bol som pritom, keď vznikal prvý pokus o reformu vzdelávania na Slovensku v rokoch 2005 a 2006. Pripravili sme síce reformné zákony, no po páde Dzurindovej vlády sa naša reforma nemohla rozbehnúť. Za prvej Ficovej vlády bolo vylúčené, aby vôbec nejaká reforma školstva prebehla.
Počas vlády Ivety Radičovej bol ministrom školstva šikovný ekonóm Eugen Jurzyca. Bola v tom nádej, no on sám nemal o takej reforme ani len potuchy. Jurzyca s Miklošom žili v tom, že reforma vzdelávania je to isté, čo vzdelanostná ekonomika, založená na zhodnotení čo najvyššieho vzdelania. To však nebola otázka vzdelávania, ale ekonomiky. Reforma vzdelávania je principiálne obsahová reforma.
Je ilúziou myslieť si, že by sa reforma vzdelávania podarila ktorejkoľvek Ficovej vláde. Ficove vlády sú proti takej reforme očkované. A dnes? Do volieb ostáva taký krátky čas, že nijaká poriadna reforma sa už ani rozbehnúť nedá, nech by to ministerka Lubyová akokoľvek chcela.
tri reformy na dlhé lakte
Čo o nás hovorí nezvládnutie reformy školstva od roku 1989? To, že vieme robiť len jednorazové projekty. Vieme zaviesť rovnú daň alebo zákon o slobodnom prístupe k informáciám. No nie sme schopní robiť veci, ktoré si vyžadujú vytrvalosť, dlhý čas, konsenzus v rámci vládnej koalície, ale i medzi jednotlivými vládami. To sa týka tak reformy vzdelávania, ako aj reformy súdnictva či zdravotníctva.
„To, čo sa deje, nie je otázkou jej schopnosti či neschopnosti, ale vôle.“
Ľudovít Štúr raz o Slovákoch povedal, že dokážu rozmýšľať o jednotlivcoch, o rodinách, azda aj o obciach, ale nie o pospolitosti. To znamená, že nedokážu rozmýšľať o celkoch, akými sú národné či nadnárodné spoločenstvá. Chýba nám teda schopnosť vytrvalo pracovať na tom, aby to, čo robíme, bolo v prospech celej spoločnosti. Tí, ktorí tu najviac kričia o štáte a národe, ho sami iba kaličia a starajú sa len o svoj egoistický záujem.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.