miloš vybehne z izby, aby si prezrel návštevu. Jeho mama Magdaléna mu radšej nepovedala, že k nim prídu novinári, vraj by o tom vedelo celé Štúrovo. Miloš sa ponáhľa ukázať nám svoju mačku s krásnou sivou srsťou a oranžovými očami. Rodičia mu ju kúpili v najťažších chvíľach. Dlho hľadali plemeno, ktoré by vydržalo pár dní bez dozoru, no bolo by aj ochotné kedykoľvek sa so synom zahrať. Podarilo sa. Miloš svoju mačku dokonca naučil sadnúť si na povel.
Na ťažké chvíle si Magdaléna nespomína rada. Miloša začali spolužiaci šikanovať v treťom ročníku. Prehadzovanie fľaše, držanie dverí, sácanie o stenu na záchode. Raz cez prestávku Milošovi priložili k hlave telefón a hlasno spustili aplikáciu so zvukmi zbrane. Keď v obrane mobil zhodil, spolužiak mu rozbil sklíčko na okuliaroch. Neprekážalo mu vraj to, že ho bijú, ale že neuvidí cez hodinu na tabuľu.
„To, že sú rodičia nútení vzdelávať svoje deti doma, nepomáha nikomu.“
Deti nepotrebovali vedieť, že Miloš má Aspergerov syndróm na hranici s vysokofunkčným autizmom. Stačilo, že bol najinteligentnejší, zaujímal sa o zvláštne veci a neustále sa učiteľky na niečo vypytoval. Takú situáciu má riešiť odborný personál školy, špeciálny pedagóg či školský psychológ. Tí by mali identifikovať individuálne potreby žiaka a prispôsobiť tomu jeho vyučovanie. Nielen preto, aby sa deti prestali biť, ale aby sa Miloš učil žiť medzi bežnými deťmi, a aby sa bežné deti učili žiť s tými odlišnými. To sa na mnohých školách nedeje a nebolo to inak ani na tej v Štúrove. Škola sa neprispôsobila a Milošovo správanie sa zhoršovalo. Magdaléne Kovácsovej došla trpezlivosť a začala syna vzdelávať doma.
kto chýba?
Otázkou „Kto chýba?“ sa často začína typická vyučovacia hodina. „Nám sa zdá, že v triede chýba ešte veľa iných žiakov,“ odpovedá na rovnakú otázku Lenka Antalová Plavuchová z Nadácie pre deti Slovenska. Tento rok sa chcú intenzívne venovať inklúzii na základných školách. V inklúzii totiž zaostávame desiatky rokov za západnou Európou.
Nadácia pre deti Slovenska dostala finančnú podporu od Plesu v opere, ktorý sa niekoľko rokov venoval podpore výstavieb Centier včasnej intervencie. Tam sa deťom s viacnásobným zdravotným znevýhodnením venovali odborníci už od útleho veku, špeciálnou rehabilitáciou či stimuláciou, aby ich lepšie zapojili do bežnej školy. No keď dorástli prví malí absolventi centier, bežnú školu nezaujímalo, ako dobre sú na vzdelávanie pripravení. Deti s viacnásobným postihnutím odmietali prijať. A tak peniaze z Plesu v opere tento rok prúdili do ohniska problému – do inklúzie na základných školách.
„Školy, ktoré nemajú ani jedno integrované dieťa, vzbudzujú podozrenia.“
V projekte si nadácia vybrala 20 škôl, ktorým v nasledujúcich rokoch poskytne potrebnú pomoc, aby mohli naštartovať proces inklúzie. Prvý odvážny krok je pritom pre bežnú školu jednoduchý: Neodmietnuť dieťa so znevýhodnením a neodporučiť mu namiesto toho špeciálnu školu, kde „bude medzi svojimi“. Podľa najnovších štatistík je európskym priemerom, že iba 2,38 percenta detí navštevuje špeciálne školy. Na Slovensku je to 6,28 percenta. Nie je to nijaká minoritná skupina. Na Slovensku máme viac než 68-tisíc detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, a iba polovica, asi 35-tisíc, je integrovaná v bežných školách.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.