Ak ste ešte nepocítili bolesť chrbta, je veľká pravdepodobnosť, že jedného dňa to príde. Prečo nám to nešťastné dvojité zakrivenie chrbtice robí také problémy?
Podľa optimistických odhadov 80 percent ľudí na svete minimálne raz za život zažije problémy s chrbticou. Podľa pesimistov je to ešte viac, a týka sa to čoraz mladších ľudí. Kde urobila chybu príroda a kde ju robíme my?
na mojom fejsbúku sa kamarát, známy hudobník, sťažuje: „Autoerotika po 45. narodeninách. Človek si sám natiera seknuté kríže voltarenom.“ O chvíľu zareaguje so smiechom kamarát, známy rozhlasový redaktor: „Večer som zaspal pred telkou a zobudil sa o pol tretej ráno vykrivený ako paragraf a seknutý. Hneď som dal zarobiť výrobcovi flectoru a masti ibalgin.“ Do tretice odpisuje kamarát, známy slovenský publicista: „Strašne dobré je, že o 10 rokov bude celý náš fejsbúk len o tomto.“
Možno to nebude trvať ani desať rokov. Autorka tohto textu už druhý mesiac strieda na svoje boľavé kríže cvičenia a masáže s teplými zábalmi, magnéziom, béčkom aj náplasťami proti bolesti. Súčasne zisťuje, že komukoľvek sa vo svojom okolí zverí s problémami v oblasti krížovej chrbtice, VŠETCI s tým už majú svoju skúsenosť a VŠETCI majú svoj overený recept – od prikladania nastrúhaných surových zemiakov či feferóniek cez špeciálne cvičenia, injekcie kolagénu a kmeňových buniek až po telefónne číslo na pána z Malaciek s virguľou. Niektorí už majú za sebou i operácie s viac či menej dobrými výsledkami. Vekové rozpätie 25 až 85 rokov. Ženy, muži, ľudia so sedavým i aktívnym zamestnaním, takí, čo intenzívne športujú i takí, čo naposledy cvičili prostné na základnej škole. Čo sa to stalo s našimi chrbticami, že podľa štatistík WHO až 80 percent ľudí na svete minimálne raz za život zažije problémy s chrbticou, hoci len malá časť z toho sú bolesti spôsobené úrazom či závažnou chorobou?
Mnohí experti sa klonia k vysvetleniu, že bolesť chrbta je nevyhnutným dôsledkom nedomyslenej evolúcie ľudskej chrbtice, ktorá prekliala ľudstvo od okamihu, ako sme sa pred šiestimi miliónmi rokov postavili na zadné nohy. Práve preto, aby sme dokázali stabilne a efektívne chodiť, sa dvojito zakrivila, pričom to spodné zakrivenie zabezpečuje viac stavcov ako u našich chlpatých prapredkov.
„Autorka tohto textu už druhý mesiac strieda na svoje boľavé kríže cvičenia a masáže s teplými zábalmi, magnéziom, béčkom aj náplasťami proti bolesti.“
Profesor Daniel Lieberman, vedúci katedry ľudskej evolučnej biológie na Harvardovej univerzite, s tým nesúhlasí. Vo svojej knihe The Story of the Human Body: Evolution, Health, and Disease (v češtine vyšla ako Příběh lidského těla – Evoluce, zdraví a nemoci, Melvil Publishing, 2016) nás nabáda predstaviť si paleolitických lovcov a zberačov bez všetkých našich elektrických podušiek, ibalginov, flectorov a dlhodobých práceneschoností, ako sa snažia denne prežiť v savane a s boľavým chrbtom zbierajú, lovia, unikajú predátorom, starajú sa o potomstvo a zvládajú ďalšie úkony ovplyvňujúce ich reprodukčný úspech. Prírodný výber by ich s takou chrbticou nenechal prežiť. Určite uprednostil jedincov, ktorých chrbtica bola menej náchylná na problémy. Potvrdzuje to aj fakt, že dnešní ľudia majú o jeden stavec menej ako prví hominidi H. Erecetus. Chrbtica je teda možno oveľa lepšie adaptovaná na dvojnohý život, ako si uvedomujeme. Adaptovaná je, žiaľ, na životný štýl, aký dnes už nevedieme. Lieberman tvrdí, že dnešný vysoký výskyt bolestí chrbtice je príkladom evolučného nesúladu, keď naše lovecko-zberačské telá nie sú dobre adaptované na to, ako ich používame dnes, teda najmä nie na sedenie a iné formy nečinnosti.
Lovci a zberači len zriedka sedia na stoličkách, nikdy nespia v mäkkých posteliach, zato často pri chôdzi nosia stredne ťažké bremená, stále niečo vykopávajú, šplhajú, pripravujú si jedlo a chodia a chodia, občas pobehnú. Na druhej strane nevenujú celé hodiny vysiľujúcej práci, ako je okopávanie a zdvíhanie ťažkých vecí. Používajú chrbticu mierne – nie tak intenzívne ako sebestační poľnohospodári, ale ani nie tak minimálne ako sedaví kancelárski pracovníci. Spadajú do strednej časti modelu rizika bolestí chrbta, ako ho navrhol Michael Adams a kol. v knihe The Biomechanics of Back Pain. Ten model má tvar U a na jednom vrchole sú tí, čo chrbticu preťažujú príliš a na druhom tí, čo ju nezaťažujú vôbec. Zlatá stredná cesta je práve zaťažovanie chrbtice tak, ako to robili naši prapredkovia pred vynálezom poľnohospodárstva.
Podľa tohto modelu poľnohospodárstvo nebolo pre ľudstvo dobrou správou. Nielen pre zdravú výživu (priatelia paleo stravy a nepriatelia pšenice iste súhlasia) ale ani pre našu chrbticu. Po tisícročiach úmornej a energeticky náročnej práce prišla konečne industrializácia, ktorá nás jej zbavila, lenže súčasne nás donútila tráviť viac času v sede a za pár generácií drasticky obmedzila našu fyzickú aktivitu. Lovec a zberač nachodil denne 9 až 15 km, typický Američan dnes nenachodí ani pol kilometra, zato autom dochádza denne v priemere 51 km. Slovák možno autom dochádza menej, ale nenachodí sa oveľa viac. Vďaka stoličkám, kufrom na kolieskach, výťahom, a ďalším výborne vymysleným zariadeniam čelíme opačnému extrému ako upracovaní prvotní poľnohospodári.
Frank P. Wartenberg/Picture Press/profimediaOdkedy sme sa pred šiestimi miliónmi rokov postavili na nohy, evolúcia nás prekliala dvojito zakrivenou chrbticou.
Oslobodení od preťažovania trpíme slabou a nepružnou chrbticou. Zrada je však v tom, že hoci zmeny sa na chrbtici začnú diať už v mladosti, neprejavujú sa navonok žiadnymi bolesťami či zjavnými problémami. Ak by ste zobrali z ulice desať ľudí, ktorí v živote nemali bolesti chrbta, podľa niektorých štúdií by osem z nich malo taký nález na MRI, že neurochirurg by okamžite odporúčal operovať. To, samozrejme, nie je treba, ak človek netrpí zjavnými problémami, ale ak na chrbtici nález má, je len otázkou času, keď sa prejaví, a to v momente, keď ho už organizmus nedokáže riešiť sám.
Celé mesiace a roky teda žijeme pohodlne a bez bolesti, potom sa jedného dňa zohneme po tašku, preležíme sa na mäkkej posteli alebo padneme a máme problém. Natiahnuté svaly, pretrhnuté väzy, preťažené kĺby, vyskočené platničky, a ďalšie bolesti spôsobené pre chrbticu neobvyklým a stresujúcim pohybom.
„Celé roky žijeme bez bolesti, potom sa zohneme po tašku a je problém.“
Dá sa vôbec žiť tak, aby človek skôr či neskôr neskončil v ambulancii neurológa? „Keď dodržujete určité zásady, ako sedieť, vstávať, stáť, isté pracovné a pohybové stereotypy, aby ste odľahčili chrbticu a váhonosné kĺby a keď to zautomatizujete, tak to riziko, že tu skončíte, nie je nikdy nulové, ale je určite menšie,“ vysvetľuje pre .týždeň Eva Dúbravová, neurologička s atestáciou v oblasti rehabilitácie a balneológie s dlhoročnými skúsenosťami v diagnostike a liečbe funkčných a štrukturálnych porúch a ochorení chrbtice. (Viac v rozhovore s fyzioterapeutkou na str. 13)
Problém sa začína už u detí. V podstate hneď po narodení ich prevážame a uspávame vo vajíčkach a kočíkoch s neprirodzene skrčeným chrbátikom. V škole sedia na typizovaných stoličkách, ale deti sú rôzne veľké, jednému visia nohy (nemali by), iný z nej doslova trčí. Moderné prístupy k učeniu často odmietajú klasické sedenie, ale je to pre deti lepšie? „Vôbec si nemyslím, že by sa deti mali váľať po zemi, už vôbec nie na vakoch či sedieť v tureckom sede, ani ležať nie je celkom vhodné. Deti, ktoré sa učia alebo čítajú v ľahu, preťažujú chrbticu, podopierajú si hlavu, na bruchu by niektoré deti aj ležať mohli, ale určite nie dlho,“ hovorí doktorka Dúbravová a odporúča striedať sedenie na vhodnej stoličke s dostatočným pohybom pomedzi to.
V prvom rade lekár musí vylúčiť, či nejde o niečo štrukturálne, vylúčiť zlomeninu, či to nie je nervový koreň, oslabenie, veľký tlak, tieto veci treba riešiť medicínsky a hneď. U mnohých pacientov sa však objektívne nič nenájde, napriek tomu majú problémy a bolesti. Tam nastupuje funkčná diagnostika, ktorá odhalí poruchy funkcie pohybového aparátu a odporučí konzervatívnu liečbu.
Od lekára tak odchádzame s obvyklou diagnózou: nešpecifickou bolesťou chrbtice plus za hrsť liekov na zmiernenie utrpenia. Len čo bolesť začne, je to začarovaný kruh. Prirodzený inštinkt nás núti uľaviť si od bolesti a odpočívať, vyhýbať sa zaťažujúcim aktivitám a cvičeniu. To svaly ešte viac oslabí, takže sme ešte zraniteľnejší. Efektívne je posilňovať chrbticu šetrnými cvičeniami. Možno nás strach z ďalšej bolesti na chvíľu aj donúti cvičiť, ale len čo najväčšie problémy ustúpia, komu by sa chcelo viac sa hýbať a pravidelne cvičiť, keď je poruke moderná medicína a farmaceutický priemysel? Lenže tí liečia príznaky, nie príčiny.
„Ak príde pacient s akútnou bolesťou, na prvom mieste je utlmiť bolesť,“ vysvetľuje neurologička. „Netreba sa brániť liekom, samozrejme, vždy v súlade s ostatnými chorobami a so zreteľom na nežiaduce účinky. Aj úloha rehabilitácie je v tej chvíli zbaviť pacienta bolesti. Až keď sa z toho dostane, začína sa zlepšovať, rehabilitácia sa tomu prispôsobí a jej úlohou je riešiť, prečo sa to stalo, hľadať pôvodnú poruchu, prečo je človek vybočený do strany, prečo má predsunuté držanie tela a pod.“
Na výber sú potom rôzne druhy cvičení, respektíve škôl, ako napríklad Pražská škola, SM systém, Feldenkrais, Dorn, McKenzie, posturálne terapie, spinálne cvičenia, Kaltenborn, je toho veľa. „Každý terapeut by mal dokonale ovládať 3-4 techniky a keď pacient potrebuje niečo iné, je lepšie využiť terapeuta, ktorý danú techniku ovláda,“ hovorí doktorka Dúbravová.
„Moderný spôsob života neudiera na chrbticu len priamo, tým, že ju zle používame.“
Dlžno dodať, že ak už v organizme nastala zmena, nemôžeme očakávať, že sa chirurgickým zákrokom, šikovným napravením u chiropraktika či krátkou rehabilitáciou naveky vyliečime. Ak bola pôvodná príčina problémov, povedzme, v naklonenej panve, hoci vyskočenú platničku napravíme, panva zostane naklonená, na nižšej strane sú inak natiahnuté väzy. Keď sa nezmení aj tento mäkký aparát, postupne sa vráti aj problém. Dôležité je teda mobilizovať svalstvo a efekt vydrží dlhšie.
Samozrejme, sú stavy, keď je operácia jedinou cestou, dokonca je dôležité, aby s problémami neprišiel pacient príliš neskoro. To sú prípady, keď bolesť prejde do slabosti, noha či ruka sa nedá ovládať, rovnako tak zvierače a nastanú poruchy s vyprázdňovaním a močením. Potom nastupuje chirurgia.
Moderný spôsob života neudiera na chrbticu len priamo, tým, že ju zle používame. Pridružujú sa tu ďalšie komplikácie ako je osteoporóza, parazity, zápaly, chlamýdiové infekcie, imunitné choroby, celiakia, tie oslabujú človeka ako takého a ak má predispozíciu na ochorenie pohybového aparátu, ono to tam zvykne udrieť. Chronický vertebrogénny algický syndróm je komplexný problém, na ktorý má vplyv celý náš život. A to sme ešte nehovorili o psychike – lebo ako hovorí český guru psychosomatiky Jan Hnízdil: Bolí ťa chrbát? Naložil si si naň príliš veľa!
Možno naozaj stačí len ubrať a menej sa stresovať, ale pre istotu k tomu pridajme zdravšie stravovanie, trochu viac slnka, veľa chôdze a kvalitnú stoličku, nech na tom našom fejsbúku riešime radšej hnusnú politiku a chutné mačiatka ako recepty na boľavý chrbát.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.
