Pápež František odišiel z tohto sveta, v ktorom vidíme Boha ako matný obraz v zrkadle, tam, kde „uvidíme tvárou v tvár“. Hovoríme o tom, čo zanecháva pre Cirkev a tento rozorvaný svet. Aj o perspektívach nás všetkých.
Keď zomrie človek, zvykne sa hovoriť: „Nech odpočíva v pokoji.“ Je to, samozrejme, dobroprajný prejav, ale v čomsi je nepatričný. Pri pápežovi Františkovi zvlášť.
už takmer dve tisícročia sa v západnej civilizácii vedie verejný spor sporov. Máme žiť v bratstve alebo v podriadenosti? Je paradoxom, že Cirkev, ktorá vznikla na zraniteľnom Bohu a bratstve, sa už od cisára Konštantína hlási činmi skôr k podriadenosti.
Je, naopak, z povahy veci, že sa v nej vždy znovu objavujú také oporné stĺpy, ako boli púštni otcovia, František z Assisi, viaceré Terezy a napokon aj Jorge Mario Bergoglio.
Pápež, ktorý si vybral meno žobravého mnícha, vyzeral na čele miliardovej Cirkvi až trochu nepatrične.
Tým, ako sa obliekal, kde býval, v čom sa vozil, ako sa stravoval, ale najmä tým, čo vyžaroval. „Kto som ja, aby som súdil?“ pýtal sa už ako pápež. Niet silnejšej otázky.
ALESSANDRA BENEDETTI/CORBIS/GETTY IMAGES24. september 2016, Vatikán: Pápež František usporiadal špeciálnu audienciu pre rodiny obetí teroristického útoku v Nice. Pápež mal blízko k ľuďom a ich utrpeniu.
Argentínsky pápež formovaný biedou sníval o Cirkvi ako ošetrovni. Narazil tým na nepochopenie, odpor a obvinenia z herézy. Vo svete moci to nemohlo byť inak. Ale práve tento chladný svet moci pri Františkovi znovu bolestne uzrel, koho majú milióny ľudí radi, po čom prahnú a v čom je jediná šanca Cirkvi aj celého doráňaného
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
