keď sa v deväťdesiatych rokoch rozšíril Internet a World Wide Web, zneli ódy na obrovské oslobodenie a prínosy pre demokraciu, ktoré mali priniesť. Informácie totiž predstavujú moc, a ak sa prístup k nim zjednodušil a zlacnil, predpokladalo sa, že demokratická verejnosť bude schopná participovať aj v oblastiach, z ktorých bola dovtedy vylúčená.
Tomuto trendu len zdanlivo pomohol nástup sociálnych médií začiatkom tretieho tisícročia. Umožnil totiž mobilizáciu más, z ktorej vzišlo viacero demokratických „farebných revolúcií“ po celom svete, od Ukrajiny až po Mjanmarsko či Egypt. Vo svete, kde je možná komunikácia medzi jednotlivcami, bolo odrazu hračkou obísť starých strážcov informácií, za ktorých boli považované najmä utláčateľské autoritatívne štáty.
Tento pozitívny opis situácie bol do istej miery pravdivý. Zároveň sa však rodil iný, temnejší príbeh. Staré autoritatívne sily reagovali dialektickým spôsobom, postupne sa učili kontrolovať internet – príkladom je Čína s desiatkami tisícov cenzorov – alebo verbovali légie internetových trolov a zapojili do boja armády a robotov schopných zaplaviť sociálne siete dezinformáciami – toto je prípad Ruska. Všetky tieto trendy sa spoločne veľmi viditeľne prejavili v roku 2016, a to spôsobmi, ktoré premostili zahraničnú a domácu politiku.
„Viera v korumpovateľnosť všetkých inštitúcií vedie k univerzálnej nedôvere, čiže do slepej uličky.“
Ako hlavný manipulátor sociálnych médií sa ukázalo Rusko. Ruská vláda rozšírila donebavolajúce lži, „fakty“ ako ten, že ukrajinskí nacionalisti križujú malé deti, že ukrajinské vládne sily zostrelili v roku 2014 let číslo 17 spoločnosti Malaysia Airlines. Tieto isté zdroje prispievali do diskusií o škótskej nezávislosti, o brexite aj pred holandským referendom o asociačnej zmluve Ukrajiny s EÚ – vytrvalo nafukovali každý pochybný fakt, ktorý mohol oslabiť proeurópsku stranu.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.