľbách vyberal len menšie zlo. Dvakrát po sebe som volil Smer s tým, že už si nakradli a ďalej už nebudú. 

mení sa podľa vás Slovensko k lepšiemu? 

Kušnírová: Mení sa, ale slabo. Gašpar, Danko, Fico, Kaliňák – niekedy sa mi rozum zastavuje. Keď bežný človek urobí v zamestnaní chybu, dostane okamžitú hodinovú výpoveď. A oni? Veď oni sú naši zamestnanci! Sú tam pre ľud, mali by slúžiť nám, a nie svojim mafiánskym ťahom a pre peniaze. Nehovorím, že nemajú mať plat, ten si zaslúžia. Ale len ten spravodlivý.

„Pomáhať a chrániť? Janko žiadal o ochranu a nič. Kaliňák sa mu vysmial.“

popri vyšetrovaní vychádzajú na povrch rôzne zvláštne skutočnosti, napríklad to, s kým všetkým sa Alena Zsuzsová stýkala. No pre mňa bola najšokujúcejšia informácia tá, že vášho syna si dal údajne lustrovať policajný prezident. Čo vo vás tá informácia vyvolala? 

Kuciak: Chápal by som to, keby sa to stalo po vražde, veď vtedy už aj Fico hovoril o tom, že novinári sú platení Sorosom. No keďže ho lustrovali pred vraždou, zdá sa, že naňho niečo hľadali. A keď nenašli nič, rozhodli sa pre radikálny krok. Od našich právnikov vieme, že ho sledovali a že to bola objednávka pána Kočnera. Zaujímavé je, že aj na fotografiách vidno, že to nie je ten typ sledovania, počas ktorého na niekoho zbierajú špinu. Iba monitorovali jeho denný pohyb. 

čo si myslíte o tom, že polícia a štátne orgány Jána a Martinu sledovali?

Kušnírová: Pomáhať a chrániť? Janko žiadal o ochranu a nič, Kaliňák sa mu naopak vysmial a všetci to mali na háku. A vidíte, ako sa to zvrtlo. A ešte si navyše nechali lustrovať jeho financie? Čo si mysleli, že zarába tak, ako oni? Že kradne a má bokovky? Obaja poctivo zarábali. Ach, obidvaja boli skoro v mínuse, ale aj tak mi Martina povedala: „Mami, neber si nijaký úver, my si s Jankom na svadbu našetríme.“

ako hodnotíte, že Tibor Gašpar už nebude poradcom ministerky vnútra? 

Kušnírová: Neodvolali ho preto, lebo je to spravodlivé a pomôže to vyšetrovaniu. Odvolali ho iba preto, lebo na to verejnosť, novinári a svojím spôsobom aj pán prezident tlačili. Vonkoncom to nebolo preto, žeby sa v nich pohlo svedomie. 

MAĽBA NATÁLIA LOŽEKOVÁ/NÁMET RÓBERT CSERE

mnohí politici z vládnej koalície často hovoria, aké je hrozné, že z polície unikajú toľké informácie z vyšetrovania. Ako to vnímate, prekáža vám to? 

Kušnírová: Pokiaľ to neohrozí cestu k objednávateľom vraždy, tak mi to vôbec neprekáža. Pretože tú špinavú omáčku okolo treba zverejniť a očistiť. Nemyslím si, že to uškodí vyšetrovaniu. Naopak, môže nám to aj pomôcť. Pretože sa začne diať to, čo sa už deje – niekto zo strachu pôjde radšej vypovedať. 

verili ste vôbec, že sa vražda vyšetrí? 

Kuciak: Tomu som neveril preto, lebo už hneď na začiatku sa veľa vecí pokazilo. Veď sa aj robili žarty z toho, keď išli policajti hľadať vražednú zbraň do lesíka, hádam, aj dva mesiace po vražde. Podozrivá bola aj účasť pána Krajmera hneď po čine vo dvore domu. Mal som obavy z toho, ako bude vyšetrovanie pokračovať. 

Kušnírová: Vidím, ako chcú znemožniť našich právnikov Romana Kvasnicu a Daniela Lipšica. Aby sme nemali dobrých právnikov, ktorí sú už v prípade zorientovaní. Vedia, že nemáme peniaze, aby sme si zaplatili niekoho iného. Čiže, keď už nemajú nijakú inú páku, ako ovplyvniť vyšetrovanie, budú sa snažiť zlikvidovať našich právnikov. 

až po vražde sa spoločnosť zobudila. Moja posledná otázka bude odporná. Je život vášho syna aspoň trochu vyvážený tým, čo sa v spoločnosti pohlo? 

Kuciak: Otočil by som to. Táto vražda sa nikdy nemala stať. A najmä, stala sa bez výstrahy. Viem, že už pár novinárov bolo zbitých alebo sa stratilo. To je podľa mňa ešte horšie, lebo my sme Janka mohli aspoň pochovať. Myslím, že nemuselo dôjsť až na vraždu. Možno by čas na zmenu nastal aj bez toho, o pol roka či o rok neskôr. Vražda to všetko urýchlila. My sme však prišli o syna aj o nevestu. Život sa nedá vyvážiť ničím. Za tým si stojím.

 

foto: BORIS NÉMETH
L

Sme v bode, keď sa všetko láme

.redakcia .témy

Ako vnímate smrť Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej rok po vražde a ako sa podľa vás odvtedy zmenilo Slovensko? Túto otázku sme položili šiestim ľuďom, ktorí buď zavraždený pár osobne poznali, alebo zastupujú tých, ktorí v marci 2018 stáli na tribúnach.

Marek Vagovič | redaktor portálu aktuality.sk | Musíme vyčistiť tento mafiánsky chliev

Beštie v ľudskej koži nám vzali čistých, skromných, pokorných idealistov, ktorých spájal zmysel pre spravodlivosť. Je mi ľúto, že už nemôžem Jana podpichovať, ako môže v takom mladom veku počúvať vážnu hudbu. Chýba mi jeho zvláštny humor a atypický smiech, spoločná cigaretka pred budovou redakcie aj krígle piva v blízkej krčme. A tiež Janova precíznosť a spoľahlivosť, s akou odkrýval výbušné politické aj ekonomické kauzy. V tom bol vzorom aj pre mnohých z nás: služobne starších a skúsenejších novinárov. S Martinou som sa osobne stretol len raz, na festivale Pohoda. Bola milá a priateľská, oddaná svojmu snúbencovi aj hodnotám ako hrdosť, česť a život v pravde. Myslím na nich každý deň, pričom verím, že ich smrť nebola zbytočná. Zmenilo sa toho naozaj veľa: padla vláda, skončil policajný prezident, Bašternák bol odsúdený ako daňový podvodník, Kočner sedí vo vyšetrovacej väzbe. Slovenská jar 2018 bola najväčším vzopätím občianskej spoločnosti od novembra 1989. Ľudia na Slovensku sa neuveriteľne zomkli a ukázali skorumpovaným politikom, že už naozaj stačilo. Bohužiaľ, trvalo to príliš krátko a chýbala definitívna bodka. Vymenili sa figúrky na šachovnici, zločinecký systém však odolal. Sme na dobrej ceste, no boj za spravodlivosť sa ani zďaleka neskončil. Vyčistiť tento mafiánsky chliev bude nadľudský výkon. Bude vyžadovať pevných, odhodlaných a charakterných ľudí, ktorých nezlomia ani pokusy o ich diskreditáciu. Dúfam, že definitívny obrat v myslení potvrdia už najbližšie voľby.

Marek Hattas | aktivista a primátor mesta Nitra | Za šancu na zmenu sme zaplatili privysokú cenu

Pri každej spomienke na Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú sa vo mne hromadí predovšetkým smútok. Slovensko síce dostalo novú nádej a takisto šancu na zmenu, no cena za to bola podľa mňa privysoká. Pamätám si, ako som si ešte s oboma pripíjal na nový rok, ale hneď nato sa mi zakaždým vynorí spomienka na moment, keď som sa dozvedel o ich vražde. To bola chvíľa, keď som sa definitívne rozhodol vydať na cestu, ktorej verila skutočne len hŕstka ľudí okolo mňa. Napokon sa ukázalo, že miest, ktoré túžia po zmene, je na Slovensku oveľa viac. A toto je tá nádej. Po mnohých historkách, ale aj po mafiánskych praktikách, o ktorých písal Jano Kuciak, tu vládla obrovská skepsa. Verím, že v prezidentských aj budúcoročných parlamentných voľbách potvrdíme, že chceme lepšie, slušnejšie Slovensko, kde sa už nebudeme musieť báť vychovávať naše deti.

Mária Kuciaková | sestra Jána Kuciaka | Stále to rovnako bolí

Už je to rok a ja mám stále pocit, že sa to stalo len pred pár dňami. Stále to rovnako bolí. Uviazli sme v nejakej bubline a časť života pre nás úplne zmizla. Odkedy sa to stalo, neustále riešime nejaké veci. Bolo a aj je toho veľmi veľa. Možno mi to nejakým spôsobom trochu pomohlo prežiť celú tú tragickú udalosť. Niekedy večer precitnem, keď sa ten kolotoč aspoň trochu spomalí a vtedy si naplno uvedomím, že už tu nie sú. Že sa to vážne stalo, že ich vážne niekto zastrelil. No ešte som sa s tým nezmierila a neviem, či to niekedy dokážem. Ako sa zmenilo Slovensko rok po vražde? Myslím si, že to vidím skreslene a neviem to objektívne posúdiť. No mám pocit, že sa spoločnosť trochu prebrala a začala sa zaujímať o dianie v tejto krajine. Ukázalo sa, že tu žije veľa dobrých ľudí a všetkým patrí veľké Ďakujem! za celú našu rodinu. Spravili toho pre nás veľmi veľa. Na druhej strane dostávajú čoraz väčší a väčší priestor aj rôzni konšpirátori, ktorí na nás útočia a vymýšľajú si nezmysly. Mám pocit, že sa to tu rozdelilo na dva tábory. A čo sa týka budúcnosti, som pesimistka. Bojím sa, že ľudia časom záujem opäť stratia. Predsa len, denne vypláva na povrch toľko káuz, ktoré sú dôležité, že ľudia to popri svojom bežnom živote nestíhajú vnímať. Každý má svoju rodinu, prácu a veci, ktoré musí riešiť. Nemajú čas ani chuť po ťažkom dni rozoberať politickú situáciu. No verím, dúfam, že aspoň pri tých najdôležitejších otázkach vedia zaujať to správne stanovisko. 

Katarína Nagy Pázmány | členka iniciatívy Za slušné Slovensko | Mali toľko rokov, koľko máme my

Pamätám sa, ako som trasľavým hlasom hovorila z pódia tmavému davu v piatok 2. marca 2018, aby sme dali bokom zlosť a vytvorili priestor pre spoluúčasť a lásku. V hlave som mala fotku Jána s Martinou v objatí a slová Táne Sedlákovej: „Veď oni boli ako my, Katka.“ Tento moment si opakujem, keď sa hnevám na Margarétku, že nechce ešte spať, či na Peťa, že po sebe neupratal. Krásne malichernosti, ktoré Janovi a Martine neboli dopriate. Často na nich myslím, aj keď som ich nikdy osobne nepoznala. Mali toľko rokov, koľko máme my. No my žijeme ďalej a máme už dieťa. To je pre mňa pripomienkou, ako žiť lepšie, menej sa hnevať, viac ľúbiť a preberať zodpovednosť. Minulý rok sme stáli pred otázkou, či spoločnými silami obhájime demokraciu. Nečakala som, že počas toho roka budem musieť vysvetľovať svojej babke, ako aj elitným vyšetrovateľom v NAKA, že nás naozaj neplatí Soros. Nečakala som, že budem musieť čeliť útokom reálnych ľudí i trollov, či popri zdieľanej spolujazde do svojho rodného mesta počúvať dvojhodinovú debatu o tom, ako celý svet riadia Židia. No ak aj toto sú debaty, ktoré sú v demokracii dôležité, beriem. Pretože som nečakala ani to, že moja druhá babka bude vybavovať volebné urny pre svoje invalidné susedy, Nitra bude mať primátora v sandáloch a prvú dámu s dredmi a že si budem denne čítať stovky správ od desiatok organizátorov zhromaždení Za slušné Slovensko. Minulý rok pred nami všetkými vyvstala otázka, po akej krajine túžime. My na tú otázku už rok odpovedáme. A ja dúfam, že naša dcéra a jej kamaráti už budú vyrastať v krajine, kde sa budú môcť venovať tomu, čo majú radi, pretože všetko ostatné bude fungovať.

Zuzana Petková | riadeľka nadácie Zastavme korupciu | Kto, ak nie Ján Kuciak, môže zmeniť Slovensko

Spomienka na kolegu Jána Kuciaka nevybledla ani rok po vražde. Myslím naňho stále, keď idem sama v aute. Asi preto, lebo naša intenzívnejšia spolupráca sa začala práve tam: v aute cestou do Gelnice na východ Slovenska. Bolo to pred rokmi, keď sme v Trende písali o dépeháčkarskej mafii, kde jeden z podozrivých začal vypovedať, kto všetko im pomáhal ulievať peniaze zo štátneho rozpočtu. Vo výpovedi bola zmienka o dvoch ministroch – o Robovi a Strapatom. Jeden z nich – Robert Kaliňák – sa vtedy ešte tešil popularite medzi novinármi. Aj to zrejme spôsobilo, že sa kolegovia pozerali na naše informácie skepticky. Nie však Jano. Ten si vypýtal stovky strán dokumentov, ktoré sme mali v redakcii a podrobne ich preštudoval. Potom sme sa spolu vybrali za vyšetrovateľom Pavlom Milanom, ktorý kauzu riešil. Urobili sme rozhovor, ktorý následne preberali všetky relevantné médiá. A prvýkrát (potom už častejšie) spoločne publikovali na aktuality.sk a v Trende. Keď po smrti Jána a Martiny vyšli do ulíc desaťtisíce ľudí, napísala som na sociálnu sieť: „Kto, ak nie Ján Kuciak by mohol zmeniť Slovensko?“ A presne to sa aj stalo. Za rok sa na povrch vyvalilo veľa špiny, no začal sa aj proces očisty spoločnosti. Padol premiér, obľúbený minister vnútra, policajný prezident a v base sedí Marián Kočner, obvinený z viacerých trestných činov. Vyšetrovaciemu tímu sa podarilo pochytať vrahov, čomu málokto hneď po tragédii veril. Na prokuratúre, v polícii aj v štáte sa prebudili čestní ľudia, a nie je ich málo. Začínajú mať navrch. Nachádzame sa v bode, keď sa to celé láme. Nesmieme rezignovať, dlhujeme to Jánovi a Martine.

Emília Vášáryová | herečka | Kam sa podelo svedomie, hanba, česť a slovo muža?

Nedá mi nevyjadriť sa k tejto udalosti. Všetkých slušných ľudí na Slovensku zasiahla správa o strašnej smrti jedného odvážneho chlapca a jeho nevinnej snúbenice. Aj ja sa tým neustále zapodievam. V úcte sa skláňam pred rodičmi, ktorí vychovali takéto deti, patrí im moja hlboká vďaka. Budúcnosť Slovenska vidím v čestných, odvážnych a dobre vychovaných deťoch, ktoré túžia po spravodlivosti a pravde. Keď zo dňa na deň počúvam správy, dozvedám sa čoraz hrozivejšie informácie. Je jasné, že to nie je jeden človek, ale mnoho ľudí, ktorí stoja za vraždou a už možno navždy zostanú utajení. Momentálne ma však najviac desí a uráža ten zvláštny optimizmus, ktorý sa zračí v tvárach našich politikov na obrazovkách. Zabúdajú na to, že kamera je nemilosrdná? Kamera všetko prezrádza. Vidina svetlých zajtrajškov sa zrkadlí v ich tvárach, keď predstierajú, ako sa o nás starajú. Kamera prezradí všetko. Dívam sa na nich a neviem, kam sa podelo ich svedomie, hanba, česť, slovo muža, ktorý neklame a nepredstiera. Tak sa pýtam sama seba: naozaj je všetko zabudnuté, vyriešené a budeme zachránení? Nie, myslím, že nie sme zachránení. A nezabúdame. 

foto: BORIS NÉMETH
L

Nezabudli sme, ako vám nadával

.matúš Dávid .témy

Etická a kvalitná žurnalistika je ochranným štítom pre novinárov. Na rozdiel od Malty, kde predvlani zavraždili novinárku Daphne Caruanovú Galiziovú, sa u vás veľa vecí zmenilo. Treba len vydržať, odkazuje Slovensku šéfka organizácie Reportéri bez hraníc (RSF) pre Európu a Balkán Pauline Adès-Mével.

od vraždy investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej uplynul rok. Vráťme sa však na chvíľu v spomienkach do februára 2018, keď sa Slovensko a svet dozvedeli o vražde nášho kolegu. Čo vám vtedy ako prvé napadlo?

Asi ako každého na Slovensku to i mňa mimoriadne zasiahlo. Spolu s kolegami v organizácii Reportéri bez hraníc sme boli tragickou správou veľmi šokovaní. Bola to totiž už druhá vražda novinára v Európe za päť mesiacov a bolo cítiť, že vlna zhrozenia sa šírila naprieč krajinami.

v polovici októbra 2017 zomrela na Malte násilnou smrťou známa investigatívna novinárka Daphne Caruan Galizi. Podobne ako Ján Kuciak, aj ona vyšetrovala prípady korupcie a podvodov na najvyšších vládnych poschodiach.

Obe tieto vraždy umocnili naše obavy o bezpečnosť novinárov v Európe a odvtedy je to pre nás jedna z hlavných oblastí, ktorým venujeme mimoriadnu pozornosť. Rada by som však zdôraznila, že po týchto vraždách sa situácia na Slovensku vyvíjala odlišne ako na Malte.

čo máte konkrétne na mysli?

Po vražde Jána Kuciaka zažili Slováci malé zemetrasenie, rezignovali viacerí vplyvní politici či funkcionári vrátane premiéra Roberta Fica. Zároveň u vás vznikli občianske hnutia a iniciatívy, ktoré dosiaľ trvajú. Keď to porovnáme s Maltou, môžeme povedať, že na Slovensku došlo k oveľa významnejším zmenám. Teraz už ostáva len dúfať a veriť, že tlak na politikov a vyšetrovateľov bude účinný, aby mala spoločnosť istotu, že sa niečo naozaj mení. Slovenská vláda už pochopila, že ju v tejto súvislosti pozorne sleduje aj medzinárodné spoločenstvo, a tak nesmie vyšetrovanie v nijakom prípade podceniť.

ani na Slovensku, ani na Malte však verejnosť stále nepozná mená skutočných objednávateľov vraždy, ktorí páchateľom zaplatili za to, aby novinárov zabili. Veríte, že sa to raz dozvieme?

Na Malte je situácia naozaj úplne iná a komplikovaná. Maltskej polícii sa v súvislosti s atentátom podarilo zadržať troch podozrivých mužov, ktorých následne obvinili z vraždy, svoju vinu však popierajú. Absolútne netušíme, kedy ich budú súdiť a čo bude nasledovať. Nevieme, či ostanú za mrežami alebo pôjdu na slobodu. Máme preto vážne obavy o vývoj tohto vyšetrovania, navyše, na Malte sa v oblasti politiky po vražde Daphne Galiziovej prakticky nič nezmenilo. Novinári tam naďalej čelia veľmi zlej situácii.

po vražde Jána Kuciaka sa na Slovensku zdvihla vlna solidarity. Novinári sa navzdory strachu nevzdali, ale spojili. A okrem iného sa rozhodli pokračovať v investigatívnej práci, ktorú začal Kuciak. Prečo je to také dôležité?

Jednota slovenských novinárov a skutočnosť, že sa rozhodli pokračovať nielen vo svojej práci, ale aj v investigatíve Jána Kuciaka, bola podľa mňa nevyhnutná. Vieme, že viaceré organizácie v tejto súvislosti spustili rôzne projekty či iniciatívy a Reportéri bez hraníc ich všetky podporujú. Vysielajú totiž odkaz mocným, ktorí útočia na novinárov a vytvárajú im zlé podmienky, že žurnalistika je potrebná a silná. Je to odkaz všetkým tým, ktorí potláčajú slobodu slova, že nech urobia čokoľvek alebo zabijú kohokoľvek, aj poctivá investigatívna novinárčina bude pokračovať. Preto považujeme za mimoriadne dôležité napríklad to, čo robia novinári portálu Aktuality.sk na čele so šéfredaktorom Petrom Bárdym. Sú veľmi statoční a prispeli k tomu, že si novinári uvedomili potrebu spolupráce, vzájomnej pomoci a šírenia informácií. 

keď ste niekoľko posledných mesiacov intenzívnejšie sledovali situáciu v oblasti médií a slobody tlače na Slovensku, čo okrem dôsledkov vraždy Jána Kuciaka ste si ešte uvedomili? Poľavil politický tlak na novinárov iba naoko či na chvíľu?

Na rozdiel od niektorých ďalších medzinárodných organizácií, ktoré sa venujú ľudským právam a demokracii, no už menej podrobne sledujú slobodu médií, sme ešte pred Kuciakovou smrťou vydali niekoľko vyhlásení či stanovísk týkajúcich sa situácie v Rozhlase a televízii Slovenska (RTVS). Začalo sa to v lete 2017, keď sa generálnym riaditeľom verejnoprávneho média stal Jaroslav Rezník. Organizácia Reportéri bez hraníc odvtedy so znepokojením sledovala, aké problémy či spory s novinármi sprevádzali jeho nástup a prvé mesiace vo funkcii, hoci vtedy bolo ešte Slovensko v našom Indexe slobody tlače na relatívne dobrom sedemnástom mieste. Vraždu novinára nikto neočakával a všetkých nás šokovala. Stalo sa však nevyhnutne aj to, že táto tragická udalosť pritiahla na Slovensko oveľa väčšiu pozornosť sveta. Zavítali k vám viaceré delegácie zo zahraničia, ktoré monitorovali aj situáciu v oblasti médií. A dnes vidíme, že stále nie je ideálna.

šéf RTVS Jaroslav Rezník vlani reagoval na vašu kritiku pomerne ostro, keď okrem iného uviedol: „Doteraz som organizáciu Reportéri bez hraníc vnímal ako výsostne profesionálnu a objektívnu. Po prečítaní stanoviska som zostal rozčarovaný. (...) Je v ňom toľko neprávd, že ho musím odmietnuť ako celok.“ Čo by ste mu odkázali dnes?

Úplne rozumieme tomu, že Jaroslava Rezníka netešia naše vyhlásenia na adresu RTVS. Ak sa však bližšie pozrieme na to, koľkí ľudia museli po jeho nástupe z verejnoprávneho rozhlasu či televízie nedobrovoľne odísť pre tlaky zo strany vedenia, je zrejmé, že situácia rozhodne nie je ideálna. Pána Rezníka náš monitoring, pochopiteľne, neteší, ale my si naďalej myslíme, že pokiaľ nebude v RTVS prítomná dostatočná ochrana pred nejakými zásahmi politikov do fungovania média, vrátane spravodajstva či publicistiky, budeme nahlas protestovať. Rozhlas a televízia Slovenska je verejnoprávna inštitúcia, ktorá musí zostať nezávislá, či sa to Jaroslavovi Rezníkovi páči, alebo nie.

MAĽBA NATÁLIA LOŽEKOVÁ/NÁMET RÓBERT CSERE

niektorí politici ani po vražde Jána Kuciaka nezmiernili svoj slovník, naďalej osočujú a kádrujú novinárov alebo systematicky spochybňujú kvalitu ich práce. Najnovšie na Slovensku riešime absurdnú novelu tlačového zákona. Dvaja poslanci vládnej strany Smer-SD, Miroslav Číž a Dušan Jarjabek, chcú do tohto zákona navrátiť právo na odpoveď pre politikov. A to napriek tomu, že už teraz majú politici možnosť žiadať opravu nepravdivých skutkových tvrdení. Tak o čo im podľa vás ide?

Pozorne to sledujeme a myslíme si, že to nie je dobrý nápad. Novela vášho tlačového zákona nie je nevyhnutná a návrh je zle vyargumentovaný. Navyše, s návrhom na zmenu tlačového zákona prišli slovenskí poslanci obávajúci sa o svoju reputáciu ani nie rok po vražde novinára. Inými slovami, toto nie je správny čas na to, aby politici viac chránili samých seba. Ako som už uviedla, po vlaňajšej tragédii začali medzinárodné organizácie pozornejšie sledovať situáciu novinárov na Slovensku. Nikto ešte nezabudol na to, čo sa dialo pred rokom ani na to, ako sa v minulosti Robert Fico správal voči novinárom. Nadával im, nazýval ich prostitútkami či hadmi, vyvíjal na nich tlak. A tento tlak na Slovensku stále existuje. S tým rozdielom, že teraz vás už svet pozornejšie sleduje.

vlani v marci navštívil Slovensko Christophe Deloire, šéf organizácie Reportéri bez hraníc, a vystúpil s príhovorom na bratislavskom pochode pod názvom „Nechceme späť 90-te!“. Zároveň sa však spolu s predstaviteľmi niektorých ďalších medzinárodných organizácií stretol s vtedajším premiérom Robertom Ficom a vyzval ho, aby sa ospravedlnil novinárom za svoje hanlivé slová na ich adresu. Šéf strany Smer-SD to neurobil a dokonca spochybnil, že by ho niekto požiadal o ospravedlnenie. O čom to vypovedá?

Tento príbeh je už za nami, uplynul takmer rok a myslím si, že by sme mali obrátiť list. Áno, je pravda, že by sme si želali, aby sa Robert Fico ospravedlnil novinárom za svoje výroky, ale teraz je prvoradé niečo iné. A to spoločne bojovať za pravdu a za to, aby bolo vyšetrovanie vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej nezávislé a poriadne. Dnes už Robert Fico nie je slovenský premiér a jeho nástupca Peter Pellegrini novinárov neuráža ani na nich inak neútočí. Mali by sme preto koncentrovať všetku našu energiu do výziev na pokračovanie dôsledného vyšetrovania, na konci ktorého budú vinníci potrestaní. Je dôležité, aby politici či iní mocní nezasahovali do práce polície. Nedávno sa objavili viaceré pokusy ohroziť nezávislosť vyšetrovania, preto treba neustále pripomínať vašim politikom, že sú pod kontrolou. Sledujeme ich.

v ktorej z krajín strednej Európy dnes najviac trpia nezávislé médiá a sloboda tlače? Už dlho napríklad vieme, že maďarský premiér Viktor Orbán s pomocou svojich vplyvných a bohatých stúpencov podporuje nekritických novinárov, ktorí ochotne informujú o jeho plánoch a šíria tak vládnu propagandu namiesto toho, aby mocných kontrolovali. V Poľsku, domovskej krajine denníka Gazeta Wyborcza či výnimočnej školy reportáže, sú zas kritickí novinári označovaní za nepriateľov národa a verejnoprávna televízia, tak ako v Maďarsku, slúži vláde.

V oboch krajinách, ktoré ste spomenuli, je v súčasnosti situácia veľmi kritická. Aj keď sú často tlaky málo viditeľné, sú silné a ubližujú slobode tlače. Špeciálne nás v prípade Maďarska a Poľska znepokojuje, že tam prakticky neexistujú nezávislé verejnoprávne médiá. Vieme, že aj Telewizja Polska (TVP) aj Magyar Televízió (MTV) sú pod kontrolou vládnych strán, a to rozhodne popiera európske štandardy v oblasti slobody médií.

populistov a demagógov z krajín Vyšehradskej štvorky, ktorí posledné roky otvorene vedú systematický boj s kritickými novinármi, už dobre poznáme. Aká je však pre zmenu situácia na Balkáne? V ktorej z balkánskych krajín je slobodná žurnalistika najviac ohrozená?

Vážnym problémom čelia novinári v Bulharsku, ale napríklad aj v Srbsku, ktoré nie je členom Európskej únie. Pred pár týždňami sme v rámci organizácie Reportéri bez hraníc navštívili Belehrad a priamo srbskému prezidentovi Aleksandarovi Vučićovi sme adresovali viaceré obavy. Vyjadrili sme napríklad naše veľké znepokojenie týkajúce sa množstva prípadov fyzických útokov voči kritickým novinárom v Srbsku či prípadov zastrašovania investigatívnych reportérov. Zdalo sa nám, že prezident Aleksandar Vučić si pozorne vypočul naše pripomienky. Iste, nič sa nezmení len tak, zo dňa na deň, ale zopár osôb, ktoré ubližovali novinárom, už zatkli. Ak bude Srbsko v tomto smere pokračovať, očakávame zlepšenie situácie, no nesmú poľaviť.

ako by mohli novinári či občianska spoločnosť vo všeobecnosti najlepšie čeliť démonizácii, nepriateľskej nálade v spoločnosti a vyhrážkam či slovným útokom zo strany mocných?

Je to fenomén, ktorý sa naozaj šíri Európou a máme ho aj vo Francúzsku. Aj u nás posledné týždne či mesiace útočia na novinárov niektorí radikálnejší členovia protestného hnutia takzvaných žltých viest. Alebo aspoň spochybňujú spôsob, akým francúzski novinári pracujú a informujú o protestoch proti vláde prezidenta Emmanuela Macrona. Jedným z najlepších spôsobov, ako reagovať na túto nevraživosť, útoky či nepriateľstvo, je robiť si poctivo svoju prácu. Novinári musia byť čo najviac etickí, rešpektovať morálku a vyrábať kvalitnú žurnalistiku, aby si ľudia ich profesiu vážili. Potom ich práca nebude mať byť prečo spochybňovaná. 

prieskum Rady mládeže Slovenska ukazuje, že viac než tretina mladých verí konšpiračným médiám, dezinformáciám a falošným správam. Kde sa stala chyba? Sledujú Reportéri bez hraníc aj tento nebezpečný fenomén?

Je to, samozrejme, veľký problém. Snažíme sa informovať verejnosť, školiť novinárov a zároveň podporovať boj proti falošným správam a hoaxom. Spolu s našimi partnermi sme sa vlani pustili do boja s dezinformáciami napríklad aj novým súborom štandardov pre novinárov s názvom The Journalism Trust Initiative (JTI). 

čo je cieľom tohto projektu?

Zvýrazniť prácu nezávislých spravodajských médií, ktoré sa riadia vysokými etickými štandardmi. Túto iniciatívu podporila aj agentúra Agence France-Presse (AFP) či Európska vysielacia únia (EBU). Chceme dosiahnuť, aby pravdivé informácie vyhrávali nad falošnými správami a aby sociálne siete spolu s nástrojmi na vyhľadávanie informácií na internete uprednostňovali vo svojich algoritmoch médiá, ktoré spĺňajú vysoké etické štandardy a sú nezávislé. Reportéri bez hraníc dúfajú, že sa tým zvýraznia dôveryhodné médiá. Dezinformácie cirkulujú vo verejnom priestore rýchlejšie než skutočné správy, a toto treba v záujme obrany kvalitnej žurnalistiky zvrátiť. Musíme poskytnúť ochranu a výhodu všetkým, ktorí spoľahlivo informujú.

pauline Adès-Mével 

Je šéfka medzinárodnej mimovládnej organizácie Reportéri bez hraníc (RSF) pre oblasť Európy a Balkánu. Spolu s kolegami monitoruje stav slobody médií, bráni záujmy novinárov a pomáha im prekonávať prekážky pri výkone ich povolania. Slovensko v roku 2018 kleslo v rebríčku organizácie RSF s názvom Index slobody tlače oproti minulému roku o desať priečok a skončilo na 27. mieste.

foto: BORIS NÉMETH
L

Zmenil Kuciak východ?

.michal Magušin .peter Bálik .témy

Snina, Humenné, Michalovce. Ako sa rok od vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej zmenila situácia v najvýchodnejších regiónoch, kde podľa slov istého Roberta Fica nič nie je?

len chabých 30 kilometrov delí mesto Snina od východnej hranice Európskej únie. Pri našom hľadaní odpovede na otázku, ako krv Jána Kuciaka zmenila východ krajiny, narážame práve v Snine na veľkú vzácnosť. Oproti nám sedia dvaja mladí muži, ktorí v Snine žijú so svojimi rodinami. Väčšina ich rovesníkov pritom región dávno opustila. Michal Čop, spolupracovník .týždňa, to vysvetľuje slovami: „Je tu dobrý život, no len vtedy, ak tu máš prácu.“ Michal vyštudoval v Bratislave, ale s manželkou sa rozhodli vrátiť domov. Za prácou cestuje do Prešova a Košíc, venuje sa vzdelávaniu mladých. Peter Brečka sa zas po štúdiách v Prahe vrátil pracovať do úspešnej rodinnej drevospracujúcej firmy, ktorá exportuje svoje produkty do celého sveta. Aj keď samotný fakt, že títo dvaja mladí a šikovní ľudia tu zostali žiť, vzbudzuje optimizmus, pri rozhovore s nimi si v hlave utvoríte menej lichotivý obraz toho, ako táto časť Slovenska funguje.

sninský pragmatizmus

„Keď zabili Jána Kuciaka, rozhodol som sa zorganizovať protest aj v Snine. Nič z toho však nebolo, na tribúne nechcel nikto vystúpiť,“ opisuje pohnuté dni minulého roka Michal. Keď rodinu zobral na zhromaždenie do neďalekého Humenného, miestni krútili hlavami a pýtali sa ho, či je normálny, že tam berie deti, keďže pod vplyvom vtedajších konšpirácií Roberta Fica si mysleli, že „tam bude bitka“. Práve podliehanie dezinformáciám je veľký problém aj v Snine. Alternatívnym médiám totiž dôverujú aj viacerí predstavitelia sninskej spoločenskej elity.

Tento kút republiky funguje svojským životom. Cítiť, že centrum moci a tým aj kontroly fungovania pravidiel, je ďaleko. Ľudia sa preto často rozhodujú úplne oportunisticky. Politické strany, ktoré sú pri moci, im totiž vedia zabezpečiť miesta v štátnej správe či v štátnych podnikoch. Dajú im slušnú prácu a všetko ostatné ide bokom. To, či je daný politik zlodej, klamár či podvodník, alebo či jeho strana krajine škodí, je podriadené osobnému profitu miestnych ľudí. Prípad „grófky“ Ľubice Roškovej, o ktorej panovaní písal Andrej Bán, dokonale opisuje štandardný model fungovania v týchto častiach Slovenska. Človek, lojálny Smeru či SNS, má úzky vzťah so všetkými dôležitými predstaviteľmi štátu v regióne. Strýko je prokurátor, bratranec sudca, spolustraník má brata policajného riaditeľa. Akýkoľvek „prešľap“ daný „gróf“ urobí, všetko sa dá vybaviť. Nepriateľom vedia poriadne znepríjemniť život. Keď sa Peter Brečka začal angažovať v štruktúrach opozičnej strany SaS, na dvere ich rodinnej firmy onedlho zaklopali kontrolóri z lokálnych úradov s jednoznačným cieľom nájsť akékoľvek pochybenie.

V Snine sa rok po Kuciakovej vražde veľa nezmenilo. V komunálnych voľbách síce prišla zmena vo forme novej primátorky, vplyvní ľudia však v regióne veselo „bačujú“ aj naďalej. Medzi mená, ktoré tu vyvolávajú rešpekt a stoja za zapamätanie, patrí napríklad generálny tajomník služobného úradu na ministerstve pôdohospodárstva Jaroslav Regec, kedysi horliteľ SDKÚ, dnes bijúci sa do pŕs za SNS. Raz darmo, kým je pri moci súčasná vládna koalícia, existuje len minimálna šanca, že sa mocenské pomery v regióne zmenia.

odkliate Humenné

Humenné je jeden z mála dôkazov toho, že istá zmena sa od vraždy Jána Kuciaka a jeho snúbenice predsa len udiala. Víťazom komunálnych volieb sa stal Miloš Meričko, ktorý vymenil Janu Vaľovú. Členka Smeru tu vládla osem rokov a za ten čas svojimi autokratickými spôsobmi premenila mesto a jeho okolie na svoje panstvo, v ktorom šikanovala, zastrašovala, rozdávala len vyvoleným a poslancov mesta označovala za svoje opičky.

Na stene okresného úradu nás vítajú štyri tváre predchádzajúcich primátorov vrátane Vaľovej. Jej úsmev pôsobí dnes skôr ako úškrn. Naopak, nový primátor Miloš Meričko pôsobí dojmom slušného a bezkonfliktného človeka, až je prekvapivé, že práve tento muž sa postavil tvrdej a pomstychtivej Vaľovej. V rádiu Louis Armstrong spieva svoje What A Wonderful World, no úrad, ktorý približne pred dvoma mesiacmi Meričko prevzal, má ďaleko od raja na zemi. Mesto stále nemá rozpočet, „stratili sa“ viaceré zmluvy, Humenné takmer prišlo o hokej, prichádzajú miliónové žaloby. Na úrad chodia stovky ľudí so svojimi problémami, čo doteraz vôbec nebolo možné, keďže dvere do kancelárie primátora boli dlho zatvorené. „Ľudia cítia zmenu. V meste vládol strach a ťaživá atmosféra, spôsobená autoritárskymi sklonmi bývalej primátorky. Dodnes cítim istú bojazlivosť, ale rozhodli sme sa úrad otvoriť. Poslanci, ktorých som v minulosti nepočul rozprávať, dnes ponúkajú svoje vízie a námety,“ hovorí nový primátor.

Práve v Humennom prebehli po vražde vôbec prvé protestné zhromaždenia na východnom Slovensku. V priemere sa na nich zúčastňovalo do tisíc ľudí. Nebolo to len pre vraždu novinára, ale aj pre mocenské praktiky Vaľovej, ktorá si na jednej strane kupovala ľudí, ale svojím arogantným správaním vytvárala antipatie. A tie boli tak veľké, že dokonca začala vadiť aj voličom Smeru, prípadne tým, ktorí boli na ňu nejakým spôsobom naviazaní. Vaľová prekročila únosnú mieru.

V Meričkovej pracovni vidíme obrázok nového futbalového štadióna, ktorého otvorenie načasovali pred komunálne voľby. Vedľa neho je veľké akvárium. Bez rybičiek. Primátor vysvetľuje, že včera bolo všetko v poriadku, no zrazu sa začali divne krútiť a po dvoch hodinách bolo po nich. Rybičky patrili Meričkovej predchodkyni. Žeby išlo o čáry-máry bývalej primátorky, ktorá sa kedysi živila ako veštica? Nech je to akokoľvek, Humenné pôsobí ako pomaly sa prebúdzajúce, odkliate mesto.

michalovskí hrdinovia

Očisťovanie východu však nebude prebiehať bezbolestne. Michalovský novinár a živnostník Marek Boka by o bolesti pri snahe dosiahnuť spravodlivosť vedel hovoriť veľa. A aj hovorí. Hneď v prvých minútach nášho stretnutia z neho vyjde prúd trpkých slov. O tom, ako sa rozhodol zostať v Michalovciach, kde prežil nádherné detstvo a dospievanie. A o tom, ako sa v reakcii na jeho poukazovanie na problémy dočkal policajnej „buzerácie“ či likvidačných pokút od kontrolných orgánov rôznych štátnych inštitúcií. O tom, ako prvýkrát išiel nesmelo s bubnom na krku protestovať pred vilu dnes už zosnulého Pavla Pašku v Košiciach, kde si z plných pľúc na hlavu „zdravotníckej chobotnice“ naplno zakričal: Paška, poď von! „Prvýkrát v živote som sa slobodne nadýchol. Keď som začal bubnovať, triasla sa celá budova.“ A potom za svoje odvážne občianske postoje niesol dôsledky. „Na aute som mal mŕtve čierne mačky. Sledovali ma. Ľudia ma upozorňovali, aby som si dával pozor.“ 

Marek spolu s niekoľkými kamarátmi začal pôsobiť v Občianskej iniciatíve Zemplína, ktorá vznikla ako „odozva na neprávosti a problémy v regióne“. Po mnohých neúspešných bojoch dosiahli pár víťazstiev. Do národnej rady bol zvolený poslanec Miroslav Sopko. Župné voľby v Košickom kraji vyhral Rastislav Trnka. V Humennom zvíťazil Miloš Meričko. Na druhej strane, napriek veľkej snahe sa v nedávnych komunálnych voľbách Iniciatíve nepodarilo v Michalovciach priniesť zmenu v podobe kandidáta na primátora Milana Kaplana. Protistrana mala oveľa viac zdrojov a vďaka profesionálnej podpore sa sústredila na slabé miesta kampane Iniciatívy. „Pracovali na nás,“ vysvetľuje Marek Boka.

Čo sa teda od vraždy na východe zmenilo? „Vy, novinári, ste sa zmenili. Zrazu niekto tých ľudí vypočul. A to je strašne veľa. Farmár Béreš hovoril o svojich problémoch štyri roky. Nebol človek, ktorý by o nás písal. A zrazu sme dostali hlas. Dlhé roky nikto nespravil pre východ viac, ako Andrej Bán,“ oceňuje Boka nášho kolegu, ktorý po vražde Jána Kuciaka priniesol z východu reportáž o útlaku malých farmárov.

hnev a vzdor

Práve za jedným z malých farmárov nás vedie Marek Boka do dedinky Lastomír povedľa Michaloviec. Je večer, na dvore behá niekoľko psov. Vchádzame do prístavby rodinného domu. Vpravo je osvetlená klietka s desiatkami čerstvo vyliahnutých kuriatok. Za ňou niekto opravuje starý traktor, ktorý má tento týždeň smerovať na protestné zhromaždenie do Bratislavy. V rohu miestnosti, pri peci s blčiacim plameňom, stojí zavalitý muž nízkej postavy.

„Nemôžeme ustúpiť. Ak stíchneme, skončíme na dne Zemplínskej šíravy.“

Už stisk ruky farmára Jána Cenknera svedčí o tom, že je to človek tvrdo pracujúci na svojej pôde. Keď začne rozprávať, pochopíme, že ide o človeka so zdravým sedliackym rozumom, ktorý je veľmi dobre zorientovaný v tom, čo sa deje. Vie, čo sa aktuálne deje v politike a má skvelý prehľad v komplikovanej farmárskej problematike. „Dankov rezort je zodpovedný za to, čo sa v poľnohospodárstve deje. Nech sa skúsi zamyslieť, čo je zle.“ Až tu, pri tomto roľníkovi, definitívne pochopíme, aká je situácia vážna. Od vraždy Jána Kuciaka sa napriek mediálnemu frmolu podľa Cenknera nezmenilo absolútne nič. A zúfalí farmári majú pocit, že už využili všetky štandardné prostriedky a napriek tomu sa spravodlivosti nedovolali. Cenkner nástojí na tom, aby sme v texte našej reportáže spomenuli jeho odkaz pre šéfa SNS a predsedu parlamentu Andreja Danka. „Chcem sa s ním rozprávať. Tu, u mňa. Potme, žeby tu nikto nebol.“

Z jeho rozprávania ide mráz po chrbte. Hovorí o boji s miestnym „monarchom“, ktorý si nárokuje na jeho pôdu a ničí mu úrodu. Tvrdí, že polícia sa len prizerá a úrady sú podľa neho len na to, aby slúžili mocným a len naťahovali termíny. O zlých, zastaraných zákonoch ani nehovoriac. Už dva roky nedostal žiadnu agrodotáciu, pričom má na to nárok. Na krku mu „visí“ niekoľko žalôb. Hovorí o tom, že sa ho už dvakrát pokúšali zabiť tak, že ho autom vytláčali z cesty. Zabité mačky na plote sa stali všednosťou. Napriek tomu sa nevzdáva. „Prečo to robím? Kvôli deťom,“ ukazuje na dcéry, ktoré sa hrajú pri traktore. „Pretože raz, keď sa budú pýtať, čo sa vtedy dialo a čo som urobil pre to, aby sa to zmenilo, tak môžem s čistým svedomím povedať, že skúsil som. Nesedel som doma.“ 

MAĽBA NATÁLIA LOŽEKOVÁ/NÁMET RÓBERT CSERE

Emócia zúfalstva a hnevu, ktorú sme cítili u Jána Cenknera, vystihuje atmosféru medzi malými farmármi. Potvrdzuje nám to Patrik Magdoško, ktorý viedol minuloročné farmárske protesty a vizuálne ho zvýraznil kovbojský klobúk. Teraz je na čele občianskeho združenia Iniciatíva poľnohospodárov, ktorej cieľom je zastupovať utláčaných farmárov pri rokovaniach so štátom. Farmárov sa snaží ako-tak koordinovať, aby ich hnev neprepukol do vážnych nepokojov. „Hovoria mi, že dobrom sme nedosiahli nič. Že máme ísť do Bratislavy a vymyslieť plán, ako skolabuje celá krajina. Lebo inak nám nepomôžu.“ 

Patrik je z vývoja situácie farmárov rok po Kuciakovej vražde nespokojný. Prokuratúra sa síce prípadmi útlaku malých roľníkov začala špeciálne zaoberať a na tieto prípady bol špeciálne vyčlenený jeden prokurátor, podnetov je však strašne veľa a ich vybavovanie trvá veľmi dlho. Čo sa za ten rok podľa Magdoška zmenilo? „Zvýšili sme im len náklady na právnikov a PR expertov. Už nám nerobia zle tak primitívne.“

Dianie na východe krajiny sa zdá ďaleko od diania v právnom štáte. Patrik Magdoško tvrdí, že zažíva prenasledovanie, ktoré pripomína skôr mečiarovské časy. Veľké vzdialenosti za ním chodia rovnaké autá. Mŕtve mačky sú bežnou rutinou. Ukazuje nám esemesku, ktorú dostal počas šoférovania z lotyšského telefónneho čísla: „Pán Magdoško, porušujete zákon, počas jazdy sa nesmie telefonovať.“

Ak aj vražda Jána a Martiny na východe zatiaľ veľa nezmenila, určite spustila ťažko zastaviteľnú lavínu. Patrik nám na svojom ranči ukazuje okolité zanedbané lúky, vysvetľuje, ako legislatíva odrádza poctivých roľníkov od kvalitnej práce. Reč sa zvrtne na kvalitu potravín, na vzdelávanie mladých pôdohospodárov. „Ja nejdem protestovať len za malých farmárov. Idem bojovať za pôdohospodársku reformu,“ netají veľké ciele Patrik Magdoško. „Nemôžeme už ustúpiť. Ak stíchneme, skončíme na dne Zemplínskej šíravy.“

.diskusia
.neprehliadnite