keď sa bývalý premiér v ten pondelok ráno dozvedel o vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, okamžite vedel, že je zle. Keď v ten istý deň poobede priniesol Denník N rozhovor s Tomom Nicholsonom o práci Jána Kuciaka na článku o prepojení premiéra s kalábrijskou mafiou, ľudia z najbližšieho Ficovho okolia hneď pochopili, že „zle“ je slabé slovo. Asi jediný, kto si to v plnej miere neuvedomil, bol práve predseda Smeru. A od tej chvíle robil jednu chybu za druhou.
Tou prvou a najväčšou bolo neodvolanie Roberta Kaliňáka z funkcie ministra vnútra. Isteže, Kaliňák bol najspoľahlivejšou zárukou nevyšetrenia vraždy a všetkých prípadov, o ktorých Ján Kuciak písal, ale to sa v skutočnosti dá zariadiť aj bez neho (ako dnes jasne vidíme). Druhou fatálnou chybou bola idiotská reakcia na občianske zhromaždenia a vystúpenie prezidenta. Práve hra sorosovskou kartou bola pre časť Bugárovej strany poslednou kvapkou, ktorá viedla k ultimátu predčasných volieb. Nuž a treťou obrovskou chybou bola reakcia na toto ultimátum. Demisia bola preňho tým najhorším, čo mohol v danej chvíli urobiť. Dnes to vie aj on sám, ale už je neskoro.
Aby sme však boli spravodliví, treba uznať, že Fico má aj svetlé chvíľky. V jednej z nich celkom rozumne skonštatoval, že „silný útok na vládu Slovenska, na niektorých jej členov a na strany vládnej koalície je založený na troch častiach – na organizátoroch protestov, na prezidentovi a hlavne na médiách“. Nie je to nijako prenikavé zistenie a Fico mu navyše ani celkom nerozumie (respektíve, rozumie mu len v značne pokrivenej forme – tvrdí napríklad, že protesty, prezident a médiá kazia dobré meno Slovenska v zahraničí, pričom ho evidentne vylepšujú), ale v zásade triafa klinec po hlavičke. Námestia, prezident a médiá zmenili Slovensko. S Ficovou pomocou.
protesty
O tom, že dvojnásobná vražda privedie ľudí na námestia, nebolo od začiatku nijakých pochýb. Otázka znela len tak, aké veľké budú zhromaždenia a či sa budú niesť v duchu gorilích protestov alebo v duchu protikorupčných pochodov. Jedným z kľúčových momentov pofebruárových udalostí bol vznik iniciatívy Za slušné Slovensko, ktorá veľmi rozvážne organizovala kultivované zhromaždenia nielen v Bratislave, ale po celom Slovensku a v mnohých svetových metropolách. Za trápnu hru s dlažbovými kockami zožal Fico len výsmech, a tak mu neostalo nič iné, len konšpiračné teórie o financovaní iniciatívy z temných zahraničných zdrojov.
„Jedným z kľúčových momentov bol vznik iniciatívy Za slušné Slovensko.“
Aj tam však preukázal pomerne plytkú znalosť situácie, keď si ako emblematický príklad zvolil odznaky. Prvé odznaky Ich krvou a #All for Jan boli vyrobené v relatívne malých množstvách a ich výroba bola jednoduchá, rýchla a lacná. Až odznaky Za slušné Slovensko boli vyrobené vo veľkých množstvách a náklady na ich výrobu išli do tisícok eur, aj tak však predstavovali približne len desať percent celkových nákladov. Finančne oveľa náročnejšie bolo organizovanie veľkých demonštrácií – jeden bratislavský protest stojí takmer desaťtisíc eur. Naozaj je to až toľko, pričom najvyššie náklady sú na pódium, ozvučenie a veľkoplošné obrazovky. Druhú najvyššiu položku predstavuje bezpečnosť (tri ovládateľné kamery neustále monitorujúce dav a pätnásť zamestnancov bezpečnostnej služby, ktorí celý čas spolupracujú s policajným antikonfliktným tímom), zanedbateľné nie sú ani výdavky na elektrinu, ktoré dosahujú až tisíc eur.
Odkiaľ majú organizátori toľko peňazí? To sa dá ľahko zistiť z transparentného účtu v Slovenskej sporiteľni (k prehľadu pohybov na tomto účte sa dá dostať cez odkaz na stránke zaslusneslovensko.sk). Celkovo sa vyzbieralo takmer sedemdesiattisíc eur, približne tretina tejto sumy pochádza z viac ako tisícky menších darov do päťdesiat eur a štvrtinu predstavuje šestnásť „veľkých“ darov nad päťsto eur.
A mohli mať aj oveľa viac. Jedna z ponúk znela: milión eur. A neprišla zo zahraničia, prišla zo Slovenska. Organizátori ju však veľmi rozumne odmietli. Milión eur je jednoducho príliš veľa a nikdy neviete, čo budú ľudia ponúkajúci takúto sumu v blízkej aj vzdialenejšej budúcnosti chcieť ako protislužbu. Prirodzenú ostražitosť ľudí z iniciatívy Za slušné Slovensko Fico svojimi verbálnymi výpadmi len zvyšoval, takže v tomto smere sa nedopustili nijakej chyby. Celý čas fungovali v duchu vynikajúceho hesla „My sme tí, na ktorých sme čakali“, ktoré zahŕňa nielen organizátorov zhromaždení z rôznych iniciatív, ale aj všetkých ľudí na námestiach. My sme to, my si to aj financujeme.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.