skutočnosť, že prezident nevstúpi do boja o parlamentnú väčšinu, svojím spôsobom prekreslila našu vnútropolitickú mapu. A to tým, že ju neprekreslila. Ak by sa totiž Andrej Kiska stal pred voľbami predsedom Progresívneho Slovenska, mala by táto strana veľmi dobré šance stať sa stranou premiérskou. A práve s tým sa spájali asi najväčšie nádeje na definitívnu porážku Ficovej mafie.
Volebný výsledok na úrovni dvadsať a viac percent – a to nie je nerealistický odhad – by mal dva významné dôsledky. Jednak by do funkcie predsedu vlády vyniesol človeka, ktorý je tu momentálne asi jedinou integrujúcou osobnosťou, a jednak by vyčistil politickú scénu od niektorých z dnešných opozičných strán. Niektoré z nich by sa totiž do parlamentu zrejme nedostali a pri menšom počte týchto strán by výrazne stúpli šance na pomerne stabilnú vládu.
Bez Kisku sa však Progresívne Slovensko stane z potenciálne premiérskej strany stranou, ktorá bude musieť tvrdo zabojovať o prekonanie päťpercentnej hranice. A ak sa jej to podarí, stane sa len jednou z mnohých strán, z ktorých sa bude nová vláda rodiť ťažko a jej trvácnosť nemusí byť štvorročná.
Ako je možné, že od osobného rozhodnutia jedného človeka závisí v tejto krajine tak veľa? Jedným z dôvodov je slovenská tradícia úspechu politických strán so silným lídrom. V ponovembrových dejinách sme tu nemali okrem VPN ani jednu silnú stranu, ktorá by nebola bytostne spätá so silnou vodcovskou osobnosťou. Zdá sa, že slovenský volič jednoducho potrebuje mať politický subjekt zosobnený v jednom človeku, tak to bolo za Mečiara, za Dzurindu aj za Fica.
Andrej Kiska mal všetky predpoklady stať sa vodcom, a to vodcom s inými kvalitami, než na aké sme boli zvyknutí doteraz. Do politiky vstupoval ako no name, podnikateľ, ktorý sa po predaji firiem venoval charite. Bez akýchkoľvek politických skúseností, navyše odtrhnutý od bratislavskej society. Napriek všetkým hendikepom suverénne porazil Roberta Fica v prezidentských voľbách. Keby už potom neurobil vôbec nič, aj tak by spravil pre túto krajinu nesmierne veľa. Ale on toho urobil ešte omnoho viac. Stal sa rozvážnym sebavedomým prezidentom, schopným počúvať, rozhodovať sa a konať. Kiska je prototypom pokorného lídra, ktorý sa navyše jasne orientuje vo všetkých zásadných vnútro- aj zahraničnopolitických otázkach. A presne takého by dnešná opozícia potrebovala ako soľ.
Kiskovo rozhodnutie nezabojovať o premiérske kreslo preto prináša niekoľko zásadných otázok. Bude súčasná opozícia bez jasného lídra ochotná obrúsiť hrany vzájomných animozít a pustiť sa do oveľa užšej spolupráce? Bude toho schopná? Alebo bude potrebné nájsť niekoho, kto Andreja Kisku v straníckej politike aspoň do určitej miery nahradí? A kde takého človeka hľadať?
„Politická scéna celkom zjavne potrebuje infúziu v podobe novej politickej krvi.“
Najprirodzenejšie je začať hľadať medzi súčasnými opozičnými politikmi. A aj keď tam nevidno nikoho, kto by sa javil ako prirodzená Kiskova alternatíva, nechceme tvrdiť, že nikto z dnešných opozičných poslancov nemá perspektívu. To by bolo nespravodlivé a hlavne aj nepravdivé. Určite sa medzi nimi nájdu osobnosti, ktoré sa časom ešte viac rozvinú a ukážu svoj ťah na bránu. Sulíkova SaS bude evidentne hrať v postficovskej ére dôležitú úlohu a jej potenciál sa ešte môže rozvinúť. Svoj politický kapitál si intenzívne buduje Veronika Remišová, na lídrovskú úlohu sa odhodláva Miroslav Beblavý, ktorý sa doteraz cítil dobre skôr v pozícii dvojky (pri Radoslavovi Procházkovi), určite raz príde čas, keď sa opäť bude môcť do politiky vrátiť Daniel Lipšic, svojou cestou si už roky trpezlivo ide Ondrej Dostál.
Napriek tomu potrebuje politická scéna celkom zjavne infúziu v podobne novej politickej krvi. A všeličo sa už črtá. Niektoré osobnosti zjavne prejavujú ambíciu podieľať sa na zmene krajiny. Iné sa tejto vízii síce bránia, ale ich okolie im dáva intenzívne najavo, že by mali prekročiť rubikon a skúsiť to aj v politike.
Redakcia .týždňa vytypovala piatich ľudí z piatich sfér, odkiaľ očakáva prílev nových politikov s víziou aj schopnosťami priniesť vlastnú tému, presadiť ju, získať si verejnosť. Zároveň si uvedomujeme riziko: okrem istých líderských schopností, vízie, témy, ambícií, musí mať politik aj ťah po moci. Ten ťah je často kľúčový. Aby politik vyšiel z tieňa ostatných, stal sa lídrom, zaujal verejnosť – musí tento ťah mať. Mnohí slušní aj schopní ľudia, ktorí sa v politike ocitli, zlyhalo práve v tejto kľúčovej veci, netúžili po moci dostatočne silno.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.