ty si tento rok rovnako ako ja absolvoval cestu po Spojených štátoch amerických. Ja patrím ku generácii, ktorá do roku 1989 neverila, že niekedy uvidí Ameriku, ba že sa vôbec dostane vedľa do Viedne. A hoci odvtedy prešlo už 35 rokov, vždy keď prekročím hranicu smerom na Západ – nieto ešte keď priletím do Ameriky –, mám pocit, že je to zázrak. Stále ma to neprešlo. Teba už áno?

Stále nie. A vychutnávam si ten pocit skoro každý deň, lebo teraz sa snažím chodiť do práce na bicykli, a keď idem domov, väčšinou si tú cestu predĺžim a dám si kúsok, len kúsok cez Rakúsko. Stále si to užívam, hovorím si, zasa to vyšlo, zasa som tam. Stále je pre mňa zázrak, že človek môže cestovať. A preto by asi mal.

a čo je to za silná vec, že to v nás zostalo 35 rokov? Už sme si mali zvyknúť, nie?

Nuž, to obmedzenie slobody za komunizmu bolo silné... a pre nejaký typ ľudí je to zrejme niečo zásadné. Ako sa hovorí, že pobyt vo väzení ťa zmení navždy. No tak aj pobyt v takomto „väzení“ ťa asi poznamená na celý život.

nie si typ človeka, ktorý niekam priletí alebo príde autom a potom tam týždeň len leží na slnku, a potom sa spálený vráti domov. Napriek tomu si cestovateľ, kde to v tebe vzniklo?

Ja v prvom rade nie som cestovateľ, som len človek, ktorý keď má voľno, tak ho radšej trávi niekde, kde ešte nebol. A keď už tam som, nechcem tam byť príliš dlho, lebo chcem ísť zase niekam vedľa – kde som tiež ešte nebol. To nie je cestovanie v pravom zmysle, nie je to ani nič, o čom by som mal právo hlboko hovoriť. Je to bežná vec – človek si volí typ dovolenky a ja si volím také, ktoré nie sú pobytové. Zaujímajú ma nové veci, môžu to byť nové knižky, noví ľudia, nové jedlá – čokoľvek. Mám rád stály prísun nových informácií, ktoré môžem spracúvať, jednou z nich je aj informácia o krajine alebo teréne, v ktorom sa práve nachádzam. Ten môže byť akýkoľvek, prírodný, mestský, ale čím je zvláštnejší, tým je zaujímavejší.

v januári 2025 si šiel do Ameriky, väčšina ľudí vtedy asi chodila lyžovať do Tatier, Rakúska, Talianska, ale ty si sa zobral a išiel si do Houstonu v Amerike, a odtiaľ si brázdil miestne cesty. Ako to vzniklo?

Úplne prirodzene – v Amerike som už viackrát bol, tá krajina ma zaujíma dlhodobo, a povedal som si, že ju chcem spoznať aj na miestach, kam bežní turisti veľmi nechodia. Jedno z takých miest, ktoré sme si s manželkou vybrali, bola tá „redneckovská“ Amerika – republikánska, južanská, takzvaný biblický pás (Bible Belt). Nespája sa s bežnými turistickými trasami, väčšina ľudí ti povie, že boli v New Yorku, na Západnom pobreží, v národných parkoch amerického Stredozápadu alebo na Floride. Málokto ti povie, že bol v Alabame, Mississippi alebo Louisiane. Lenže ja som už na tých klasických miestach bol. Tak prišlo na rad aj to, čo sa kedysi volalo Mexický záliv – teraz už podľa niektorých Americký. Tak sme sa spolu so ženou motali okolo Mexického zálivu. Toho času pre niekoho Amerického.

hoci si už bol v New Yorku, San Franciscu, Los Angeles či na Floride, stále máš kopu ďalších možností – národné parky, púšte, všeličo. Prečo teda Mississippi, Alabama… oslovil ťa Forrest Gump?

Navštívil som aj miesto, ktoré súvisí s Forrestom Gumpom, keď už o tom hovoríš. Ale motivácia bola jednoduchá – tie púšte, tie parky, to všetko už bolo, takže tých miest zase až tak veľa nezostáva. A New Orleans je veľké lákadlo. Navyše sa ťažko kombinuje s inými destináciami, nikdy sa mi ho nepodarilo „prišiť“ k inej ceste. A druhý dôvod bola rieka Mississippi. Fascinovala ma od detstva – z kníh, z mayoviek, tie parníky, to všetko. Chcel som ju vidieť v jej skutočnej podobe dole na juhu. Lebo Mississippi sa dá vidieť aj vyššie, na severe, ale to už nie je tá spodná Mississippi – lenivá veľká hnedá rieka, ktorá sa vlieva do obrovitej delty a potom do pre mňa stále ešte Mexického zálivu. To sa dá na planéte zažiť len na jednom mieste.

FOTO ŠTEFAN HRÍBNew York je obľúbenou turistickou destináciou, no môže byť aj vstupnou bránou pre cestu naprieč Amerikou.

houston je na pobreží Mexického zálivu, bol si tam, aké to bolo?

Houston nie je úplne na jeho pobreží, ale je k nemu veľmi blízko. To mesto, to sú obrovské plochy, všetko je ďaleko, všetko je veľké. Všetko je krásne upravené, ale zároveň máš pocit, že si v tom meste stratený. Mólo je aj vo Washingtone, ale tam sa nestratíš – tam to žije, tam sú múzeá, všetko pokope. Ale Houston pôsobí ako poskladaný z častí, ktoré spolu nesúvisia. Nemáš pocit, že sa po ňom dá normálne chodiť, ešte aj autom je to komplikované, všetko je tak nejako odpojené od seba. Ale je to jedno z obrovských miest obrovského štátu Texas, v ktorom je všetko ďaleko a všetko je veľké. Houston je jedno z tých zásadných miest.

všetci poznajú vetu „Houston, máme problém“ – v Houstone je kozmické centrum NASA?

Pre mňa je to jeden z dôvodov, prečo si vyberám niektoré miesta na výlet – či tam je niečo spojené s kozmonautikou, lebo to je moja veľká vášeň. A áno, sídli tam NASA a zároveň je tam aj niečo ako kozmonautický Disneyland – atrakcia pre verejnosť. Takéto centrá sú v Amerike na viacerých miestach, ale to v Houstone je o niečo menšie a slabšie než Kennedyho vesmírne centrum na Floride. A dokonca aj oproti Smithsonianu vo Washingtone. Ale boli sme tam. Z Houstonu inak rakety neštartujú, z Houstonu sa to len riadi. Sídli tam NASA aj množstvo výskumných ústavov, ktoré sú roztrúsené po celých Spojených štátoch, ale hlavné centrum majú v Houstone. Ale z iného súdka, v Houstone sú tiež múzeá, výborné, sú v nich obrovské poklady, je medzi nimi aj Tiffanyho múzeum. Houstonské múzeá sú súčasťou veľkého „muzeálneho parku“, kde sú zhromaždené viaceré inštitúcie. To ťa prekvapí – že v ropnom meste je zrazu toľko múzeí. Nie sú to múzeá, kvôli ktorým by si si povedal „idem do Houstonu“, ale keď už tam si, tak zistíš, že máloktoré mesto na svete sa im môže rovnať. Väčšinou je vstup zadarmo, lebo sú to dnes verejné zbierky. Ale všetky boli vybudované zo súkromných peňazí – ropných gigantov, ktorí...

čiže to je odpoveď, prečo tam tie múzeá sú – boli bohatí a investovali aj do kultúry?

Áno, investovali do umenia. A potom z toho vznikli múzeá, ktoré sú dnes otvorené pre verejnosť. V Amerike je bežné, že veci sa z toho súkromného sektora vracajú späť do verejného života. U nás je to rarita, tam je to normálne.

hovoril si, že si sa šiel pozrieť aj na Mississippi. Videl si jej deltu?

Jasné. Tam si treba dať sakramentský pozor, aby si sa nedostal do konfliktu s aligátorom. Tisícky ich tam žijú celkom voľne. Ideš tou deltou po takej ceste, vystupovať z auta radšej nevystupuješ, ale niekedy sa otočíš a ideš dlho nazad, lebo uprostred tej cesty leží aligátor. Ty ho môžeš preskočiť alebo sa môžeš vrátiť – rozumnejšie je vrátiť sa.

koľko má tá delta Mississippi kilometrov?

Ako väčšina Slovenska. A sú v nej rôzne mestečká a tak. Aj diaľnice tam napokon vedú. Je bežné, že diaľnica je postavená tak, že sú to kilometre a kilometre cesty na pilieroch, vedú ponad tieto územia. A keď to porovnáš s tým, ako to vyzerá u nás... nuž tak, oni to tam dokázali postaviť už počas New Dealu, niekedy v 30. rokoch, väčšinu z tých diaľnic – tak to je naozaj úžasné.

naplnila Mississippi tvoje očakávanie?

Mne sa očakávanie nikdy úplne nenaplní. Neviem, ako si to mal ty, ale ja keď som prišiel do Paríža a uvidel som Eiffelovku, tak som si povedal – aká je malá. Čakal som, že bude väčšia.

To je, ako býva – keď si človek niečo príliš vysníva, tak som prišiel k Mississippi a hovorím si, že je to pekná rieka, ale... čo je na nej také? V skutočnosti je to, samozrejme, úžasné. Je to proste veľký prírodný zážitok. Ale zhodou okolností – mňa vlastne najviac bavila Mississippi v mestách. Kvôli tým typickým parníkom, ale aj kvôli tomu životu okolo rieky.

FOTO ŠTEFAN HRÍBPohľad na Manhattan z Central Parku. Pre generáciu poznačenú komunizmom je cestovanie na Západ stále spojené s pocitom slobody a zázraku.

dá sa tam okúpať?

Ja by som to asi neskúšal, tá rieka nevyzerá úplne najčistejšie. Ale nemyslím si, že by bola nejako veľmi znečistená. Skôr má v sebe všetky tie nánosy. Je ozaj hnedá. A nevidel som nikoho, že by sa tam kúpal. Zato sme sa viezli na lodi s tým dreveným lopatkovým kolesom. Niektoré ťa vozia tak nejako dookola, tam a späť. Ale sú aj také, ktoré idú ďalej, napríklad až do mesta Natchez, čo je centrum tej „cajunskej“ kultúry – lebo tam sú tí Francúzi a Cajuni. A to je vlastne po Mississippi smerom na sever.

zlákalo ťa New Orleans, mimochodom, to je zasľúbené mesto Petra Lipu – nedávno si splnil taký sen, že nahrával v tamojších štúdiách. Ako zapôsobilo New Orleans na teba?

Jeho francúzska štvrť je presne taká, aká má byť. Je tam asi milión typických ulíc, všetky majú bary, reštaurácie... A znie tam jazz. A sú tam hotelíky, môžeš sa tam ubytovať, dať si dobré jedlo, každú chvíľu inú kuchyňu. A to je len jedna štvrť.

tá štvrť je zaujímavá – keď sme tam dávno boli, tak sme ju v noci prešli, hrali tam kapely, hrali ako hviezdy a pritom to boli len kapely z miestnej krčmy. V Európe by asi boli slávne. Ale najlepší pocit z New Orleans som mal, paradoxne, až na druhý deň ráno, keď sme sa tam len tak prechádzali. Parčíky, ulice, niekto len tak hrá, hodíš mu dolár, svieti slnko, vidíš rieku... to bol pocit, že áno, toto je New Orleans.

Je to tak, áno. A potom tam majú také tie obchodíky s miestnymi cukrárskymi výrobkami, na ktoré ti ešte dajú kilo cukru. Sadneš si na takú roztrasenú stoličku, vedľa si niekto sadne a začne hrať... a ty tam sedíš, ješ niečo sladké. Ale zase, platí to pre tú jednu štvrť.

a je tam aj štadión, kde sa hral Super Bowl, nie? Bol si na Super Bowle?

Nie, nebol som na Super Bowle. Trochu drahé lístky. Ale úprimne – ani by som nechcel. To je už trochu snobáreň. No chcel som byť na tom mieste v čase, keď sa Super Bowl koná. Takže my sme boli v New Orleans práve v tých dňoch – lebo to trvá celé dni.

super Bowl je finále amerického futbalu, celej NFL ligy. Sledujú ho desiatky miliónov Američanov a stovky miliónov ľudí na celom svete. Jedna reklama v prestávke stojí milióny dolárov. O to zaujímavejšie je, že ty by si tam vlastne ani nešiel – prečo?

Pretože bolo skvelé pozerať to v študentskej krčme s miestnymi študentmi. Bola tam úžasná atmosféra – omnoho lepšia, než byť niekde na tribúne. V Amerike snáď neexistuje človek, ktorý by nebol fanúšikom nejakého tímu amerického futbalu. A už vôbec nie niekto, kto by si nechal ujsť Super Bowl. Super Bowl pozerajú všetci, muži aj ženy.

finále síce bolo v New Orleans, ale hrali tímy úplne z iných štátov. U nás by to bolo, asi ako keby Košice hrali s Prešovom finále v Bratislave.

Dokonca by som povedal, že ešte väčšou prestížou pre New Orleans než to, koľkokrát Saints (ich domáci tím) vyhrali Super Bowl, je to, koľkokrát ho mesto hostilo. New Orleans organizovalo Super Bowl najviac ráz zo všetkých miest. Geograficky to dáva zmysel, lebo Super Bowl sa hrá v januári, a aby sa hralo v teple, tak najčastejšie vyberajú miesta ako Florida, Louisiana a podobne – juh USA. Plus to má byť aj turisticky atraktívne mesto, keď tam prídu ľudia z celej Ameriky, dokonca aj zo sveta kvôli jedinému zápasu. Takže teplo a atraktívna lokalita – a to New Orleans spĺňa.

americký futbal ma chytil pred rokmi. A vždy som si ho spájal s Tomom Bradym. Bol to najlepší quarterback, a keď bol vo finále, držal som mu palce. Hral za Boston – teda New England Patriots – a keď ukončil kariéru, môj záujem trochu opadol. Stále si pozriem finále aj semifinále, ale vidno, ako jeden človek dokáže ovplyvniť záujem o celý šport. No a teraz sa pozriem na tvoje tričko – a ty máš na sebe New England Patriots, teda Bradyho tím. Aký je tvoj príbeh s Tomom Bradym?

Úplne rovnaký ako tvoj. Kvôli Tomovi Bradymu som začal sledovať americký futbal. A keď ukončil kariéru, do istej miery opadol aj môj záujem. Stále to sledujem, ale už nie s takým nadšením ako kedysi. A podobne to mám s golfom – kým hrával Tiger Woods, sledoval som ho. Keď sa vytratil zo scény, zistil som, že ma to až tak nebaví. Milióny ľudí to mali rovnako. 

to je ako so Saganom a cyklistikou na Slovensku.

Vlastne to je ten istý príbeh. Je to pochopiteľné – chceme v tých športoch vidieť ľudí, s ktorými si vytvoríme nejaký vzťah.

FOTO ŠTEFAN HRÍB (1-2)Chicago, Illinois: Najvyššou budovou je bývalá Sears Tower, ktorá sa dnes volá Willis. Pohľad z jej strechy je výnimočný.

a to, že máš to tričko, to znamená, že si bol fakt veľký fanúšik Patriots?

Som doteraz fanúšikom New England Patriots. Až tak, že som si vymenil niekoľko listov s Robertom Kraftom – majiteľom Patriots a jedným z najbohatších ľudí v Amerike. Rukou písaných osobných listov.

ako sa to