31. októbra 1517 pribil augustinián Martin Luther na bránu kostola vo Wittenbergu 95 téz, aby tak rozprúdil diskusiu o odpustkoch a iných teologických otázkach. Mal iba tridsaťtri rokov. Čo sa dialo potom a kde je protestantizmus dnes?
Dnes sa to javí ako odťažitý spor teológov o miesto skutkov či viery v Božom pláne spásy. Hoci išlo sčasti o problém posmrtného života, reformácia, ktorú pred 500 rokmi odštartoval Martin Luther, mala zásadné a dodnes citeľné dopady na život v pozemskom svete.
keďže reformácia vzišla z nemeckého územia, snažia sa nemecké médiá každý rok okolo výročia jej začiatku, 31. októbra, prísť s nejakou objavnou perspektívou na túto udalosť či zverejniť nejaký nový, málo známy detail o Martinovi Lutherovi. Nakoniec, keď pred štrnástimi rokmi robili v Nemecku anketu o najväčšiu osobnosť nemeckých dejín, Martin Luther skončil na druhom mieste. Umiestnil sa za bývalým spolkovým kancelárom Konradom Adenauerom, pod ktorého vedením sa Nemecko pozdvihlo z ruín druhej svetovej vojny a pred komunistickým filozofom z 19. storočia Karlom Marxom – výber, ktorý hovorí za seba.
V každom prípade prišiel historik Matthias Pohlig k tohtoročnému 500. výročiu so vskutku provokujúcou tézou. Totiž, že reformácia v skutočnosti nebola až taká dôležitá. Alebo presnejšie, že vytváranie priamej príčinnej súvislosti medzi reformáciou a modernými javmi, ako sú ústavná demokracia, kapitalizmus, sekulárny princíp, autonómia jednotlivca či náboženská sloboda, nie je možné. „Mnohé z toho, čo sa dnes spája s protestantizmom, zreteľne protirečí historickému odkazu reformácie,“ píše sa v tlačovej správe Münsterskej univerzity, kde Pohlig pôsobí. Historik uznáva nanajvýš zásluhu reformácie na počiatkoch oddelenia náboženstva od politickej sféry či vplyv na vývoj nemeckého jazyka. Inak boli jej priame následky obmedzené najmä na 16. storočie...
Pohlig v skutočnosti vykopáva otvorené dvere. Bolo by vskutku prehnané tvrdiť, že Luther bol aktivistom za ľudské práva, priekopníkom kapitalizmu či teoretikom modernej občianskej spoločnosti. Ide skôr o nepriame a nezamýšľané dôsledky trendov, ktoré reformácia buď odštartovala alebo pre ne protestantizmus vytvoril prinajmenšom vhodnú klímu. Nakoniec, z mnohého, čo im kdekto pripisuje, by možno sami reformátori ako Martin Luther či Ján Kalvín boli zhrození. Napriek tomu išlo o udalosť epochálneho významu. S dopadmi nielen na veľké civilizačné dejiny Európy, ale napríklad aj na formovanie slovenského národa.
Skôr, než 31. októbra 1517 pribil Martin Luther svojich 95 téz proti odpustkom na dvere zámockého kostola vo Wittenbergu (udalosť, ktorej historickosť je sporná), musel si najskôr v sebe vyriešiť jeden vnútorný konflikt. Sotva 34-ročný augustiniánsky mních a teológ predtým dlhé roky zápasil s pocitom vlastnej nedostatočnosti voči Bohu. „Trápil sa pocitom hriešnosti,“ píše Daniel Veselý v životopise Martin Luther – reformátor. „Už od detstva v sebe niesol predstavu o Bohu ako o prísnom Sudcovi.“
Luther si nevedel predstaviť, ako jeho – hriešneho človeka – môže prijímať a milovať svätý a spravodlivý Boh. Dlhé hodiny sa modlil, postil sa a opakovane sa spovedal zo svojich hriechov. Reformátorovými vlastnými slovami: „Úzkostlivo som vykonával pokánia, ktoré mi boli udelené, ale napriek tomu ma svedomie neprestávalo sužovať.“ Luther sa snažil prepracovať k Božej priazni – doslova, zaslúžiť si ju svojimi dobrými skutkami. No niekedy medzi rokmi 1513 a 1518 si uvedomil, že na to ide od zlého konca. Študoval Pavlov List Rimanom, kde sa píše „Spravodlivý z viery bude žiť.“ A zrazu precitol. Pochopil, že Božiu milosť si hriešny človek nemôže zaslúžiť vlastným snažením. Boh ju ponúka každému ako dar, ktorý možno uchopiť prostredníctvom viery v Ježiša Krista. On na kríži zomrel za naše hriechy, aby tí, čo v neho veria, mali večný život. Dobré skutky z vlastných síl nie sú cestou ku spáse. Naopak, viera premieňa vnútro obráteného človeka a dobré skutky sú jej ovocím. Je to jeden z kľúčových princípov protestantizmu: sola fide, teda „jedine vierou“ sme ako hriešnici pred Bohom ospravedlnení.
Lutherova osobná úzkosť v čomsi reflektovala širšiu skúsenosť jeho súčasníkov. „Človek v ranom novoveku bol silne previazaný s náboženskou orientáciou,“ hovorí pre .týždeň historička Eva Kowalská. Smrť bola omnoho častejším a nevyspytateľnejším návštevníkom ako dnes. Ľudia žili celkovo kratšie. Ich životy mohol náhle prerušiť mor. Ženy často zomierali pri pôrodoch. Ľudia boli zvyknutí, že z ich detí sa niektoré ani nedožijú dospelosti. Otázka posmrtného života tak bola pre väčšinu vtedajších ľudí ešte nástojčivejšia, než je tomu dnes.
Katolícka cirkev, ktorej bol napokon aj Luther súčasťou, ponúkala zádušné omše, púte a napokon odpustky. Mnohí ľudia verili, že za peniaze sa dá skrátiť čas, ktorý duše budú trpieť v očistci. „Hneď, ako peniaz v kasičke skončí, dušička do neba vyskočí,“ pripisuje sa dominikánskemu mníchovi Johannovi Tetzelovi, ktorý kázal v prospech odpustkov. Cirkev z týchto príjmov okrem iného financovala výstavbu Baziliky Svätého Petra v Ríme. Lutherových 95 téz bolo výzvou k učenej dišpute o odpustkoch. Namiesto toho sa stali udalosťou, ktorá sa dodnes chápe ako spúšťač reformácie. „Tézy sa dostali do rúk tlačiarom a vytlačené po nemecky i po latinsky sa čoskoro stali majetkom celého Nemecka,“ píše historik Patrick Collinson v knihe Reformácia. „Bolo to, akoby tlačiarenský stroj za šesťdesiat rokov od svojho vynájdenia len prešľapoval na mieste a čakal na tento okamih.“
Vynález kníhtlače kovorytcom z Mainzu, Johannom Gutenbergom v polovici 15. storočia, bol pre úspech reformácie kľúčový. Zrazu bolo možné chrliť knihy či letáky v dovtedy nevídaných množstvách. Jednotlivci, ktorí sa usilovali o vnútornú obnovu cirkvi, tu boli aj pred Lutherom. Angličan John Wycliffe (1329 – 1384) a Čech Jan Hus (1369 – 1415) sú považovaní za priamych predchodcov Lutherovej reformácie. No v ich dobe ešte neexistovala kníhtlač. Podľa niektorých odhadov približne tretinu nemeckej produkcie kníh v prvej polovici 16. storočia tvorili Lutherove spisy.
Nová technológia a nová teológia sa navzájom umocňovali. Jeden z najprenikavejších princípov protestantizmu znel sola scriptura. Teda „jedine Písmo“ je plnohodnotným zjavením Božej pravdy. Z pohľadu reformátorov 16. storočia sa do učenia Katolíckej cirkvi dostali prvky, ktoré nemali oporu v Božom slove, ale len v cirkevnej tradícii. Cirkevná organizácia, učenie i prax mali byť hodnotené cez prizmu Svätého Písma a v prípade potreby zmenené. Tým sa mala dosiahnuť náprava dobových nešvárov, pociťovaných v náboženskom živote.
„Biblia sa mala dostať medzi ľudí. To podnietilo rast gramotnosti i preklady do národných jazykov.“
Autorite Biblie sa podroboval aj Martin Luther. Na sneme vo Wormse v roku 1521 pred 21-ročným cisárom Karlom V. reformátor vyhlásil: „Pokiaľ ma na základe Písma alebo na základe jasných rozumových dôvodov nepresvedčia o mojom omyle, moje svedomie ostane viazané na Božie Slovo. Nemôžem odvolať a ani neodvolám. Nie je správne ani neškodné ísť proti vlastnému svedomiu. Nech mi Boh pomáha. Amen.“ Na Luthera bola následne uvalená kliatba a on sa ukrýval na hrade Wartburg. Tu preložil do nemčiny Nový zákon. Biblia sa mala dostať medzi ľudí. Aby si ju mohli prečítať, musela byť dostupná v jazyku, ktorému rozumeli. Reformácia tak slúžila aj ako podnet pre rozvoj národných jazykov. A keď už veriaci mali Bibliu preloženú do svojej reči, potrebovali byť navyše gramotní.
Luther požadoval všeobecný vzdelávací systém, ktorý by umožnil každému, aby sám čítal Božie slovo. Ekonómovia Sascha Becker a Ludger Wössmann z Mníchovskej univerzity v roku 2007 zverejnili na túto tému pozoruhodnú štúdiu. Podľa nich vyššia ekonomická prosperita protestantských oblastí Nemecka oproti katolíckym, ktorú si na prelome 19. a 20. storočia všimol sociológ Max Weber, súvisela práve s vyššou gramotnosťou u nemeckých protestantov. „Jazykové a metodické zručnosti vytvorené vyučovaním Božieho slova – ako čítanie, pochopenie a znalosť Slova vrátane jeho výkladového porozumenia – sú použiteľné aj vo vzťahu k iným úlohám, ktoré sa nachádzajú za hranicami náboženskej sféry,“ píše sa v štúdii. Dnes sú tieto rozdiely zanedbateľné, no na začiatku 21. storočia v Nemecku stále mali protestanti za sebou v priemere asi o rok viac štúdia a zarábali o päť percent viac ako katolíci.
Podľa demografa Juraja Maja z Katedry humánnej geografie a demografie Prírodovedeckej fakulty UK sa vyššie vzdelanie protestantov dá doložiť aj na Slovensku. „Podľa údajov ešte z roku 2001 malo vysokoškolské vzdelanie u nás 7,9 percenta ľudí, kým až 12 percent evanjelikov“, hovorí pre .týždeň. „Vysokú školu malo vtedy 25,5 percenta Bratislavčanov, ale až 37 percent bratislavských evanjelikov.“
Reformácia priniesla aj politické zmeny. Západné kresťanstvo sa rozdelilo na katolícky juh Európy a protestantský sever. Ešte pred pár rokmi, počas európskej dlhovej krízy, sa občas zjednodušujúco ťahala čiara medzi fiškálne zodpovedným severom eurozóny a údajne rozhadzovačným juhom. V každom prípade, v 16. a 17. storočí o identitu priestoru na pomedzí (vrátane Uhorska) obe strany tvrdo bojovali.
Historička Eva Kowalská pripúšťa, že v 16. storočí mohlo byť 90 percent obyvateľstva dnešného Slovenska zasiahnuté reformačnými myšlienkami. Katolícka cirkev sa postupne zmobilizovala na protiofenzívu. „Odhaduje sa, že na konci 18. storočia sa pomer zmenil na približne 80 k 20 percentám v prospech katolíkov,“ vysvetľuje. Rekatolizácia skončila, keď Jozef II. v roku 1781 vydal Tolerančný patent. No to už bola doba osvietenstva. Náboženská tolerancia nebola priamo požiadavkou reformácie. Lenže krvavé náboženské konflikty 16. a 17. storočia Európanom dali pocítiť, že otázky svedomia a viery sa len s najväčšími ťažkosťami dajú meniť násilím či donútením. Nezamýšľaným dôsledkom týchto konfliktov bolo v neskoršom období hľadanie modelov znášanlivého spolužitia a vytváranie predpokladov pre sekulárnu spoločnosť.
Za dedičný hriech protestantizmu sa občas označuje jeho sústavné delenie na stále nové denominácie. Je to daň za absenciu centrálnej autority, akú majú v osobe pápeža katolíci i za princíp sola scriptura. Písmo je jedno, no každý si ho vykladá trochu inak. Ani za Lutherovho života nešlo o jednotné hnutie. Popri nemeckej, luteránskej reformácii, sa vyvinula švajčiarska reformácia, ktorú reprezentovali Ulrich Zwingli a Ján Kalvín.
V Anglicku zase reformáciu uskutočnil kráľ Henrich VIII. Iróniou je, že zamlada vydal polemický spis proti Lutherovi, začo mu pápež udelil titul „obranca viery“. Henrich VIII. si však nevedel u pápeža vymôcť rozvod so svojou prvou manželkou, a tak urobil zo seba hlavu anglikánskej cirkvi. Ďalšie štiepenia pokračujú fakticky dodnes.
Reformácia nemala len pozitívne stránky. A to platí aj pre čelných reformátorov. V súvislosti s Martinom Lutherom dnes evanjelici kriticky rozoberajú najmä jeho postoj k židom. Najskôr bol k nim zmierlivý, lebo očakával, že jeho verzia kresťanstva ich osloví. No tri roky pred smrťou, ako šesťdesiatnik, vydal Luther veľmi radikálne pojednanie s názvom O židoch a ich klamstvách. V ňom okrem iného navrhuje vypáliť ich synagógy a pobrať im majetky. V 30. rokoch 20. storočia sa Lutherovými výrokmi radi zaštiťovali nemeckí nacisti.
Aj to bol Luther. Pápež bol pre neho „antikrist“. A ľudia, ktorí nesúhlasili s niektorými jeho teologickými názormi, zase „blúznivci“. Ak sa hovorí o jeho zásluhách o rozvoj nemeckého jazyka, netreba obísť ani oblasť nadávok a invektív...
No a napokon je tu ešte jeden hriech protestantizmu. Jeho ničenie katolíckeho sakrálneho umenia v mene starozákonného „neurobíš si vyrezávanú modlu“. Aj keď toto nebol až tak problém nemeckej reformácie ako tej švajčiarskej či anglickej. Umenie však nezaniklo. Len si našlo nové vyjadrovacie formy. A maliari namiesto biblických výjavov začali maľovať zámožných mešťanov...
Deň reformácie nie je len výročím pribitia 95 téz na dvere wittenberského kostola. V rovnaký deň, 31. októbra 1999, zástupcovia Katolíckej cirkvi a Svetového luteránskeho zväzu podpísali Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravedlnení. Tento dokument sa sám osebe stal zdrojom kontroverzií tak na strane katolíkov, ako aj protestantov. Obe vetvy kresťanstva si nepochybne svoje osobitosti uchovajú aj do budúcnosti. Vo svete dnes žije asi 1,3 miliardy katolíkov a 900 miliónov protestantov. Väčšina z nich mimo Európy a jej starých jaziev vzájomných náboženských konfliktov. Najväčšou výzvou pre obe strany je udržať na starom kontinente kresťanstvo príťažlivé v stave, keď čoraz viac Európanov má pocit, že vieru pre život vlastne nepotrebujú.
Reformácia, protireformácia, rekatolizácia – pojmy, ktoré sa v kultúrnej pamäti Slovákov spájajú najmä s brutálnymi a tragickými dejinami. Zvláštne miesto v tom zohrala Myjava. No nie vždy bolo všetko iba o bolesti a trpkých skúsenostiach.
stojím pod tieňmi stromov, čo v Myjave vyrástli pri barokovom rímskokatolíckom Kostole svätého Štefana, uhorského kráľa. Je to ten kostol, o ktorom poniektorí stále vyhlasujú, že ho katolíci ukradli evanjelikom – akoby za to boli vinní aj tí súčasní. Nevraživosť nevymrela, našťastie sú to už len jej stopové prvky.
Myjavský rímskokatolícky kostol bol pôvodne evanjelický. Muž, čo ho vystaval, nebol hocikto, ale sám Daniel Krman mladší, evanjelický kňaz, superintendant a spisovateľ. Krman bol od roku 1687 farárom v neďalekej Turej Lúke a po troch rokoch prišiel na Myjavu. Počas protihabsburského povstania Františka II. Rákociho ušiel do Žiliny, no neskôr sa vrátil a ostal v Myjave až do roku 1729. Lenže potom prišiel rozkaz na zatknutie. Krman mal srdnatú povahu a rázne propagoval luteranizmus, takže sa cisárske i katolícke mocenské štruktúry usilovali eliminovať jeho vplyv. Skončil v žalári Bratislavského hradu a tam aj v roku 1740 zomrel. Po jeho smrti sa po Uhorsku rozšírilo, že krátko pred smrťou konvertoval na katolicizmus, čo podporoval aj fakt, že ho so všetkými poctami pochovali v krypte Dómu sv. Martina. Správy o náhlej konverzii boli zrejme len propagandou, ktorá sa sotva mohla zakladať na pravde.
Uväznenie a umlčanie Daniela Krmana pociťovali evanjelici roky ako krivdu a brzdu nielen náboženského, ale aj kultúrneho rozvoja národa. No na druhej strane „frontu“ to nebolo o nič lepšie. Po iný krutý príbeh (či skôr skupinu príbehov) idem dva kilometre od Myjavy na Turú Lúku. V lete 1672 sa tam vybral aj sprievod s nitrianskym biskupom Báršoňom. Farárom v Turej Lúke bol vtedy Krmanov otec, Daniel Krman starší. Návšteva biskupa dopadla zle: miestni evanjelici sa domnievali, že Katolícka cirkev im v osobe biskupa prišla vziať kostol a postavili sa na odpor. No mal by azda biskup Báršoň takú právomoc na území inej, Ostrihomskej arcidiecézy? Dôvodom jeho cesty ako kráľovského úradníka boli skôr vizitácie obcí Nitrianskej župy. Popudeným evanjelikom sa však situácia vymkla spod kontroly, zabili biskupovho brata, biskupa zranili, a zúrivý dav vraj rozohnala až farárova manželka. Odveta prišla po krátkom čase: v Turej Lúke bez milosti popravili 25 vzbúrencov.
O dva roky nato prichádza na Turú Lúku zrejme z vlastnej misijnej iniciatívy iba 34-ročný jezuita Ján Simonides. Jeho pôsobenie v obci bude príliš krátke. V noci z 31. októbra na 1. novembra 1674 sa na faru vrútila skupina asi štyridsiatich chlapov, Simonidesa vyvliekli na dvor a sekerami ho doslova rozsekali na kusy. Jezuitský kronikár len smutne poznamenal, že nadránom farníci „pozbierali zo zeme jeho telo, vložili ho na káru a odviezli do Trnavy“. V tom istom čase zavraždili zrejme tí istí útočníci aj farárov Pavla Silesia v Myjave a Mikuláša Végha v Brezovej pod Bradlom.
AKG/PROFIMEDIALuther páli pápežskú bulu. Paul Thumann, 1872-73: Keď v júni 1520 vydal pápež Lev X. bulu Exsurge Domine, ktorou odsúdil Lutherovo učenie, reakcia prišla o šesťdesiat dní neskôr – Luther bulu vo Wittenbergu spálil.
Čo sa stalo a prečo? Za odpoveďou som sa vybral do Borského Svätého Jura. Na tunajšej rímskokatolíckej fare sa stretávam s Mariánom Vojtkom, ktorý bol v Myjave trinásť rokov farárom a o dejiny svojej farnosti sa živo zaujímal. Na príbehy z konca 17. storočia sa usiluje pozerať objektívne a kriticky. Neodsudzuje evanjelikov za zavraždenie Simonidesa, Silesia či Végha, skôr sa prikláňa k názoru, že to bola banda lupičov, ktorých zámer nemusel byť iba náboženský. Podľa Vojtka je znalosť histórie dobrou cestou na to, aby sa katolíci a evanjelici vyhli vzájomným útokom a nevraživosti.
Vráťme sa ešte na Myjavu. Tú podľa všetkého založil uhorský šľachtic a protestant František Nádašdy v roku 1586, takže bola obcou, ktorej obyvateľstvo tvorili prevažne evanjelici. Presvedčení katolíci predstavovali menšinu. Čo však v tom čase znamenalo majoritné vierovyznanie? Bežní ľudia boli nevzdelaní a teologickým rozdielom medzi katolicizmom a protestantizmom sotva rozumeli. Cuius regio, eius religio (čie panstvo, toho náboženstvo) bola zásada, ktorá rozhodovala o ich vierovyznaní. V čase cisárskej rezolúcie o artikulárnych kostoloch mohli v Nitrianskej župe pôsobiť iba dva evanjelické chrámy, pričom najbližší bol v Prietrži, vzdialenej od Myjavy asi 20 kilometrov. Myjavčania však s krstami, sobášmi a pohrebmi nechodili do Prietrže. Po Krmanovom zatknutí prijali za svojho nového katolíckeho farára Štefana Nedeckého.
Dejiny bývajú niekedy písané nahrubo. Sledujú jednu niť, a pritom im uniká iná. Tak to bolo aj s reformáciou a protireformáciou. Marián Vojtko mi preto rozpráva aj o šťastných dňoch v histórii Myjavy. Napríklad farár Nedecký. O ňom je známe, že bol neobyčajne zmierlivý a do matrík pri krstoch, sobášoch či pohreboch nikdy neuvádzal vierovyznanie, aby tým nerozdeľoval Myjavčanov. Nedecký zbytočne nevyvolával spory a bol typom kňaza pre bežných ľudí.
Príbehy ľudskosti existujú aj na druhej strane. Napríklad ten o evanjelickom spisovateľovi Pavlovi Jakobejovi. Narodil sa práve v Prietrži a neskôr sa stal farárom v Modre. Keď tam došlo k rozsiahlemu požiaru, on sám neváhal z horiacej rímskokatolíckej fary zachrániť katolíckeho farára. Ľudské bolo napokon aj to, že ortodoxný evanjelik, akým bol Krman, dokázal spolupracovať s pietistom Matejom Belom na vydaní Hallskej Biblie, a to napriek tomu, že na Ružomberskej synode v roku 1707 ostro vystúpil práve proti pietistom a navrhoval pozatýkať ich kňazov. Príbehy humanity a ekumenizmu sa však do veľkých dejín akoby nezmestili, lebo krivdu si v našej kultúrnej pamäti nesieme a spracúvame dlhšie než normálne vzťahy.
Je evanjelickým zborovým farárom v bratislavskej Dúbravke, hovorí, že evanjelická cirkev dnes potrebuje reformu, váži si pápeža Františka za impulzy, ktoré ponúkol svetovej cirkvi
Okolo sedemsto.
Na služby Božie v nedeľu prichádza tak 150 až 200 veriacich, no ten počet má tendenciu rásť.
Predovšetkým sa usilujem o to, aby moje kázne boli oslovujúce, aby reflektovali aj dobu, v ktorej žijeme. Vyhýbam sa pobožným frázam. A snažíme sa tu budovať otvorené spoločenstvo. Takže k nám chodia aj katolíci, aj ľudia z iných cirkví, aj neveriaci. Chceme, aby tu zažili prijatie, nielen nejaký náboženský obrad alebo bohoslužbu, na ktorú už ľudia nereagujú a nerozumejú jej. Mnohé evanjelické bohoslužby totiž nadobudli taký ustálený, archaický, stredoveký výraz, a ten už nekorešponduje s očakávaniami dnešného človeka.
Od roku 2013 sme v Dúbravke ako samostatný cirkevný zbor, keď sme sa oddelili od cirkevného zboru v Starom Meste. Evanjelici v Dúbravke sa vtedy rozhodli, že si chcú spravovať svoje spoločenstvo samostatne. Jednak chceli mať svojho vlastného farára, predtým sa tu farári striedali, a potom túžili využiť aj potenciál v ľuďoch, ktorý sídlisko ponúka. Ťažko na nich doliehala aj situácia okolo nakladania s reštitučným majetkom cirkevného zboru, preto mnohí ľudia zo zboru znechutení odišli. Oddelenie sa od pôvodného zboru bolo aj v tejto súvislosti dobrým riešením.
Nie celkom. Problém je komplexnejší. Jeho historický koreň spočíva aj v tom, že evanjelická cirkev prešla počas komunizmu veľmi ťažkým obdobím surovej ateizácie. Boli tu kňazi, ktorí spolupracovali s vtedajším režimom. Donášali na tých, ktorí sa snažili byť aktívni, a obmedzovali službu v zbore len na najnevyhnutnejšie veci. Aj pre tento prístup mnohí ľudia z cirkvi odišli. A, samozrejme, takisto preto, lebo byť aktívnym kresťanom za bývalého režimu znamenalo vystaviť sa postihom a prenasledovaniu.
BORIS NÉMETHJán Hroboň
Došlo k novému vzopätiu, no ostalo tu veľa deformácií z minulej doby. Najmä starí rodičia, ktorí ešte boli garantmi kontinuity viery v našej cirkvi, postupne vymierajú. Ocitli sme sa v najväčšom prepadlisku našej histórie, pretože už ani rodinné zázemie a tradícia nedržia evanjelikov v ich viere a v príslušnosti k cirkvi. Evanjelická cirkev na Slovensku v rozmedzí dvoch posledných sčítaní ľudu, teda za obdobie desiatich rokov, štatisticky stratila pätnásť percent členov. A tým, že cirkev stráca, prehlbuje sa aj frustrácia v nej. No formuje sa tu nová generácia evanjelikov, ktorá vyrástla nie na základe toho, čo zažila doma, ale čo dosiahla vlastným, individuálnym prístupom k cirkvi a k viere.
Jedni hovoria, že je to vinou vedenia, nejasnej vízie, konceptu či predstavy do budúcnosti, iní zas, že je to pre nešťastné kauzy či majetky, ďalší, že je to dôsledok našej vlažnosti a toho, že sme v minulom režime zlyhali a že sa nevieme, takpovediac, naštartovať na novú dobu.
Súvisí to jedno s druhým. Očakávali sme od súčasného vedenia viac podnetov a impulzov pre novú nádej. Treba však povedať, že životaschopnosť cirkvi sa odvíja od cirkevných zborov a mnohé fungujú veľmi dobre s množstvom aktivít a podujatí pre všetky generácie. Aj evanjelické školstvo a diakonia sú na veľmi slušnej úrovni. Od vedenia cirkvi však do veľkej miery závisí nálada v nej, korektnosť vzájomných vzťahov, solidarita, ochota spolupracovať a podieľať sa na nových veciach. A to je v súčasnosti slabé.
Úvahy o zriadení takého úradu tu boli už pred druhou svetovou vojnou, no nikdy k tomu reálne nedošlo. Za vznik tohto úradu môžu až komunisti, ktorí potrebovali človeka, čo by mal celú cirkev centrálne pod kontrolou.
Áno, zmenilo ju to. V predsedníctve cirkvi, senioráte, dištrikte či zbore boli vždy dvaja ľudia, čiže šlo o paritné zastúpenie, kde jeden bol z duchovného stavu, druhý z laického. Nejaké autoritatívne správanie tu nemalo miesto. Je to založené na báze dôvery a spolupráce. Biskup má byť pastier, a nie úradník, ktorý rozhoduje za iných. Pre evanjelikov je vlastné skôr demokratické rozhodovanie, nie autokracia.
Áno, ale v tomto prípade je ten konzervatívny postoj, trúfam si povedať, vlastný deväťdesiatim piatim percentám ľudí v evanjelickej cirkvi, či už ide o duchovných, alebo laikov. Ja sám som skôr na strane tohto konzervatívneho postoja, hoci nesúhlasím so spôsobom, akým sa vedenie správa k ľuďom s odlišnými názormi, napríklad naposledy k Ondrejovi Prostredníkovi. Aj keď je v kompetencii biskupov odobrať pedagógom kanonickú misiu, teda oprávnenie vyučovať, mala tomuto kroku predchádzať oveľa poctivejšia diskusia; tak s Ondrejom Prostredníkom osobne, ako aj v celej cirkvi.
To, čo dnes veľmi rozbíja protestantskú cirkev, je téma registrovaných partnerstiev. Kdekoľvek sa tá téma otvorí, vzniknú dva tábory. Je to výbušná, konfliktná téma.
„Evanjelická cirkev ako celok sa od nacizmu a komunizmu dosiaľ stále jasne nedištancovala.“
Zrejme áno. My to poznáme z bývalého režimu, keď platilo, koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj. Vtedy sa komunisti rozhodli platiť evanjelických farárov a ústredia cirkvi, čím si ich v podstate obmotali okolo prsta. Po zmene režimu sme sa v otázke odluky cirkvi od štátu a ani zmeny štruktúry cirkvi ďaleko nepohli. Tá finančná závislosť od politikov, ktorí sú v danom čase pri moci, cirkvi škodí.
Ja osobne áno, aj náš zbor. Problém je so zbormi, kde niet až toľko ľudí, kde nie sú možnosti prenajímať nehnuteľnosti a podobne. Nejaká forma finančného prispievania od štátu by najmä pre takéto prípady bola potrebná, no nie taká, že to má potom vplyv na rôzne vyhlásenia, že sa cirkev zdráha ozvať sa razantnejšie ku korupcii, rôznym kauzám či k situácii v školstve alebo v zdravotníctve. Pri kľúčových celospoločenských témach musí byť hlas cirkvi počuť. No závislosť od financovania štátom práve toto obmedzuje.
Ako evanjelická cirkev sme sa dodnes nevyrovnali so zločinmi nacizmu a komunizmu. Boli tu hlasy jednotlivcov, napríklad biskupi Osuský alebo Ruppeldt, ktorí sa veľmi výrazne postavili proti deportáciám Židov. Žiaľ, deportácie prebiehali aj preto, že evanjelická cirkev nebola schopná razantnejšieho odporu. A pokiaľ ide o komunizmus, farári boli prenasledovaní, väznení, vyhodení zo služby, odkázaní na podradnú prácu, trpeli aj ich rodiny.
Nebolo to tak zreflektované, aby to zreteľne zaznelo v celej spoločnosti. Existovali určité signály, že by sa s tým mala cirkev vyrovnať, a niektorí postihnutí bývalým režimom sa dočkali ospravedlnenia aj rehabilitácie, ale evanjelická cirkev ako celok sa od týchto zločinov dosiaľ stále jasne nedištancovala.
AKG/PROFIMEDIALuther na kazateľnici. Willem Linnig, okolo 1880: Luther zdôrazňoval, že základom viery je pravda evanjelia. Spásu si podľa neho nemožno zaslúžiť odpustkami či zbožnými úkonmi, ale iba vierou.
Asi pred desiatimi rokmi u nás prebehla anketa s touto otázkou. Najčastejšia odpoveď bola, že evanjelikom som preto, lebo nie som katolík. V bežnom povedomí prevláda toto negatívne sebaurčenie. Čo sa týka kléru, ak si správny evanjelický farár, tak chodíš oblečený v „luteráku“, zachovávaš všetky liturgické predpisy, cirkevnú agendu, zákony. Byť evanjelikom však predovšetkým znamená žiť podľa evanjelia, Božieho slova. To je prvoradé, forma je sekundárna.
To, čo Katolícka cirkev zastrešuje ako ohromné množstvo prejavov zbožnosti a spirituality, to predstavuje protestantizmus ako taký: luteráni, evanjelikáli, letnično-charizmatické cirkvi, adventisti... U nás na Slovensku je naša spiritualita do veľkej miery určovaná Tranovského kancionálom a liturgiou, čo sú síce vzácne hodnoty, ktoré tu pretrvávajú v rôznych obmenách už takmer štyri storočia, no dnešná doba, ktorá sa dynamicky vyvíja, predsa len potrebuje aj nové vyjadrenia evanjelickej spirituality.
Ja osobne určite áno. Sme akoby bezduchí. Skôr živoríme, než žijeme. Ako cirkev sme zahltení množstvom problémov, ktoré nám znemožňujú vnímať nové veci, pre ktoré strácame zmysel.
Asi by sme potrebovali aj my takého Luthera, ktorý by jasne pomenoval veci a povedal by, že takto sa ďalej ísť nedá. Veď ani on nebazíroval na liturgických formách, ale išlo mu o pravdu Božieho slova.
Ja takého nevidím. Existuje skupina, ktorá takto zmýšľa, no chýba jej razantný hovorca na Lutherov spôsob.
Je to výnimočný človek, ktorý do cirkvi prináša presne tie impulzy, ktoré sa zhodujú s jej podstatou. Napríklad to, že cirkev je tu pre tých najmenších, najodkázanejších, najnúdznejších. S týmto návratom k základom cirkevného života prišlo osvieženie a uvoľnenie, prišla s ním aj nová atmosféra. Aj čo sa týka ekumény, katolíci a evanjelici dosiahli v hľadaní toho, čo ich zbližuje, taký pokrok ako azda nikdy doteraz. Aj preto vnímam osobnosť pápeža Františka ako mimoriadny prínos pre celú cirkev, nielen pre katolíkov.
Autorita Božieho slova je viac než autorita akéhokoľvek človeka, či už je to pápež, vieroučné knihy, teológovia. To otvára priestor pre individuálnu interpretáciu Písma, a teda osobnú zodpovednosť za svoju vieru pred Bohom. Lenže aj biblický kánon zostavovali ľudia, ktorí vyberali, čo tam má byť a čo nie. Sola Scriptura pre nás znamená to, čo aj pre Luthera: podriadiť každé svoje rozhodnutie pravde Božieho slova. Otázne je, či je moje chápanie pravdy Božieho slova správne. Individualizmus je teda cenný, ale učiteľský úrad nám chýba. Ako problém viac vidím to, že bežný evanjelik si dnes sotva vezme Bibliu do rúk, aby ju čítal.
Žiaľ, a to vnímam ako najväčší problém. Hlásime sa k tomu, že sme cirkvou evanjelia, ale sami už to evanjelium nepoznáme. Z tristotisíc evanjelikov na Slovensku sa na nedeľných službách Božích zúčastňuje asi tak desať percent. To sú zrejme tí, ktorí Bibliu čítajú, študujú, berú ju vážne.
Áno, dokonca by sa dalo povedať, že po Druhom vatikánskom koncile prechádza Katolícka cirkev takým významným reformačným procesom, ktorý sa dá prirovnať k reformácii, vďaka ktorej sú tu protestanti už 500 rokov.
Narodil sa v roku 1967. Pochádza zo známej slovenskej farárskej rodiny, je synom Jána Bohdana Hroboňa; farármi sú aj jeho mladší bratia Bohdan a Martin. Vyštudoval teológiu na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a takisto na Lutheran Theological Seminary vo Filadelfii v Spojených štátoch amerických. V súčasnosti pôsobí ako zborový farár Cirkevného zboru Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v Bratislave-Dúbravke, predtým bol farárom v Martine, kde spoluzakladal Evanjelickú základnú školu, a takisto v bratislavskom Starom Meste. Angažuje sa tiež v evanjelickom mesačníku Cirkevné listy. Je ženatý a má tri deti.
Wittenberským slávikom nazval vo svojej básni z roku 1523 Martina Luthera Hans Sachs. Dielo reformátora, podľa ktorého mali tóny moc zahnať diabla, navždy zmenilo svet – a spolu s ním i svet hudby.
„Neznášam tých bláznov,“ napísal raz Martin Luther, „čo pohŕdajú hudbou, lebo hudba je dar Boží. Hudba zaháňa diabla a rozveseľuje ľudí. Zabúdajú pri nej na všetok hnev, necudnosť, nafúkanosť a podobne. Hudbu kladiem na najvyššie miesto hneď po teológii a patrí jej najvyššia úcta. Nevymenil by som to málo, čo poznám z hudby, za nič veľkolepé. Skúsenosť potvrdzuje, že iba hudba, hneď po Božom slove, si zaslúži, aby sme ju velebili ako učiteľku a vychovávateľku citov ľudskej duše. Vieme, že diablom znie hudba odporne a neznesiteľne. Duša mi vyviera a prekypuje, keď počujem hudbu, ktorá ma tak často oblažila a zachránila pred hroznými súženiami.“
Na rozdiel od tradovaných názorov cirkevných autorít, ktoré na zmyslové pôsobenie hudby vždy hľadeli s istým podozrením ako na hriech, márnivosť či rozkoš mysle (lascivia animi), ale tiež iných reformátorov, napríklad asketického Jána Kalvína, mal Martin Luther hudbu rád a pripisoval jej v živote jednotlivca i cirkvi veľký význam.
Kľúčové výdobytky reformácie v oblasti duchovnej hudby, s ktorými možno bezprostredne spojiť Lutherovo meno, predstavuje najmä zavedenie liturgických spevov v jazyku veriacich (Deutsche Messe, 1526) a tvorba a spoločný spev duchovných piesní – protestantských chorálov, ktoré dodnes zaznievajú v chrámoch a stali sa inšpiráciou pre celé generácie skladateľov. Ako prvý nám azda príde na um Johann Sebastian Bach a jeho kantáta č. 80 s Lutherovým chorálom Ein feste Burg ist unser Gott (Hrad přepevný jest Pán Bůh náš z Tranovského Cithary sanctorum), no napríklad aj Mendelssohnova Reformačná symfónia či Brahmsovo Nemecké rekviem sú odrazom jeho myšlienok. Príkladov je, samozrejme, nepreberné množstvo. Prístupná duchovná hudba v jazyku zrozumiteľnom ľudu (lingua vernacula) umožnila, presne v duchu Lutherových teologických ideálov, živší a bezprostrednejší kontakt s Písmom, vierou a komunitou.
Jeden z Lutherových oponentov komentoval silu prameniacu z tohto spojenia hudby a slova vetou, že „Lutherove piesne zahubili viac duší než jeho kázne“. Vo svojich Tischreden Luther uvádza, že kňaz bez praktickej zručnosti v hudbe by nemal byť vysvätený, ale takisto, že hudba patrí neodmysliteľne k profesii kantora. V súlade s týmto názorom zameral svoju pozornosť na praktickú stránku výučby hudby na latinských školách, ktoré existovali v mestách pri evanjelických kostoloch. V tejto oblasti spolupracoval s Filipom Melanchtonom a skladateľmi Georgiom Rhauom (1488 – 1548) a Johannom Walterom (1496 – 1570), ku ktorému neskôr poslal študovať svojho syna Hansa.
AKG/PROFIMEDIALuther spieva ako školák pre pani Cottovú v Eisenachu. Ferdindad Pauwels, 1872: V čase Lutherovej mladosti, keď študoval na strednej škole v Eisenachu, si mladý študent získaval srdce svojej zbožnej dobrodinky pani Cottovej najmä svojím tenorom. Neskôr u nej mohol bývať.
Okrem zmien vo výučbe, ktoré vzdialili nazeranie na hudbu abstraktnému konceptu stredovekého kvadrívia, bolo výsledkom aktivít Luthera a jeho spolupracovníkov zakladanie školských zborov. Lutherov vzťah k hudobnému umeniu nepochybne formovali jeho vlastné praktické skúsenosti: hral na lutne, flaute, rád spieval, pričom údajne disponoval pekným tenorom a bol pravdepodobne schopný aj vytvárať a harmonizovať melódie – i keď táto stránka jeho odkazu ostáva predmetom diskusií.
Luther bol veľkým obdivovateľom sofistikovaného umenia franko-flámskych polyfonikov, s ktorým sa zoznámil ešte ako člen augustiniánskeho rádu počas svojho pobytu v Ríme. Známy a v dejinách hudby často citovaný je jeho výrok o tom, ako si cení hudbu Josquina des Prez (cca 1450 – 1521), pretože v jeho prípade noty, voľné ako vtáci, robia to, čo chce on a nie, ako je to pri iných skladateľoch, naopak. Jeho záujem o túto hudbu bol „nadkonfesionálny“, nikdy sa o ňu s nikým nesporil.
Inému skladateľovi, Ludwigovi Senflovi (1486 – 1543), pôsobiacemu na „katolíckom“ dvore, napísal: „Moja láska k hudbe mi dáva nádej, že môj list Vás nijako neohrozí, lebo azda ani medzi Turkami sa nenájde nikto, kto by odsudzoval človeka, ktorý miluje umenie a chváli umelca. Tak či onak chválim vašich bavorských vojvodov, aj keď oni ma nemajú v láske a ctím si ich nad všetkými ostatnými, pretože pestujú a majú v úcte hudbu.“
„Erazmus sa snažil udržať politickú jednotu Európy, Lutherovi sa to podarilo v hudbe,“ píše historik Roland H. Bainton v knihe Luther. Život a dielo reformátora, z ktorej pochádzajú citáty v tomto texte. Pripomeňme si na záver ešte opis polyfonickej skladby, v ktorom sa spája Lutherov obdiv k afektívnemu a formatívnemu pôsobeniu hudby s pôžitkom z jej počúvania: „Nie je na svete nič mocnejšie, čo by dokázalo rozveseliť smutného, rozžialiť veselého, povzbudiť skľúčeného, obmäkčiť samoľúbeho, skrotiť bujarého alebo utíšiť pomstychtivého. Sám Duch Svätý zložil hudbe poklonu, keď zaznamenáva, že Saulov zlý duch bol vyhnaný, keď Dávid hral na svojej harfe. Svätí otcovia si želali, aby hudba navždy prebývala v cirkvi. Práve preto je tak veľa piesní a žalmov. Tohto prevzácneho daru sa dostalo len ľuďom, aby im pripomínal, že sú stvorení na velebenie a chválu Pána. Keď sa prirodzená hudba umelecky upraví a prednesie, vtedy človek začína s údivom vnímať veľkolepú a dokonalú Božiu múdrosť v jeho úžasnom hudobnom diele, kde jeden človek spieva jednoduchý hlas a okolo neho znejú ďalšie tri, štyri alebo päť ďalších hlasov, ktoré sa vznášajú, vynárajú a poskakujú koldokola, skvostne obohacujúc jednoduchý hlas ako v nebeskom tanci s priateľskými úklonmi, objatiami a veselým pohojdávaním partnerov. Ten, komu to nepripadá ako nevýslovný zázrak Hospodina, je naozaj hlupák a nezaslúži si, aby ho považovali za človeka.“
