niet pochýb o tom, že Robert Fico chce v politike skončiť. Nedávno prezidentovi Kiskovi tlmočil svoju túžbu stať sa predsedom Ústavného súdu. To podľa Ústavy znamená povinnosť vzdať sa členstva v Smere ešte pred prípadným zložením sľubu a teda Ficov politický koniec. Nie je to však jediný dôkaz toho, že Robert Fico sa už moci nasýtil. Aj jeho kandidatúra na prezidenta v roku 2013 bola znakom toho, že Fico hľadá únikovú cestu, exit.
Odísť sa dá v politike rôznymi spôsobmi a vďaka týmto Ficovým pokusom máme pomerne presnú predstavu o tom, ako si premiér predstavuje svoj politický koniec. Chce odísť neporazený, stále relatívne obľúbený. Navyše odísť na pozíciu, kde bude môcť požívať spoločenskú úctu, ktorá je s danou funkciou spojená.
prečo chce odísť
Ficova predstava má svoju logiku. Vo väčšine prípadov totiž vrcholoví politici odchádzajú vtedy, keď sa zamotajú do škandálov, alebo keď sa im ich vlastní voliči či spolustraníci otočia chrbtom. Na Slovensku však v tejto chvíli máme unikátnu situáciu. Z vrcholovej politiky chce odísť aj premiér, aj prezident. Jeden aj druhý sú pritom v rebríčkoch obľúbenosti politikov na prvých miestach. Kým pri Andrejovi Kiskovi sú rozhodujúce rodinné dôvody, Robert Fico by zmenu privítal z úplne iných dôvodov.
Môžeme len špekulovať, aké dôvody to sú. Prvým dôvodom Ficovho ústupu môže byť obyčajná ľudská vyhorenosť. Dáva to zmysel. Ak počítame aj Ficov vstup do komunistickej strany, tak sa premiér v politike hýbe už 32 rokov, z toho desať rokov je najsilnejším mužom v krajine. Po toľkých rokoch človeka prestane veľa vecí baviť. Navyše, svet sa teraz rýchlo mení a politika sa už nerobí tak, ako kedysi. Základné nástroje, ktoré Ficovmu vládnutiu roky dodávali voličské percentá, sa totiž stali bežnými nástrojmi väčšiny politických strán. V majstrovstvách populizmu by to možno už nestačilo ani na semifinále. A bez medailí klesá aj motivácia. „Chýba mi Dzurinda a Mikloš,“ priznal sa nedávno.
Premiérova vnútorná rezignácia sa prejavila vo viacerých situáciách, jednou z nich je uzavretie sa na Úrade vlády do úzkeho kruhu svojich mediálnych poradcov na čele s Erikom Tomášom, s jediným pravidelným hosťom, Robertom Kaliňákom. Nevýznamne vyzerajúcim, no veľavravným znakom rezignácie bolo aj premiérovo rozhodnutie zobrať štátnu radkyňu Máriu Troškovú na slávnostné udeľovanie vyznamenaní v Prahe. Fico nedbal na dojem, aký vytvorí na verejnosti prítomnosť (funkciou) obyčajnej štátnej úradníčky na reprezentatívnej akcii, kde štátnici zvyčajne berú svoje manželky. Bolo mu to jedno. Presne tak, ako mu je ľahostajný aj osud Smeru po tom, ako z neho odíde.
Ficovo vyhorenie je podporené tromi ďalšími dôvodmi, ktoré ho motivujú na odchod. Jeho zdraviu z dlhodobého hľadiska nepomáha extrémne stresujúci životný štýl, i keď po operácii srdca v apríli 2016 sa fyzicky dal obdivuhodne dokopy. Ďalším motivátorom je situácia v Smere. Nech by Fico robil čokoľvek, podpora Smeru bude klesať a otázkou je len to, ako rýchlo sa to bude diať. Tento subjekt je na výslní už príliš dlho, je predvídateľný, ošúchaný a nudný. Navyše je postavený len na osobe premiéra, nie na silnej myšlienke a vízii krajiny. Takéto typy projektov nezvyknú pretrvať desaťročia.
„Fico nemá okrem túžby po moci žiadnu silnú ideu, ktorá by ho hnala dopredu.“
Ficovmu koncu v politike mohol významne prispieť aj fakt, že on osobne, podobne ako celý Smer, nemá okrem túžby po moci v sebe žiadnu silnú ideu, ktorá by ho, na rozdiel od Viktora Orbána či Jarosława Kaczyńského, hnala dopredu. Je na diskusiu, v akých prípadoch je to pre krajinu pozitívom a kedy katastrofou, ale životnosť politika môže silná, nesebecká vnútorná vízia predĺžiť.
Poslednou silnou Ficovou motiváciou môže byť strach z Mečiarovho scenára. Hoci si Fico veľmi dáva záležať na tom, aby si medzi svojimi ľuďmi nerobil nepriateľov a aby nevládol tak arogantne, ako bývalý šéf HZDS, za 10 rokov sa kauzy a problémy so zákonom na predsedu oligarchickej strany nevyhnutne nabalia. Mečiarovmu príbehu sa Fico chcel vyhnúť už v prezidentských voľbách, v ktorých kandidoval vo chvíľach svojej vysokej popularity. Šokujúco však išiel presne v stopách Vladimíra Mečiara, ktorého v druhom kole volieb roku 2004 porazil Ivan Gašparovič. Plán odchodu cez Ústavný súd by zabránil Ficovej priamej porážke v parlamentných voľbách. Je to však reálny scenár?
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.