Roky sme sa učili, že deň, keIJ skončila 2. svetová vojna, bol dňom oslobodenia Červenou armádou. Stali sme sa však dobytým územím za železnou oponou, ktoré sa na 44 rokov stalo sovietskou kolóniou.
Diskusia, ktorá sa na Slovensku ešte aj 35 rokov po Novembri 1989 vedie o ruskej stope v našej modernej histórii, je neuveriteľná. Ako môže niekto pochybovať o negatívnom vplyve totalitnej Moskvy na náš život? A prečo sa to dodnes deje?
istá zákernosť otázky, kto nás v roku 1945 oslobodil, spočíva v dlhodobom spore komunizmu a nacizmu. Oba neľudské ideologické systémy si chceli podrobiť svet a oba sa na tom v prípade Poľska a ďalších štátov ešte pred druhou svetovou vojnou aj dohodli. Len neskorší útok hitlerovského Nemecka na stalinistické Rusko spôsobil, že naša optika je dodnes posunutá v prospech napadnutej Moskvy – a víťazné ťaženie Červenej armády cez veľkú časť východnej a strednej Európy na konci vojny túto optiku ešte posilnilo.
Keďže nemeckú armádu odtiaľto za veľkých strát vytláčali sovietski vojaci (špeciálne na Slovensku to boli popri Rusoch vo veľkej miere Ukrajinci a tiež Rumuni), otázka, kto nás oslobodil, sa zdá nadbytočná. Ale nie je. Naopak, je kľúčová pre pochopenie mnohých otázok súčasnosti vrátane ruskej agresie na Ukrajine.
Československo patrilo pred druhou svetovou vojnou k najvyspelejším demokraciám sveta a v ekonomickom rebríčku bola Prvá ČSR medzi 12 svetovými premiantmi. Po druhej svetovej vojne sa však Československo začalo prepadávať, až z demokracie a výkonnej ekonomiky neostalo prakticky nič. V roku 1989 sme už ekonomicky zaostávali za susedným Rakúskom či Nemeckom v rádoch, pričom v oblasti demokracie by podobné porovnávanie bolo urážkou všetkých režimom väznených a diskriminovaných ľudí.
KOLOMAN CÍCH/VTEDY/TASR9. máj 1955, Bratislava: Oslavy oslobodenia sa desaťročia niesli v duchu komunistickej propagandy.
Ako to súvisí s otázkou, kto nás oslobodil? Veľmi priamo. Jaltská konferencia, kde si Stalin vypýtal stredoeurópsku korisť, a následný fakt, že väčšinu územia Československa (a prakticky celé Slovensko) oslobodili od nacistickej nadvlády armády riadené z Moskvy, mali dva fatálne dôsledky. Prvým bol dlhodobý regres rozvinutého Československa naspäť k rozvojovej krajine, druhým bolo – špeciálne pre Slovensko – zmätenie pojmov a zahmlenie pamäti.
O ekonomickom úpadku Moskvou oslobodeného Československa nie je pre ľahké porovnanie so susedným Rakúskom či Nemeckom žiaden spor (ak teda za zmysluplné nerátame vypočítavé ohlupovanie nespokojnej časti verejnosti rečami o lacnom mlieku či potravinovej sebestačnosti).
Už samotný ekonomický a širšie civilizačný úpadok Československa má silu vyvolávať hlbšiu diskusiu o vhodnosti pojmu oslobodenie v súvislosti s Moskvou. Existuje však oveľa silnejší dôvod, pre ktorý sa nedá jej vplyv na Československo na konci a po konci druhej svetovej vojny nazývať pojmom oslobodenie. Tým dôvodom je nesloboda, zavedená a udržiavaná práve Moskvou.
Aké je to oslobodenie, ktoré znamená prednosť ruských emisárov pred československým ľudom? Čo malo s oslobodením zrušenie našich politických slobôd, prenasledovanie a aj vraždenie ľudí z nekomunistickej opozície, únosy našich občanov za Ural, podriadenie všetkého komunistom a ich podriadenie Stalinovi a jeho nasledovníkom, a to až po právo vynútiť si našu poslušnosť tankami?
Napriek všetkým týmto argumentom však dodnes mnohí nazývame obsadenie nášho územia Sovietskou armádou oslobodením. Myslí sa tým oslobodenie od Nemcov a zabúda sa pritom na zjavný fakt, že podľa podobnej logiky nás aj Nemci v roku 1939 oslobodili. To od nich sme dostali samostatný slovenský štát.
Aj Hitler, aj Stalin nám naozaj dopriali štát, aj keď jeho samostatnosť bola dosť obmedzená. Jeden aj druhý tu zriadili vládu jednej strany a jej prostredníctvom ovládli krajinu. Obidvaja nám sem poslali takzvaných poradcov, či už beráterov alebo sovetnikov, ktorí skôr riadili, ako radili (v českej verzii tohto textu by sme použili možno ešte výstižnejšiu formuláciu „spíš řádili, než radili“). Nuž a ako Hitler, tak aj Stalinov nasledovník Brežnev sem v prípade potreby neváhali poslať aj tie tanky.
Aj pod Hitlerom, aj pod Stalinom bolo súčasťou našej slobody pomáhať osloboditeľom v ich svetovládnych plánoch. Obidvaja nám pritom určili tých istých nepriateľov – západnú Európu a USA. Toľko toho mali spoločného a predsa sa veci vyvinuli tak, že nakoniec bojovali proti sebe. Aj tu u nás. Ale tento boj našťastie nemohol dopadnúť inak, ako naším oslobodením. Keby nás neoslobodili komunisti od nacistov, oslobodili by nás nacisti od komunistov. Tak či onak, skončili by sme rovnako slobodní.
Samozrejme, našli by sa aj nejaké
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
