bola postavená na Masarykovej idei politického národa československého. Vznik nového štátu na troskách Habsburskej monarchie bol vyhlásený 28. októbra 1918 v Prahe a o dva dni sa k nemu Martinskou deklaráciou pridala Slovenská národná rada. Idea spoločného štátu Čechov a Slovákov sa rodila tri roky a o jej uskutočnenie sa zaslúžilo päť osobností na čele s T. G. Masarykom a za Slovákov s M. R. Štefánikom. Spoločný štát skonal po neúspešných rokovaniach, ktoré trvali od 8. júna do 26. augusta, teda len krátkych 18 týždňov, v roku 1992. Viedli ich len dvaja vodcovia: Vladimír Mečiar a Václav Klaus. Ich mandát k dohode o zrušení spoločného štátu nemal oporu v politických ani volebných programoch strán, ktorým vládli, teda Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS) a Občianskej demokratickej strany (ODS). 

Zásadnú zhodu o nemožnosti zachovania spoločného štátu datuje Václav Klaus už stretnutím HZDS a ODS v Bratislave 19. – 20. júna, teda dva týždne po voľbách. Vladimír Mečiar, politický víťaz na Slovensku, nemal v tom čase žiadnu aktuálnu ani doznievajúcu ústavnú či štátnu funkciu, Václav Klaus, politický víťaz v Česku, bol v končiacom sa volebnom období federálnym ministrom financií. Uzavretie politickej dohody s následkom vystúpenia oboch republík z federatívneho zväzku bolo mimo rámca, a teda proti zneniu vtedajšej Ústavy. Nemohli sa oprieť ani o hlasy svojich voličov, ani o mienku občanov, pretože súčasťou ich vzájomnej dohody bol aj postup, ako sa vyhnúť referendu o rozdelení ČSFR. Občania Česka i Slovenska boli v prieskumoch verejnej mienky veľkou väčšinou za zachovanie spoločného štátu, a to napriek viac než rok trvajúcim sporom a opakovaným nezhodám o forme a kompetenciách ústavných a štátnych inštitúcií v očakávanej novej federácii.

Na tohoročný 26. august pripadlo 25. výročie dňa, keď Václav Klaus a Vladimír Mečiar občanom oznámili, že „sa dohodli o rozdelení spoločného štátu na dve samostatné republiky“. České verejnoprávne médiá venovali tejto udalosti mimoriadnu pozornosť, porovnateľnú s vysielaním k významným štátnym sviatkom. Na Slovensku sa rozhlas a televízia uspokojili len s krátkou zmienkou o výročí.

Na tohoročný 28. október pripadá 99. výročie vzniku Československej republiky. Bol to štát, s ktorým sa Česi stotožnili ako so svojím, ale súčasne forma spolužitia, v ktorej sa Slováci po celý čas jeho existencie viac či menej pokúšali o rovnoprávnosť, svojbytnosť, samosprávnosť a nakoniec suverenitu. Politickou dohodou silných osobností na vzniku nového jednotného národa bolo Československo zrodené a politickou nedohodou silných osobností o zachovaní tohto štátu bolo rozbité. Do genealógie oboch našich národov, celých generácií rodín a mnohých z nás osobne, sa spoločný štát zapísal navždy a ani po 25 rokoch nie sú okolnosti našej spoločnej cesty históriou uzavreté a oplatí sa k nim vracať. Ako červená niť sa posledným storočím vinie konflikt medzi myšlienkou a deklaráciou česko-slovenskej vzájomnosti a vôle žiť v spoločnom štáte na jednej strane a neschopnosťou politických elít toto prianie a víziu uskutočniť. Príčinou nebolo odmietanie samotného spolužitia v jednom štáte, ale vždy politické ciele, ktoré ovládli konanie vládnucej garnitúry, či už to boli silné osobnosti alebo politické strany.

Prvý veľmi dramatický rozpad Československa je dôsledkom nacionalizmu slovenských politických strán reprezentovaných Jozefom Tisom, následnej kolaborácie s fašistickým Nemeckom a vzniku slovenského štátu 14. marca 1939. O dva dni Hitler nastoľuje Protektorát Čechy a Morava. Obnovený spoločný štát je v máji 1945 nadiktovaný z moskovského exilu návrhom tzv. Košického vládneho programu, ktorý začína sovietizáciu ČSR. Štátoprávne usporiadanie dostalo formu asymetrického modelu, čiže existenciu federálnych a slovenských štátnych orgánov bez českého parlamentu a vlády. Asymetria pretrvala až do roku 1969 a v centralistickom unitárnom štáte nikdy nenaplnila komunistami proklamované svojbytné postavenie Slovenska. Po voľbách v roku 1946 a po komunistickom puči vo februári 1948 boli právomoci Slovenska ešte viac obmedzené a v novej povojnovej ústave Československej socialistickej republiky, ako bol zmenený i názov štátu, klesli na najnižšiu mieru od roku 1938.

„Za samostatnú analýzu by určite stálo už spomenuté devastujúce rozvoľňovanie právnych pojmov, vnášajúce medzi právnikov zdesenie a do verejnosti emocionálne interpretácie právnych pojmov.“

Verejnosť, morálne zdecimovaná obdobím brutálnych politických procesov v 50. rokoch, tento stav ani nevnímala. Nespokojnosť však rástla i v určitých kruhoch slovenských komunistov, ktorí sa stali akýmsi druhom „prorežimných nacionalistov“. Proti sebe stavali pražský centralizmus, ambície Čechov a politické požiadavky Slovákov.

Podstatná zmena prišla so Zákonom o československej federácii v roku 1968. Z unitárneho štátu sa stal „federatívny štát dvoch rovnoprávnych bratských národov, Čechov a Slovákov“. Výsledky obrodného procesu Pražskej jari však po okupácii armádami Varšavskej zmluvy nemohli obstáť. V roku 1970 generálny tajomník KSČ Gustáv Husák ústavným zákonom obnovuje politiku centralizácie a model Československej federácie tak zostal len na papieri.

Komunistická strana, bez ohľadu na garancie v ústave, ďalších 30 rokov potierala demokraciu, právny štát a ľudské práva. Slobodne mysliacich ľudí väznila, uplatňovala čistky a kádrovala deti podľa triedneho pôvodu. Vyháňala nepohodlných ľudí z krajiny a strieľala ich pri úteku na hraniciach. Život za ostnatým drôtom sa skončil v novembri 1989.

Čo všetko z toho zostalo vo vedomí spoločnosti a aktérov revolučných i následných zmien v Československu? Prečo sa nepodarilo využiť možnosť úpravy ústavných pomerov podľa predstáv Václava Havla o „autentickej“ federácii Čechov a Slovákov?

V kontexte historického prehľadu ústavnoprávneho riešenia postavenia Slovenska v Československu je čas od novembra 1989 do marcových volieb 1992 najsvetlejším a najproduktívnejším obdobím. Predovšetkým bola odstránená ústavne zakotvená vedúca úloha Komunistickej strany a nastolená spoločenská situácia na rýchlu obnovu právneho štátu a rešpektu k ústave a zákonom. Právo i slovo dostávali znovu svoj zmysel, politická pluralita a demokracia sa stali dennou realitou a národné rady sa dohodli na tzv. kompetenčnom zákone.

Od prvých mesiacov však dedičstvo nedoriešených vzťahov vo federácii doľahlo i na vývoj po novembri 89. Jeho nositeľmi boli za prvé národniari, v línii od Hlinkovej slovenskej ľudovej strany až po SNS, ktorí z historických zásob vytiahli tému oslobodenia sa spod poroby Čechov a vyriešenie maďarskej otázky. Ale boli to i členovia a potomkovia slovenských, českých i federálnych komunistov, ktorých motivácia tkvela v získaní plných kompetencií pre vládnutie na Slovensku. Blízkosť a kolaborantstvo týchto postojov zastihlo demokraticky, liberálne a pročeskoslovensky zmýšľajúcich predstaviteľov Nežnej revolúcie nepripravených.

Do politickej situácie zákonite zasiahlo aj rozštiepenie VPN a vznik HZDS na Slovensku a rozpad OF a vznik ODS v Česku. Razancia nástupu, charizmatickí vodcovia, prísľuby reforiem a na Slovensku i hra osvedčenou národnou kartou priviedli tieto nové strany k volebnému víťazstvu. Mobilizáciu voličov si HZDS argumentáciou svojho predsedu a podpredsedov zaisťovalo aj zveličovaním krívd na národe slovenskom, a to od dôb Masaryka cez ústavnú diktatúru Komunistickej strany až po ekonomické argumenty spojené s úpadkom životnej úrovne po novembri 1989. Dvorní historici a médiá im v tom nahrávali ignorujúc pravdu, že tieto historické udalosti už v roku 1992 pre dohody o novom usporiadaní štátu nemali žiadny reálny význam.

Rovnako nedôležité mohlo byť po novembri 1989 i zvaľovanie viny za ústavnoprávný stav na dedičstvo po komunistoch. Výstižne o tom hovorí český historik Jan Rychlík: „Komunistický režim v Československu nebyl protislovenský. Rudý teror se stejnou silou drtil veškeré, byť jen potenciální odpůrce režimu, a to bez ohledu na národnost, přičemž ve stranickém, výkonném i potlačovatelském aparátě – ať už v policii nebo v justici – byli stejně tak Češi, jako Slováci“.

Žiaľ podobne i v českej verejnosti rezonovali určité negatívne historické nálady. Petr Pithart opakovane so zdesením v hlase spomínal na nevôľu, s akou v 1968 prijímali českí komunisti i verejnosť znovunastolené požiadavky slovenskej strany na úpravu federácie. V atmosfére obecnej depresie po príchode okupačných vojsk 21. 8. 1968 premýšľali Česi o pojmoch ako sloboda, diktatúra či emigrácia a téma vyrovnania vzťahov so Slovákmi sa zdala marginálna. „Proč to sem zase zatahují? Vždyť nám všem jde přece o důležitější věci, tak proč zase do toho míchají tu federaci,“ opisuje obecnú situáciu v spoločnosti Pithart a zdôrazňuje, že povedomie o emancipačných snahách Slovákov a historických premenách ich konštitučných foriem od roku 1920 do roku 1968 bolo takmer nulové.

„Čo všetko z toho zostalo vo vedomí spoločnosti a aktérov revolučných i následných zmien v Československu?“

Táto situácia pretrvávala celé normalizačné obdobie od začiatku 70. rokov až do roku 1989. V spoločnosti panoval úplný rozvrat právneho vedomia a súčasne odtrhnutosť právnych noriem od reálneho života. Ústava bola videná len ako nástroj moci vládnuceho komunistického režimu. Dodržiavanie práva od potláčania politických a občianskych slobôd cez masové rozkrádanie štátneho majetku, až po medzinárodný komplot s bratskými národmi socialistického tábora sa v očiach ľudí stalo bezpredmetné a nevymáhateľné. Do roku 1989 spoločnosť vstupovala bez rešpektu k právnemu štátu.

Obzvlášť markantne sa to prejavilo práve v riešení štátneho usporiadania. V diskusiách na politickej, vládnej i parlamentnej úrovni sa prejavovala nezrelosť novej demokracie a dopady obmedzeného právneho vedomia. Za HZDS predovšetkým Augustín Marián Húska, Hvezdoň Kočtúch a Milan Kňažko do rokovaní vniesli požiadavku na medzinárodne právnu suverenitu Slovenska. Milan Kňazko ju dokonca neváhal prezentovať ako „najlepší spôsob existencie spoločného štátu“. Vladimír Mečiar v spomienkach pre rozhlas uviedol, že hneď na prvom stretnutí lídrov HZDS a ODS vystrelil Michal Kováč bez predošlej vnútrostraníckej dohody v HZDS na Klausa predstavu o „menovej a obrannej únii“. Mečiar potom z kľúčových rozhovorov s Klausom svojich podpredsedov musel odstaviť, „aby sa s Klausom vôbec mohli na niečom dohodnúť“.

Vylúčení, tzv. reformní komunisti, si od roku 1969 ďalších 20 rokov v sebe niesli nielen krivdu ideologickú, ale na Slovensku i národnú. Do veľkej miery to boli práve oni, ktorí po zmene režimu v roku 1989 začali preklápať snahu dohodnúť sa na novom usporiadaní kompetencií na snahu dokázať, že sa dohodnúť nemožno. Ich predstavitelia obsadili nielen špičku Slovenskej národnej strany, ale i široké vedenie HZDS. Z toho prostredia vzišla i skupina Obroda, v ktorej mali zázemie Vladimír Mečiar aj Alexander Dubček.

Vladimír Mečiar a Václav Klaus sa stali druhou vlnou, akýmsi cunami revolučného zemetrasenia, ktoré spláchlo étos Novembra a v ňom i prísľub národnej a štátnej vzájomnosti. Pokračovali v istej miere v právnom nihilizme, najmä zavádzaním účelového výkladu ústavných a právnych pojmov.

V spomienkových reláciách českých verejnoprávnych médií dostali obaja veľký priestor. Opakovane a až s absurdným dojatím opakovali, že pokojný priebeh dohody o rozdelení štátu dosiahli len vďaka vzájomnému „osobnému rešpektu“. Mečiar vraví, že Václav Klaus bol jediný, kto ho z českej strany počúval, Klaus mu vracal ocenenie tým, že Mečiar bol férový a keď raz niečo povedal, tak to vždy aj dodržal. Výstižne tým potvrdzujú skutočnosť, ktorej sa inak obaja bránia ako čert krížu, že rozdelenie ČSFR je do významnej miery ich osobným dielom. Nakoniec, obaja dokonca ponúkajú svoje skúsenosti a návody, ako pokojne rozdeliť štáty, rôznym zahraničným médiám a politikom.

Všetky tieto indície a dôkazy však odhaľujú, že pravda nie je to, ako sa rešpektovali a ako brilantne sa dohodli na pokojnom rozdelení, ale naopak, ako boli absolútne neschopní dohodnúť sa na podmienkach spolupráce a zachovaní spoločného štátu. Výsledkom bola kardinálna neschopnosť dohodnúť sa. O tom, že im na zachovaní federácie naozaj záležalo, svedčí napríklad historka, keď Mečiar plače pred Petrom Pithartom so slovami: „Peter, prehrali sme, spoločný štát nebude“, ale i zdokumentované vyhlásenia, v ktorých predseda HZDS opakovane potvrdzuje, že cieľom všetkých rokovaní bol federatívny štát. Aj Václav Klaus sa úprimne rozhorčuje: „Musím trvat na tom, že jsem byl jediným českým politikem té doby, který před volbami 1992 jezdil po Slovensku s vědomím, že si tím nezvyšuji počet hlasů v České republice! Snažil jsem se ze všech sil udržet společný stát! Trvám na tom, že to žádný z českých politiků nedělal – ani jeden z nich! Dokonce se v boji o hlasy voličů předháněli v siláckých výrocích proti slovenské straně. I když vím, že snaha rozdělit Československo byla primárně slovenská, z české strany k tomu přispěli oni! Já ne!“

„Výsledky obrodného procesu Pražskej jari po okupácii armádami Varšavskej zmluvy nemohli obstáť.“

Za samostatnú analýzu by určite stálo už spomenuté devastujúce rozvoľňovanie právnych pojmov, vnášajúce medzi právnikov zdesenie a do verejnosti emocionálne interpretácie právnych pojmov. Prvou príčinou bolo obmedzené poznanie ústavnoprávnych procesov, ktoré bolo tak nejako rozprestreté v celom diskurznom priestore. Druhou bolo vedomé zneužívanie právneho jazyka a účelová tvorba voľných výkladov, ktoré boli typické už od roku 1990 pre Jána Čarnogurského a jeho okolie, neskôr v prostredí SNS u rôznych extrémistov, ale i Matice slovenskej, ovládnutej agentmi bývalej ŠtB, u časti spisovateľskej obce (Kaliský, Machala a pod.), kanadských Slovákov angažujúcich sa vo verejnom priestore, až po nástup HZDS, podporovaný mediálne mimoriadne úspešným Rádiožurnálom v čele s Ivanom Mjartanom atď.

Výsledkom bolo nakoniec fatálne zlyhanie snahy českej a slovenskej politickej reprezentácie dohodnúť sa v období od januára 1990 do júna 1992 na upravených pravidlách spolužitia. Bola premrhaná historicky najväčšia šanca upraviť spoločný štát ako základ budúcej prosperity a geopolitického potenciálu, aký v rozmeroch súčasných štátov nemôže samostatne dosiahnuť ani jeden z nich.

Finále tejto nedohody patrí Václavovi Klausovi a Vladimírovi Mečiarovi. Je pravda, že svoje volebné víťazstvo ziskom približne 33 percent do Federálneho zhromaždenia i Národných rád využili na politické ovládnutie oboch republík, paralýzu federálnych orgánov a zneužitie tejto situácie k neústavnému spôsobu rozdelenia štátu. Ako legitímny motív ich konania existuje i možnosť, že si uvedomili, že oni dvaja spolu vládnuť nemôžu, že sa ani jeden z nich nebude chcieť prispôsobiť tomu druhému, a že bude teda jednoduchšie si politický úlovok, ktorým sa stal spoločný štát, rozporciovať.

Ťažko povedať, či sa ambície oboch napokon naplnili: Václav Klaus sa stal prezidentom štátu s pribrzdenými reformami a trvalou účasťou brežnevovskej Komunistickej strany v parlamente a Vladimír Mečiar pokračoval na svojej ceste od jednej krízy k druhej. Ale i on dosiahol svoje: ovládol informačné a bezpečnostné služby, vybudoval štátnu polomafiánsku sieť na ovládanie špecifickej slovenskej privatizácie a takmer priviedol Slovensko do náručia Ruska. To všetko treba tiež pripočítať k dôsledkom roztrhnutia Československa.

Dokazovanie, či bude tento príbeh o zrade ústavy, štátu a vôle občanov i príbehom s dobrým koncom, musíme prenechať budúcnosti.

bol asi prvým ponovembrovým právnikom na Slovensku, ktorý rozumel okrem právu aj ekonomike, politike a ich prepojeniu. Niečo som sa naučil a možno aj preto som nikdy neuveril, že jeho vrahovia nevedeli, kto je majiteľom domu, v ktorom sa vražda odohrala, a to bez ohľadu na to, či šlo o lúpežnú alebo úkladnú vraždu. Urobili si predsa rekognoskáciu terénu. Vražda Ernesta Valka, nech ju už vykonal ktokoľvek, je súčasťou príbehu o štáte ako koristi.

November 1989 znamenal zmenu politického systému z totalitného na demokratický. Vznikla politicky pluralitná spoločnosť so slobodnými voľbami a deľbou moci, začali sa formovať základy právneho štátu a otvoril sa proces transformácie ekonomiky z centralisticky, štátom riadenej ekonomiky pod politickou kuratelou komunistickej strany na slobodnú trhovú ekonomiku. Rozdelenie Československa nebolo cieľom novembra ´89, ale jeho nezamýšľaným dôsledkom. V totalitnom komunistickom štáte bolo rozdelenie štátu vylúčené, v slobodnej demokratickej spoločnosti možné. Delenie Československa nemalo povahu ústavnej zmeny, vo Federálnom zhromaždení bolo síce prijaté referendum, ktoré by rozdelenie štátu legitimizovalo ako rozhodnutie všetkých občanov, ale ostalo zablokované až do prijatia novej federálnej ústavy, ku ktorému nikdy nedošlo. Šlo o politické riešenie na základe výsledkov celoštátnych volieb v roku 1992 a plnú politickú zodpovednosť zaň nesú hlavní povolební aktéri HZDS a ODS a tie politické strany, ktoré za rozdelenie Československa hlasovali vo Federálnom zhromaždení.

Rozdelenie Československa vysvetľovali jeho slovenskí aktéri ako výsledok „stáročných skúseností zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť“, ako je to zakotvené v Preambule Ústavy Slovenskej republiky. Českí aktéri ho nevysvetľovali nijako, ale pokojne možno vysloviť fakt, že bolo výsledkom povojnovej homogenizácie Česka ako národného štátu, v ktorom prestali žiť Nemci, Slováci a Maďari ako skupiny s relevantnou kolektívnou identitou. Národná homogenizácia Česka viedla po druhej svetovej vojne a rozdelení Československa k dnešnej českej uzavretosti, ktorá má nezriedka až hysterickú podobu. Nie je to síce naša téma, ale je to celkom isto jedna z historických príčin delenia Československa a jeden z jeho dôsledkov.

Imaginácia slovenskej samostatnosti ako stáročného zápasu o národné bytie a vlastnú štátnosť má mýtické novoromantické podhubie. Na Slovensku neexistovala po roku 1989 nikdy väčšina, ktorá by sa vyslovila za slovenskú štátnu samostatnosť a z politických strán deklarovala ako svoj volebný program štátnu samostatnosť len SNS pred voľbami v roku 1992. Nešlo teda o národné bytie. Skutočným dôvodom bolo niečo celkom iné, čo je dnes už také zreteľné, že to nemožno obísť – chápanie štátu ako koristi.

„Vražda Ernesta Valka, nech ju už vykonal ktokoľvek, je súčasťou príbehu o štáte ako koristi.“

Zápas o existenciu Československa sa začal symbolickým zápasom o názov štátu. Politický zápas o zvrchovanosť sa však veľmi rýchlo zmenil na ekonomický zápas o vládu nad štátnym majetkom. Ten mal v podstate dve fázy. Prvú tvoril zápas o republikové kompetencie, teda o to, či bude vlastníkom štátneho majetku v Českej a Slovenskej republike spoločný štát alebo jednotlivé republiky. Druhú fázu tvoril zápas o podobu ekonomickej transformácie, spojený s bojom o ekonomickú korisť.

Po novembri 1989 existovalo na Slovensku niekoľko skupín ekonómov. Bola to jednak veľmi silná skupina katedrových a akademických marxistických ekonómov, ktorí nemali ani potuchy o pravidlách trhovej ekonomiky. Druhú skupinu tvorili ekonómi, nadväzujúci na koncept „zdokonaľovania riadenia národného hospodárstva“ zo šesťdesiatych rokov (Pavlenda, Kočtúch, Plachtinský, Baránik, Lysák), grupujúci sa po roku 1989 v združení NEZES (Kočtúch, Húska, Laluha). Tretiu skupinu tvorila časť ponovembrových ekonómov z VPN, ktorá prešla s Mečiarom do HZDS (Filkus, Kováč, Húska, Dolgoš). Štvrtú, najmenšiu skupinu ekonómov tvorila časť okolo Jozefa Kučeráka a Pavla Hoffmanna (Mikloš, Vavro, Dančo), ktorá prijala koncept rýchlej transformácie ekonomiky na základe reštitúcie majetku, vytvorenia ekonomickej rovnováhy, liberalizácie cien, vnútornej vymeniteľnosti koruny a privatizácie ako základnej zmeny vlastníctva.

Práve oblasť privatizácie sa stala kolbišťom neľútostného politického zápasu. Skupina politikov okolo Mečiara rýchlo pochopila, že treba opustiť mýtotvornú svojstojnosť či samobytnosť národa Augustína Mariána Húsku a hľadať cesty, ako sa stať politicky pánom privatizácie. Mečiarova garnitúra to nestihla v malej privatizácii a sústredila sa na veľkú. Ak bola malá privatizácia spojená aj so vzostupom mafie, veľkú privatizáciu spojil Mečiar s rozdelením Československa a s delením koristi v samostatnej Slovenskej republike. V prvom kroku šlo o podiel na kupónovej privatizácii, a to prostredníctvom podielových fondov. V priebehu ich tvorby prišlo k deleniu prvej koristi. 

Tomáš Ježek, jeden z otcov veľkej privatizácie, opisuje veľkú chybu kupónovej privatizácie, spojenú so vznikom podielových fondov: „Ľudia pod vedením Ivana Mikloša boli autormi provizórneho predpisu, ktorý fungoval dovtedy, kým nebol prijatý federálny zákon. Tento predpis obsahoval veľmi nenápadné ustanovenie, ktoré hovorilo, že zakladateľ v momente, keď sa do fondu nalejú akcie kupónovej privatizácie, svoj vlastný vklad stiahne a akcionármi budú len noví akcionári. A toto sa z federálneho zákona vypustilo. Spôsobilo to situáciu, že zakladateľ pomocou svojho malého vkladu mohol ovládať celý fond, a teda rozhodoval o majetku akcionárov, ktorý mal iba spravovať. Takže napokon rozhodoval o cudzom majetku, akoby mu patril. Takto sa stalo, že fondy mohli vlastne nakladať s cudzím majetkom ako s osobným vlastníctvom. Bola to fatálna chyba, o ktorej sa vopred vedelo, že to chyba je, ale nikto ju nenapravil.“ Z najväčších privatizačných fondov (VÚB Invest, Harvardské fondy, Prvá slovenská investičná privatizačná spoločnosť a Prvá slovenská investičná spoločnosť) bola po definitívnom prevzatí moci Mečiarom eliminovaná PSIS Petra Vajdu, čím sa portfólio z kupónovej privatizácie na Slovensku značne zúžilo a veľká privatizácia sa dostala celkom pod Mečiarov vplyv.

„Zápas o existenciu Československa sa začal symbolickým zápasom o názov štátu. Politický zápas o zvrchovanosť sa však veľmi rýchlo zmenil na ekonomický zápas o vládu nad štátnym majetkom.“

Mečiar však šiel ešte ďalej. Po roku 1994 zrušil kupónovú privatizáciu a nahradil ju priamymi predajmi do rúk „domácej kapitálovej vrstvy dobrých podnikateľov-mečiarovcov“. Štát ako korisť tu nadobudol konkrétnu podobu politických „akčných pätiek“, zložených zo zástupcov vládnych strán HZDS, SNS, Roľníckej strany Slovenska a Združenia robotníkov Slovenska, ktoré bašovali na okresoch ako samozvaní samovládcovia a rozhodovali o tom, kto v okrese dostane dovtedy ešte nesprivatizovaný majetok alebo podnik. Toto všetko bol priamy dôsledok rozdelenia Československa. Vtedy sa vytvorila „podnikateľská kultúra“, ktorá funguje a platí podnes.

Novú podnikateľskú vrstvu vytvorili v druhej polovici deväťdesiatych rokov finančné skupiny (Penta, J&T, Istrokapitál). Ako píše Milan Krajniak, Dzurindova vláda po roku 1998 „namiesto toho, aby potlačila systém mečiarovských oligarchov a finančných skupín, [celý] systém postupne prevzala“, pričom podľa Krajniaka práve v tomto čase došlo k preklopeniu vzťahov medzi politikmi a podnikateľskými skupinami – ak boli dovtedy podnikatelia závislí od politikov, teraz sa stali politici závislí od podnikateľov. Práve túto symbiózu najlepšie stelesňuje slovenská výpožička v Česku Andrej Babiš. Politika a podnikanie uňho splývajú: podnikanie sa stáva politikou a politika podnikaním.

Zatiaľ poslednú vrstvu v tomto časozbere „štátu ako koristi“ tvoria od vstupu do Európskej únie eurofondy, ktoré sa – ako to ukázala v poslednom čase aj korupcia v prípade európskych fondov v oblasti vzdelávania – stali výdatným žriedlom koristi pri rozkrádaní štátu.

Toto je ponovembrový slovenský sendvič, založený na spôsobe a priebehu veľkej privatizácie. Vráťme sa však na začiatok, ku kľúčovému okamihu vzniku idey nového štátu ako koristi. Pri zrode slovenskej samostatnosti stála kultúra, či lepšie povedané pakultúra podnikania, založeného na rozsiahlej korupcii, pri ktorej sa stal hlavnou korisťou samotný štát. Dnešnú podobu štátu charakterizuje najlepšie práve jeho zrod. Slovenská republika sa nezrodila z ušľachtilých ideí, ani ako idea neviditeľnej ruky trhu. Zrodila sa z koncepcie štátu ako politickej a podnikateľskej koristi, ktorú si medzi sebou rozdeľujú politici, meniaci sa pri moci na vazalov podnikateľov a podnikatelia, ktorí sa stávajú ich lénnymi pánmi alebo priamo politikmi. To dlhodobo vytvára podložie nového štátu, ktorý vznikol po rozdelení Československa, jeho spupnosť, vulgárnosť a hrubokožosť, teda všetko to, čomu sa hovorí hybris. Dá sa to povedať aj tak, že štát ako korisť je neodmysliteľnou súčasťou Slovenskej republiky a spupnosť pupočnou šnúrou spojená s jej succes story.

po mojom odchode zo Slovenska do Česka (1992) som v Prahe spoluzakladal fond ASÁM na podporu prenasledovaného generála Sámela. S iniciatívou prišiel Eduard Přibyl, Sámelov kamarát a pracovník FMV v Prahe. Príčinou boli trestné oznámenia Vladimíra Mečiara a Milana Kňažka na ochranu osobnosti za Sámelove tvrdenia publikované v regionálnom denníku Smer v roku 1991 pod titulkom Andrej prehovoril. Išlo nám o pomoc s úhradou Sámelových nákladov na právne služby a prípadné ďalšie finančné výlohy (Mečiar a Kňažko žiadali od A. Sámela, I. Baču, šéfredaktora Smeru a vydavateľstva BeBe Press na tie časy nehorázne odškodné – takmer 1 500 000 korún, čo predstavovalo pri vtedajšej priemernej mzde asi 500 mesačných platov).

Pamätám sa ešte na jednu alebo dve návštevy u Sámelovcov pri cestách na východné Slovensko. A na jeho pohreb. S odstupom času treba dodať, že súd v Banskej Bystrici vydal v kauze Sámel, Bača, Smer vs. Mečiar, Kňažko po deviatich rokoch kuriózny rozsudok, podľa ktorého – voľne povedané – sa nepodarilo preukázať, že Vladimír Mečiar je klamár. Kuriózny aj preto, že Sámelove autorské práva na tvrdenie, že Mečiar používa lož ako pracovnú metódu, odcudzil neskôr Mečiarov spolužalobca Milan Kňažko, keď konečne prezrel a od Mečiara zutekal.

Pokusy o Sámelovu denunciáciu neuspeli, ospravedlnenia za perzekúciu a hanobenie svojho mena sa nedočkal. Milan Kňažko stiahol svoje trestné oznámenie v roku 1995.

V lete 2017 som sa k téme vrátil vcelku náhodne, po jednom rozhovore o zrode fenoménu mečiarizmu na Slovensku. Oslovil som Ivana Baču, bez ktorého by tento text nevznikol, Štefana Glezga, ktorý bol členom vyšetrovacej komisie Federálneho parlamentu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky pre vyšetrenie udalostí zo 17. novembra 1989 a súčasne federálnym poslancom za Verejnosť proti násiliu. Oslovil som i Juraja Kalinu, ktorý sa profesionálne venuje archívom bývalého Zboru národnej bezpečnosti a jej zložky Štátnej bezpečnosti (ŠtB), a tiež dvoch bývalých dôstojníkov Federálnej bezpečnostnej a informačnej služby (FBIS). V priebehu písania textu som priebežne konzultoval aj s Petrom Zajacom a Petrom Tatárom, spoluzakladateľmi Verejnosti proti násiliu a bývalými politikmi, a Štefanom Kováčom, autorom publikácie Pokus o sociálno-politickú kazuistiku súdneho sporu medzi žalobcom (navrhovateľom) V. Mečiarom a žalovaným (odporcom-obvineným) A. Sámelom (Banská Bystrica, 1999/2000, Vydala: Spoločnost pre občiansku diskusiu, o.z., v roku 2015).

„V hektických dňoch, týždňoch a mesiacoch po novembri 1989 som Andreja Sámela videl možno raz alebo dva razy.“

Osemnásteho januára 1990 bol vládou menovaný do funkcie námestníka federálneho ministra vnútra Andrej Sámel. On sám (v článku Generál v denníku SME zo 16.11.1999 sa označuje za jednu z prvých obetí Nežnej revolúcie) hovorí, že ponuku dostal od Milana Čiča. Milan Čič bol predsedom vlády Slovenskej republiky v časoch hneď po revolúcii, keď zmeny mocenských štruktúr prebiehali v zákonodarných zboroch takzvanými kooptáciami a v exekutíve pri takzvaných okrúhlych stoloch, čiže akýmsi „nasúvaním“ nových tvárí do starých komunistických štruktúr. Presnejšie: od 10.12. 1989 bol Milan Čič so súhlasom Verejnosti proti násiliu predsedom vlády a súčasne až do 11.1.1990 aj ministrom vnútra Slovenskej republiky. A podpredsedom federálnej vlády od 13.12.1989 až do 27.6.1990. Mnohí dnes tvrdia, že ide o ilustráciu faktu, ako sme dobrovoľne odovzdali moc nazad tým, ktorým sme ju vzali, čiže komunistom. Nuž, je historickým faktom, že v tom istom čase bol predsedom federálnej vlády bývalý komunistický minister Marián Čalfa a šéfom porevolučného československého parlamentu ďalší, i keď bývalý a reformný komunista – Alexander Dubček. Áno, takto počas Nežnej revolúcie prebiehala transformácia komunistického režimu. Takto sa rodila na pôde totalitného štátu parlamentná demokracia, ktorej hegemóni – Občianske fórum a Verejnosť proti násiliu – deklarovali ústavnosť procesu zmeny politického systému.

Andrej Sámel pred Pražskou jarou, čo bol pokus o demokratizáciu komunistického režimu, zastával rôzne, zväčša politické posty v armáde a na ministerstve vnútra. Počas Pražskej jari vystupoval ako reformný komunista. Na – neskôr „anulovanom“ – Vysočanskom zjazde Komunistickej strany Československa 22. augusta 1968 vystúpil proti invázii vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 a následne ho zo strany vylúčili a perzekvovali. Podobne ako stovky tisícov ďalších.

Po Nežnej revolúcii bol rehabilitovaný a nastúpil do činnej služby ako námestník federálneho ministra vnútra. Po úspešnom potlačení väzenskej vzbury v Leopoldove (marec 1990) bol povýšený z plukovníka na generálmajora. Ministrom vnútra bol v tom čase Richard Sacher. Súbežne so Sámelom bol námestníkom na vnútre až do apríla 1990 plk. Viliam Ciklamini – sivá eminencia nejednej ponovembrovej lustračnej aféry. Ihneď po nástupe do funkcie prepúšťa Sámel zo služby vedúcich pracovníkov spravodajskej služby, dáva zablokovať ich trezory, finančné prostriedky a začína pripravovať novú koncepciu rezortu vnútra – predovšetkým v oblasti spravodajstva.

No v októbri 1990, škandalizovaný Jánom Demikátom, Andrej Sámel rezignoval na svoju funkciu a koncom toho roka ho – na základe rezignačného listu – vtedajší minister vnútra Ján Langoš rozkazom odvoláva z funkcie. Odchádza do civilu „porazený v boji“ a ako „prvá obeť Nežnej revolúcie“ (vlastnými slovami). O niekoľko mesiacov nato prehovoril v rozhovore pre banskobystrický Smer. Prvý text série Andrej prehovoril vychádza 22.10.1991 a je k dispozícii v archívoch.

Útoky proti sebe Andrej Sámel datuje od októbra 1990, keď Ján Demikát, bývalý príslušník ŠtB a predseda revíznej komisie Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska aj po novembri 1989, zverejnil informáciu o údajnej spolupráci Andreja Sámela so Štátnou bezpečnosťou v pozícii agenta. Je pravda, že Andrej Sámel bol do roku 1980 vedený v registroch Štátnej bezpečnosti ako nepriateľská osoba a potom ako agent. Jeho zväzok však „zmizol“, pravdepodobne v čase, keď na pokyn šéfa tajnej polície Alojza Lorenca prebiehali skartácie spisového materiálu Štátnej bezpečnosti. Od augusta 1990 otvorene proti Sámelovi vystupuje Vladimír Mečiar, vtedy minister vnútra Slovenskej republiky. Jadrom konfliktu je fakt, že Andrej Sámel písomne upozorňuje prezidenta Václava Havla – prostredníctvom predsedu federálnej vlády Mariána Čalfu a svojho nadriadeného Richarda Sachera – na sklon Vladimíra Mečiara budovať si osobnú moc bez patričných kontrolných mechanizmov a jeho nacionalizmus. Hovoríme o marci 1990!

„Pokusy o Sámelovu denunciáciu neuspeli, ospravedlnenia za perzekúciu a hanobenie svojho mena sa nedočkal.“

Presnejšie: Andrej Sámel pojal presvedčenie, že Mečiar sa usiluje o rozpad Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, respektíve jej premenu na konfederáciu. Sámel tiež tvrdil – a odvoláva sa pritom na osobný rozhovor s Mečiarom (bližšie k tomu jeho rozhovor v Smere a spomenutá publikácia Štefana Kováča) – že si tento koncept štátoprávneho usporiadania osvojil v kontaktoch s pracovníkmi bývalej ruskej tajnej služby KGB. Podľa svedectva aktivistov pôvodnej Verejnosti proti násiliu z Trenčína (ja sám som si tento príbeh prvý raz vypočul v lete 2017 od bývalého príslušníka FBIS) práve oni upozorňovali už krátko po novembri ´89 Jána Budaja, jedného z vtedajších lídrov Verejnosti proti násiliu, že Mečiar udržiaval živé kontakty s rezidentmi KGB už pre rokom 1989. Netuším, či pre svoje tvrdenia mali dôkazy, a aké. Ich posolstvo zapadlo bez odozvy a oni sa potom – zrejme zo zúfalstva – obrátili na košické centrum Verejnosti proti násiliu. Tí vedenie Verejnosti proti násiliu v Bratislave, do ktorého som patril ako predseda Koordinačného centra aj ja (a po odchode Jána Budaja dokonca v pozícii predsedu Slovenskej rady VPN), intenzívne vyzývali na patričné opatrenia. Ich varovné echo však zapadlo vo všeobecnom revolučnom virvare.

Na konto faktu – ako je možné, že ľudia Čalfovho či Čičovho kalibru dostali šancu viesť po novembri ´89 československú a slovenskú vládu, odpovedám formuláciou Petra Tatára v súkromnom e-maile z 26. 8. 2017: „Za výber Čiča podľa vzoru Čalfu = najpoužiteľnejší komunista – tak si pamätám Budajove slová – má hlavnú zodpovednosť Budaj, ktorý viedol rokovania s Hrivnákovou vládou (Hrivnák bol posledný predseda komunistickej vlády na Slovensku pred novembrom ´89 – pozn. aut.). Medzi Čalfom a Čičom je však zásadný rozdiel: Čalfa pomáhal Havlovi, má významný podiel na  reformách československej vlády 1989 – 1992 a vyvinul značné úsilie za zachovanie Československa, kým Čič povolal do vlády Mečiara. Kvôli tomu zinscenoval na úrade vlády pre vtedajších podpredsedov vlády konkurz na ministra vnútra“.

Andrej Sámel bol fakticky prvý významný predstaviteľ ponovembrovej vládnej moci, ktorý vo svojom svedectve hovorí o svojvoľných Mečiarových personálnych rošádach v rezorte vnútra Slovenskej republiky, o budovaní „paralelnej“ spravodajskej štruktúry, a napokon aj o konflikte Mečiara s košickou expozitúrou FBIS, ktorá autokratické, nacionalistické a svojím spôsobom aj kriminálne spôsoby vládnutia Vladimíra Mečiara overovala, dokladovala a komunikovala (bližšie k tomu správa Františka Javorského pre Slovenskú národnú radu v roku 1991). Andrej Sámel v tom čase hovorí aj o celkovej politickej situácii a svojom znepokojení z možného rozpadu Československa. Protagonisti udalostí, ak ešte žijú a sú ochotní vypovedať, by zrejme položili na stôl aj ďalšie informácie. Skutočnosť je však taká, že archívy, vrátane archívov Štátnej bezpečnosti z čias komunizmu, vykazujú mnohé diery, ktoré stihli vtedajší „mocní“ vyrobiť skôr, než sa dostali do rúk odborníkov a na verejnosť.

Čiže: Andrej Sámel upozornil na nebezpečnosť Vladimíra Mečiara (že používa lož ako pracovnú metódu, že má kontakty s KGB a ŠtB) ešte predtým, než situácia vo vedení Verejnosti proti násiliu dozrela k jeho prvému odvolaniu v marci 1991, čiže presne rok po tom, ako Andrej Sámel informoval svojich nadriadených a prezidenta Václava Havla. A bolo to v kontexte, ktorý má zo štátoprávneho a medzinárodnopolitického hľadiska podstatnejší význam, ako boli vtedajšie dôvody Mečiarovho odvolania – teda konšpirácia vnútri Verejnosti proti násiliu, zneužívanie diskrétnych informácií, „hra na vlastné triko“ a podobne. Mečiarov nacionalizmus bol účelový a pravdepodobne vedome sledoval ruské záujmy. Jeho dôsledky pre formovanie politickej klímy, politickej kultúry a konkrétnej politiky na Slovensku boli a stále sú fatálne.

prvé volebné obdobie 1990 až 1992 bolo v Československu plné nadšenia, premien i dramatických zmien a vzájomné vzťahy medzi štátom a cirkvou boli skôr v tieni zásadnejších politických udalostí a zápasov. Po vzniku samostatného Slovenska sa však tieto vzťahy vyhranili a chvíľami prerástli do veľkého napätia.

Po štyridsaťročnom systematickom útlaku náboženstva a všetkých cirkví zo strany komunistického režimu jednou z 12 požiadaviek, ktoré VPN predložila na novembrových mítingoch na Námestí SNP v Bratislave, bola odluka cirkvi od štátu. Táto požiadavka znamenala v prvom rade ukončenie akéhokoľvek obmedzovania života cirkví zo strany štátnej moci. Po nástupe vlády národného porozumenia v decembri 1989, v ktorej sa stal ministrom kultúry Ladislav Chudík, nastúpil na post vedúceho cirkevného odboru ministerstva kultúry katolícky aktivista z čias komunizmu, právnik Dušan Pálka.

Prvou skúškou vo vzťahu štátu a cirkví bolo riešenie problémov medzi gréckokatolíckou a pravoslávnou cirkvou, najmä pokiaľ ide o užívanie kostolov a farských budov. Kedysi z veľkej časti všetko gréckokatolícke pripadlo za komunizmu do rúk pravoslávnych. Otázka po novembri 1989 znela, či zadosťučiniť spravodlivosti a všetko vrátiť gréckokatolíkom s plným právom užívania, alebo hľadať riešenie, ktoré by na oboch stranách prinieslo pokoj. Hneď na jar 1990 ma VPN menovala za člena vládnej komisie, ktorá začala tento problém riešiť. V prvom kroku boli gréckokatolíkom vrátené kostoly a fary, ktoré im patrili, ale pravoslávnym bolo zákonom zaručené právo vykonávať v týchto priestoroch svoje bohoslužby. Vláda Jána Čarnogurského v roku 1991 ponúkla pravoslávnym za každý odovzdaný kostol a faru takú sumu peňazí, aby si mohli postaviť nový kostol i faru. Ostatné vlády v tom pokračovali. Proces uzmierenia, ktorý sa začal v roku 1990, sa skončil pred Vianocami 2000 podpísaním zmluvy medzi vládou SR (Dzurinda, Csáky), gréckokatolíckou cirkvou (bp. Hirka, bp. Chautur) a pravoslávnou cirkvou (abp. Nikolaj, bp. Ján). Súčasťou zmluvy bolo, že obe cirkvi stiahli súdne žaloby jedna voči druhej. V roku 1995 navštívil Prešov generálny tajomník Konferencie európskych cirkví v Ženeve Jean Fischer. Pri tejto príležitosti vyhlásil, že riešenie, ktoré sa našlo na Slovensku a pokojné spolunažívanie oboch cirkví je ťažké s niečím vo svete porovnať.

Po voľbách v júni 1990 začínajú vznikať základné, stredné a odborné cirkevné školy všetkých denominácií. Pri tomto procese vznikalo mnoho napätí, pretože cirkvi vtedy ešte nemali svoj majetok a nové cirkevné školy vznikali na žiadosť rodičov, čo samozrejme vyvolávalo napätie u rodičov, ktorí nechceli dať svoje deti do cirkevných škôl a zároveň nechceli, aby ich deti museli chodiť do inej školy. Tieto spory v prvom volebnom období 1990 – 1992 pokojne a s konečnou platnosťou riešil vtedajší minister školstva za VPN Ján Pišút.

„Prvé volebné obdobie 1990 až 1992 bolo v Československu plné nadšenia, premien i dramatických zmien a vzájomné vzťahy medzi štátom a cirkvou boli skôr v tieni zásadnejších politických udalostí a zápasov.“

Krátko pred voľbami 25. 3. 1992 v SNR prijali zákon o vzniku Trnavskej univerzity. Išlo o poslanecký návrh zákona, ktorý podalo 23 poslancov zo všetkých politických zoskupení. Prezident Václav Havel vymenoval za jej rektora významného vedca, astronóma, náboženského aktivistu z čias komunizmu Antona Hajduka. Novovzniknutá TU sa prihlásila k svojej predchodkyni z rokov 1635 – 1777, ku kresťanstvu, európskej vzdelanosti a demokracii. Po voľbách 1992 došlo zo strany novej slovenskej vlády k pokusu odvolať rektora Hajduka a dosadiť na jeho miesto iného človeka. Predstavitelia vysokých škôl z Čiech, Slovenska, Poľska, mesto Trnava, arcibiskup Sokol, zahraniční diplomati, kresťanskí politici aj novembroví lídri sa jednoznačne postavili za rektora Hajduka a postavili sa proti spomínaným zámerom slovenskej vlády. Vláda bola nakoniec po niekoľkomesačnom zápase nútená ustúpiť. Problém sa znovu obnovil, keď vláda Vladimíra Mečiara mala úmysel, aby sa TU zmenila na Katolícku univerzitu. Proti tomu sa postavil predseda Konferencie biskupov Slovenska biskup Baláž. Vláda znovu musela ustúpiť a v dôsledku toho vznikla v roku 1997 v Trnave nová Univerzita sv. Cyrila a Metoda s takmer rovnakým zameraním ako TU. Pri tejto príležitosti treba ešte dodať, že v roku 2000 vznikla Katolícka univerzita v Ružomberku. O jej mieste rozhodla Konferencia biskupov Slovenska. Prijali ju poslaneckým návrhom zákona, ktorý podali poslanci Mikloško, Hrušovský a Brocka a do praxe ho zaviedol minister školstva za SDĽ Milan Ftáčnik.

Reštitúcie cirkevného majetku v ČSFR mali tiež svoj príbeh, za ktorým bolo politické pozadie. Prvé navracanie cirkevných budov sa v rokoch 1990 až 1992 uskutočňovalo vo Federálnom zhromaždení prijímaním zákonov, kde boli jednotlivé cirkevné budovy taxatívne vymenované. V apríli 1992 bol vo Federálnom zhromaždení prerokúvaný návrh vládneho zákona o navrátení majetku cirkvám v celom Československu. V konečnom hlasovaní zákon prešiel v Snemovni ľudu a v českej Snemovni národov. V slovenskej Snemovni národov chýbalo na prijatie šesť hlasov. Z desiatich poslancov HZDS hlasovala za zákon len jedna poslankyňa. Na hlasovaní sa nezúčastnila ani väčšina poslancov SNS a SDĽ. Následne podala vláda Jána Čarnogurského takýto návrh zákona, ktorý sa týkal len Slovenska, do SNR. Poslanci HZDS v SNR zabránili zaradeniu tohto zákona do programu. HZDS si túto agendu ponechalo vo svojich rukách. V roku 1993 vláda Vladimíra Mečiara podala zákon o reštitúcii cirkevného majetku do SNR, kde bol prijatý. V Česku sa taký zákon podarilo prijať až v roku 2012.

Navrátenie majetku cirkvám bol akt spravodlivosti, na druhej strane, v počiatkoch jeho spravovania sa urobili, napríklad v Katolíckej cirkvi, veľké chyby. Na tomto mieste sa dotkneme tiež tzv. Vatikánskych zmlúv. Hneď na začiatku treba zdôrazniť, že nejde len o zmluvy medzi Slovenskou republikou a Vatikánom, ale aj o zmluvy toho istého znenia medzi vládou SR a registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami na Slovensku. O prijatie týchto zmlúv sa pokúšala už vláda Vladimíra Mečiara. Katolícki predstavitelia zostali však k tejto jeho iniciatíve rezervovaní. V roku 2000 bola prijatá tzv. Základná zmluva medzi SR a Svätou Stolicou a rovnaká zmluva so spomínanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami. Hlavným architektom tejto zmluvy bol veľvyslanec SR pri Vatikáne Anton Neuwirth. V roku 2002 bola prijatá zmluva o duchovnej službe v ozbrojených silách a ozbrojených zboroch. Najväčšiu zásluhu na jej prijatí mal minister obrany za SDĽ Jozef Stank. V roku 2004 bola prijatá zmluva o výchove a vzdelávaní. Jej gestorom bol vtedajší minister školstva Martin Fronc. Na začiatku roku 2006 sa malo v parlamente hlasovať o zmluve o výhrade vo svedomí. Gesciu nad ňou mal minister spravodlivosti Daniel Lipšic. Predseda vlády Mikuláš Dzurinda nedal o pripravenom texte zmluvy vo vláde hlasovať, a tak nemohla ísť ani do parlamentu. Politici KDH na protest vystúpili z vládnej koalície, následkom čoho boli v SR predčasné voľby. Okrem tejto zmluvy zostáva ako záväzok z prijatia základnej zmluvy prijať zmluvu o finančnom zabezpečení cirkví. Na prijatí takejto zmluvy sa medzi cirkvami i na úrovni štátu priebežne pracuje.

„Prvou skúškou vo vzťahu štátu a cirkví bolo riešenie problémov medzi gréckokatolíckou a pravoslávnou cirkvou, najmä pokiaľ ide o užívanie kostolov a farských budov.“

Vzťah cirkvi a štátu sa po novembri 1989 preniesol aj do politickej roviny. Na celonárodnom matičnom zhromaždení v Bratislave na Námestí SNP v marci 1991 prečítal herec Gustáv Valach pozdravný list biskupa Korca za podporu prijatia Deklarácie o štátnej zvrchovanosti Slovenska. Po prijatí tejto deklarácie 17. júla 1992 vydali katolícki biskupi Slovenska podporné vyhlásenie k tejto udalosti. V prebiehajúcom politickom spore medzi prezidentom Kováčom a premiérom Mečiarom predseda Konferencie biskupov Slovenska biskup Baláž a arcibiskupi Sokol a Tkáč vydali v máji 1995 vyhlásenie na podporu prezidenta Kováča. Vzápätí v júli 1995 došlo na banskobystrickom biskupstve k tzv. kauze triptych. Polícia začala vyšetrovať biskupský úrad za údajne protizákonný predaj triptychu Klaňanie sa troch kráľov do zahraničia. V tomto čase boli v denníku Slovenská republika publikované viaceré články namierené proti biskupovi Balážovi. Na druhej strane arcibiskup Tkáč a biskupi Baláž a Imrich vo svojich verejných vystúpeniach zaujímali kritické postoje k niektorým politickým udalostiam na Slovensku. Dňa 25. marca 1996 prijali ôsmi slovenskí biskupi vyhlásenie proti prijímaniu novely Trestného zákona, tzv. zákona na ochranu republiky. Ďalší dvaja sa k nim neskôr pridali.

Posledným verejným zaangažovaním sa cirkvi do verejných záležitostí bolo referendum za rodinu vo februári 2015. Poslednú nedeľu pred referendom sa vo všetkých katolíckych kostoloch čítal pastiersky list biskupov Slovenska, ktorý podporoval jeho obsah a účasť na ňom. Účasť v referende bola 24,41 percenta zo všetkých voličov, takže referendum bolo neplatné.

Novembrom 1989 sa začala nová éra budovania demokracie na Slovensku a takisto vzťahov medzi štátnou mocou, politickými stranami a cirkvami. Aj preto bolo toto obdobie na tieto vzťahy i napätia také dynamické. Aj keď si vzájomné spolužitie štátu a cirkví pomaly nachádza svoje rámce, problémy zostanú vždy. Predmetom záujmu štátu i cirkví sú ľudia, ich výchova, obrana i sprevádzanie a tu sa pohľady a riešenia nebudú vždy zhodovať. Tento typ polarity môže však byť pre obidve strany užitočný a podnetný.

časť inteligencie už 17. novembra v Šali v byte Károlya Tótha a Nóry Sándor založila liberálne zoskupenie Maďarská nezávislá iniciatíva. Zakladatelia MNI však ani len netušili o pražských udalostiach a až v raňajších správach si s prekvapením vypočuli, že v hlavnom meste sa čosi dalo do pohybu a treba konať. Na záver stretnutia sa určili dve dvojice, ktoré budú reprezentovať MNI ako hovorcovia. Dve dvojice boli potrebné preto, lebo panovalo presvedčenie, že ŠtB do niekoľkých dní prvých dvoch hovorcov zadrží. Ďalšia dvojica ich mala automaticky nahradiť a pokračovať v práci.

Založenie liberálnej MNI vnieslo do života maďarskej menšiny na Slovensku kvalitatívnu zmenu. Dovtedy bol menšinový občan presvedčený, že on (a jeho organizácie) sa musia venovať výlučne ochrane menšinových práv a celoštátne záležitosti patria do kompetencie predstaviteľov väčšinového národa.

Zástupcovia MNI už 19. novembra nadviazali kontakt s VPN a od tohto dňa sa aktívne zapojili do „búrania“ inštitúcií Československej socialistickej republiky. Slovensko-maďarská spolupráca bola v týchto týždňoch a mesiacoch bezproblémová, čo najlepšie dokazuje dokument o spolupráci národov, národnostných menšín a etnických skupín na Slovensku z januára 1990, ktorý spoločne vypracovali predstavitelia VPN a MNI. Pokiaľ vieme, podobný dokument sa dovtedy nezrodil ani v najtolerantnejších európskych štátoch. Spoluprácu VPN a MNI dobre signalizuje, že zástupcovia MNI dostali pozície nielen v novom parlamente, ale aj v novej vláde. (Požiadavky MNI však neboli akceptované bez zvyšku, keďže premiér Čalfa odmietol vymenovať za ministra Miklósa Duraya, ktorý vtedy ešte „hral“ za MNI.) V januári a marci 1990 vznikli ďalšie dve maďarské politické formácie: Maďarské kresťanskodemokratické hnutie a Spolužitie, ktoré založil (urazený?) Miklós Duray. V júnových parlamentných voľbách kandidovali tieto strany spoločne a mnohí očakávali, že sa na spoločnej kandidátke objavia aj kandidáti MNI.

Maďarsko-maďarská spolupráca však mala dve vážne prekážky: MNI bola založená na liberálnych hodnotách, kým MKDH a Spolužitie sa od počiatkov jednoznačne deklarovali ako menšinové, etnické strany. Druhý problém sa týkal vzťahov s väčšinou. Časť menšinových občanov zdôrazňovala, že predstavitelia minority sa nemôžu podieľať na výkone moci, činnosť vlády musia kontrolovať zvonka a v opozícii, spoliehajúc sa len na vlastné sily, neustále bojovať za rozšírenie menšinových práv.

Predstavitelia MNI však už v čase volieb mali funkčné vzťahy s predstaviteľmi VPN a nedokázali si ani len predstaviť, že by nekandidovali spoločne. Prirodzene, dôraz nebol na osobných vzťahoch, ale na tom, že medzi stranami neboli názorové rozdiely týkajúce sa budovania demokratického štátu. Ani jeden z pilierov právneho štátu (slobodné voľby, sloboda tlače, voľný trh, ľudské práva atď.) totiž nie je etnošpecifický, teda pri budovaní liberálnej demokracie neexistuje osobitná slovenská či maďarská cesta.

„Na prvý pohľad sa môže javiť, že predstavitelia maďarskej menšiny na Slovensku boli na zmeny, ktoré v Prahe odštartoval 17. november 1989, pripravenejší ako Slováci.“

Medzi predstaviteľmi MNI a Spolužitím vládlo také napätie, že ich poslanci sa v parlamente neraz ani nezdravili. A dilema s nimi, alebo bez nich trvá dodnes. Súčasná SMK, ktorá vznikla z prívržencov MKDH a Spolužitia, naďalej zdôrazňuje, že slovenská väčšina nedokáže pochopiť krivdy a pocity menšiny, preto sa nedokáže stotožniť ani s jej cieľmi. Opakuje, že „slovenské“ strany počas troch desaťročí neveľmi chránili menšinové práva. Upozorňuje aj na to, že v predvolebných programoch „slovenských“ strán sotva nájdeme myšlienky týkajúce sa menšín. To je dôvod, prečo sa musí SMK v boji za menšinové práva opierať len o seba a podporu Budapešti. A ak to nestačí, tak sa musí domáhať právnej nápravy na štrasburskom súde.

Títo menšinoví politici nevnímajú, že EÚ menšinové záležitosti nezaujímajú. Mimochodom, Brusel považuje postavenie Maďarov na Slovensku za adekvátne. Tí, čo zdôrazňujú teóriu osobitnej cesty, by sa mali zamyslieť nad tým, že v rokoch 1998 – 2006 získali zástupcovia troch maďarských strán (MKDH, Spolužitia a Maďarskej občianskej strany, ktorá bola nástupcom MNI) v spolupráci s víťaznými slovenskými stranami dôležité pozície v zákonodarstve a vláde. V tomto období nikto nespochybňoval spoluprácu menšinových politikov so „slovenskými“ stranami.

Dve nástupnícke strany MNI (MOS, neskôr Most) zdôrazňujú význam spoločného postupu. V spoločnej Európe sa politika nijakej menšiny nemôže sústreďovať výlučne na vlastné záležitosti, tvrdili predstavitelia strany. Okrem toho sa zvykol zdôrazňovať dôležitý strategický rozdiel, že proti väčšinovému národu netreba bojovať, ale rokovať s ním. Najmä s tými predstaviteľmi väčšiny, ktorí zastávajú podobné politické hodnoty. Bez podpory väčšiny totiž menšinové iniciatívy v parlamente prepadnú.

Pravda, „téza o spolupráci“ už od počiatkov utrpela viacero nezdarov. Prvý sa dostavil hneď po prvých slobodných voľbách v júni 1990. Predstaviteľov MNI ako studená sprcha zasiahlo poznanie, že VPN netvoria len chápaví liberáli (zakladajúci bratislavskí otcovia), ale aj bojovní národniari, ktorí ich nevnímajú ako rovnocenných partnerov. Predstavitelia slovenských regiónov podporovali liberálne hodnoty a menšinové práva len zdanlivo, a keď sa situácia začala meniť, ihneď si to nasmerovali k nacionalistickej ideológii, aby neskôr predstavovali tvrdé jadro HZDS.

Aj druhý príklad dobre ukazuje, ako títo ľudia chápali menšinové otázky. Vladimír Mečiar po prvých slobodných voľbách rokoval o vládnych pozíciách pre MNI práve s autorom tohto článku. Strana na post podpredsedu vlády navrhla Lászlóa A. Nagya, no Mečiar chcel do tejto funkcie vymenovať Gábora Zászlósa. MNI argumentovala, že Zászlós má právnické vzdelanie, ktoré sa dá lepšie využiť v zákonodarstve.

„Miklós Duray bol prvý menšinový politik, ktorý sa prihlásil k samostatnému Slovensku, keďže slovenský národ má podľa neho právo na vlastný štát.“

Po dlhej polemike Mečiar vyhlásil, že s MNI sa nedá dohodnúť, preto si podpredsedu zoženie sám. Informoval, že post ponúkne Rezsőovi Szabóovi. Upozornili sme ho, že Rezső Szabó sa do parlamentu dostal za koalíciu Spolužitie – MKDH, a teda je v opozícii. Mečiar mávol rukou, že vo VPN mu povedali, že jeden vicepremiér má by Maďar. Ak sa nemýlim, Rezső Szabó je Maďar, ukončil diskusiu Mečiar.

Po voľbách v roku 1992 aj predstavitelia menšiny vedeli, že Československo „končí“. S ideou samostatného Slovenska prišli poslanci SNS, no po voľbách im Vladimír Mečiar túto tému ukradol a stal sa hlavným zástancom nezávislosti. Aj to bol dôvod, prečo väčšina Maďarov na Slovensku odmietla rozdelenie Československa a podporovala referendum o tejto otázke. Maďari boli presvedčení, že Československo na čele s Václavom Havlom ponúka národnostným menšinám väčšie garancie než Mečiarovo samostatné Slovensko.

Podľa analytikov stáli za odmietnutím emocionálne dôvody, keďže racio malo menšine diktovať, aby ideu samostatného Slovenska podporila. V novom štáte sa totiž pomerné zastúpenie maďarskej menšiny zvýšilo nad desať percent, kým v Československu tvorili Maďari len 4,5 percenta obyvateľstva. Maďarskí politici však mali obavy aj z toho, že Mečiar nepovedie Slovensko smerom k EÚ, ale k Moskve.

Miklós Duray bol prvý menšinový politik, ktorý sa prihlásil k samostatnému Slovensku, keďže slovenský národ má podľa neho právo na vlastný štát. Túto tézu nespochybňovali ani ostatní Maďari, no v tom čase sa už množili nápisy typu Česi peši do Prahy, Cigáni do Indie, Židia do plynu či Maďari za Dunaj. A nezabúdajme, že v tom čase sa v krvavej občianskej vojne rozpadala Juhoslávia. Je teda pochopiteľné, že príslušníci menšiny očakávali 1. január 1993 s obavami.