mladík sa ho pýta: „Prečo plačeš?“

„Že prečo? V tejto modlitbe je opísaná tragédia života,“ odpovedal. „Má snáď človek iný osud, než obrátiť sa znovu na prach?“

Boris Németh

„Ja v tom nič tragické nevidím. Ak by človek vzišiel zo zlata a obrátil sa v prach, to by bola tragédia. Ale ak bol na počiatku prachom a na prach sa obrátil, a medzitým mal možnosť hovoriť Lechaim (Na zdravie), tak to je čistý zisk“ (rabín Baruch Myers).

Prajem Ti, Fedor, aby si ešte dlho mohol hovoriť Lechaim. Dlho písať, kde hľadať nádej, v čom spočíva zmysel života. A čo máme robiť, aby konečné víťazstvo bolo konečne naše.

pojem cti rozvinul Aristoteles v Etike Nikomachovej (335 – 322 pred Kristom). Podľa neho je to vlastne česť, ktorá tvorí cieľ praktického života, pričom sa opiera o osobné úsilie. Germánsky svet mu prisúdil isté minimálne mravné požiadavky, v prvom rade osobnú statočnosť. 

Pojem cti spoluurčovali starogrécke slová τιμή (uznanie, povesť) a εὐδοκία (obľuba, dobrá povesť) a latinské pomenovanie honor (uznanie, pocta, úcta). Samotné slovo česť pochádza z latinského honestas (česť, povesť). Pomocou triuwe (lojality), milte (radostnosti), list (múdrosti), maze (miery), stete (stálosti) a tugent (cnosti) sa môže v germánskej mytológii česť, ere, ešte zväčšiť. 

Podľa Winfrieda Speitkampa rozumieme pod cťou pomer sebaúcty (vnútorná česť) a sociálneho uznania inými (prestíž, vonkajšia česť), pričom predstavy cti môžu pôsobiť integrujúco alebo vylučujúco, môžu človeka spoločensky vkľúčiť alebo vylúčiť, inkludovať alebo exkludovať.   

„Vonkajšieho uznania sa dožil v menšej miere, a keď sa ho dožil, vedel sa ho zriecť, niekedy som tomu rozumel, inokedy nie.“

Začal som elementárnymi pojmami, ale malo to svoj dôvod. Česť je súčasťou virtu, umenia žiť, a to sa už týka Fedora Gála, ktorý sa dožíva veku, pri ktorom to už možno dohliadnuť. Ako každý z nás má už potvrdené dobré aj zlé vlastnosti, vie a vieme to aj my, čo môže od seba očakávať a čo môžeme od neho očakávať my. Od roku 1989 som si vždy myslel, že ľudskú česť možno merať najvyššími nárokmi života, v našom kolektívnom prípade veľkosťou zmeny v roku 1989. Myslím si dodnes, že je to pravda. Odvtedy však už uplynulo tridsaťpäť rokov a tú otázku by som dnes položil ináč – čo všetko sa za tých tridsaťpäť rokov potvrdilo a poprelo? Myslím, že u Fedora je kľúčovou otázka cti. Vonkajšieho uznania sa dožil v menšej miere, a keď sa ho dožil, vedel sa ho zriecť, niekedy som tomu rozumel, inokedy nie. 

Myslím si však, že kľúčom k Fedorovmu životu je vnútorná česť. Dnes sa jej hovorí individuálna ľudská dôstojnosť, ale stále je to otázka virtu, dobrého života a jeho základu, vnútornej cti, honestas či ére. Pocty a úcty závisia od vonkajších okolností a je množstvo situácií, keď ich človek radšej odmietne. Ale česť je len jedna, nedá sa kúpiť, zobchodovať (iba ak vymeniť za fľašu hríbikov). Stratená česť sa dá navrátiť, ale nie vysúdiť. 

Fedor Gál, a to sa dá povedať bezpečne, je celoživotne človekom vnútornej cti. Osobne si myslím, že je to viac ako vonkajšie pocty.

vybavujem si v pamäti ten deň pred bezmála polstoročím, keď si mi zaklopal na dvere kancelárie, aby som z neveľmi inšpiratívneho odboru sociológie prešla do Tvojho prognostického tímu na tom istom výskumnom ústave práce. Nikdy som to neoľutovala.

Samotné komplexné prognostické modelovanie, ktorému si vtedy horoval, mi síce veľmi neprirástlo k srdcu, ale prikývnutie tvojej ponuke bolo aj tak druhým najdôležitejším rozhodnutím, ktoré som v živote urobila (to prvé súviselo s tvojím starodávnym kamarátom zo Strakovej). Za tých vyše desať normalizačných rokov som s Tebou preputovala troma pracoviskami a hoci som s tebou občas vo všeličom nesúhlasila, bavilo ma byť súčasťou Tvojho smerovania k čoraz otvorenejšej odbornej kritike zatuchnutej neslobodnej spoločnosti.

Bolo to obdobie, keď si čeril stojaté vody oficiálnej vedy a vťahoval do debaty o budúcnosti ľudí zo šedej zóny i odborníkov vykázaných na okraj spoločnosti. A potom si už začal uvzato a nástojčivo prenikať do verejného priestoru: z nezávislého intelektuála sa stával zápalistý občiansky aktivista a zakrátko aj jedna z kľúčových osobností Novembra 1989 – tvár, ktorú poznal každý. V týchto opojných týždňoch nových začiatkov som bola súčasťou tímu, ktorý pri Koordinačnom centre VPN úspešne rozbehol slobodný výskum verejnej mienky a po prvých skutočných voľbách sa plný nádejí s Tebou na čele presunul na Univerzitu Komenského. Kto mohol v tých euforických chvíľach predpokladať, že sa onedlho zdvihne agresívna vlna nevraživého antisemitizmu a antiliberalizmu, ktorá Ťa prinúti opustiť Slovensko? Dodnes ma trápi otázka, či sme nemohli urobiť viac, aby sme tomu zabránili. 

Ale potom si poviem, že veď si vlastne vôbec neodišiel. Naďalej si súčasťou nášho života. Znovu a znovu mi vyráža dych Tvoja akčná empatia a solidarita, Tvoj vzdor proti zabúdaniu a ľahostajnosti, Tvoje odhodlanie hľadať spoločnú reč s ľuďmi za plotom, krútim hlavou nad Tvojimi výbojmi do sféry hudby či umenia. A keď ma znovu a znovu zaskakuješ odvahou a otvorenosťou, s akou hovoríš o starnutí a pýtaš sa na zmysel toho, prečo sme na svete, vtedy – pozor, teraz to bude patetické – si Ťa v duchu spájam s tým kučeravým opáleným chalanom, čo mi pred polstoročím zaklopal na dvere v provizórnom drevenom baraku v starej Petržalke, po ktorej neostalo ani stopy. 

A za všetko Ti ďakujem.

postupne sa život začal diferencovať a tým aj ľudia a ich postoje v KC VPN. Ján Budaj sa stal predsedom Slovenskej rady VPN a Fedor Gál sa stal predsedom KC VPN. Potom v septembri 1990 sa stal aj predsedom Slovenskej rady VPN a vo februári 1991 obhájil túto pozíciu voči Vladimírovi Mečiarovi. Od týchto chvíľ som Fedora Gála už vnímal ako líderskú osobnosť v prvej línii všetkých zápasov, ktoré nás postretli. 

ALEXANDER BUZINKAY/TASR30. november 1989 Bratislava, ČSSR: Zástupcovia VPN Ladislav Snopko, Fedor Gál, Milan Kňažko, Ján Budaj, Martin Šimečka, František Mikloško, Peter Tatár a Ján Langoš s predstaviteľmi vlády Slovenskej socialistickej republiky na čele s Pavlom Hrivnákom.

Zápas o obsadenie kandidátky VPN, povolebné koaličné rokovania, spor s prezidentom Václavom Havlom vo Federálnom zhromaždení, zápas počas prvej vládnej krízy na Slovensku na prelome októbra a novembra 1990, potom v apríli 1991 zápas s Vladimírom Mečiarom a ďalšími členmi vlády, ktorí s ním potom odišli do HZDS, vlastne celé to volebné obdobie 1990 až 1992, ktoré sa nieslo na Slovensku v znamení permanentnej politickej krízy. 

Áno, Fedor Gál bol opravdivý líder v zápase o demokraciu, ale nebolo by to možné, keby nemal okolo seba takých ľudí ako Peter Zajac, Martin Bútora a ďalších, ktorých tu už nebudem vymenúvať. Ak si uvedomíme, akú kľúčovú zakladateľskú úlohu v premene komunistickej, totalitnej spoločnosti na demokratický štát znamenalo toto prvé volebné obdobie, tak Fedor Gál bude už navždy patriť do panteónu osobností novodobých slovenských dejín. 

Pre mňa osobne by to bolo ale málo, aby som mohol mať Fedora Gála aj rád. Fedor bol totiž od prvej chvíle vo VPN s každým kamarát. Od väzňov v Leopoldove cez „obyčajných“ ľudí vo VPN až po nás, ktorí sme boli vo vysokej politike. Každému, kto ho o niečo prosil, vyšiel v ústrety. Okrem tých, ktorí stáli v politickom zápase na druhej strane ako on, nepoznám ľudí, ktorí by si ho nevážili a nemali ho radi. A to pretrváva až do dnešných dní. Fedor nikdy nešetril, rozdal všetky peniaze, ktoré kedy mal. 

Fedor má rád ľudí, rád si s nimi posedí. Vďaka tomu sme s ním mohli zažiť dlhé večery v Jasmíne, keď sme si na konci mohli dať vždy „posledného frťana v živote“. Fedor, napriek tomu, že nie všetky dni v jeho živote sú len radostné, nestráca nádej a povzbudzuje nás svojím už ikonickým zvolaním: „Víťazstvo je definitívne naše!“ Fedor Gál je krásny, dobrý, múdry človek a má právo v týchto dňoch, keď sa obzerá za svojím 80-ročným životom, prežívať v duši pokoj a radosť. A tak sa skromne pridávam k zástupu gratulantov aj ja. Fedor, všetko najlepšie!

môj životný príbeh je o tom, že som mala a mám šťastie na ľudí okolo seba. Na ľudí, ktorí sú všímaví voči ostatným, ľudí, ktorí si robia dobre svoju prácu, na ľudí, ktorí mne a nielen mne otvoria oči, keď to práve potrebujeme, na ľudí, ktorí sú láskaví a majú veľké srdce. Kedysi to boli ľudia Novembra, neskôr vlastne tí istí okolo Nadácie Milana Šimečku. Dnes sú to aj špeciálni pedagógovia, mamy špeciálnych detí, priateľky, priatelia, bez ktorých by som dnes nebola tam, kde som. Priateľstvo s nimi mi pomáha spolunažívať s nie celkom láskavým a citlivým zvyškom sveta. Fedor má to srdce možno najväčšie. Teda mne sa tak často zdá. 

Neviem, čo by som mohla napísať, čo z toho všetkého, čo sa ma z Fedorovho príbehu dotklo, spomenúť. Rozhliadnem sa po kope kníh a papierov, ktorú som ešte nevybalila po sťahovaní, a na čo prvé v súvislosti s Fedorom narazím, toho sa skúsim chytiť. Lebo inak neviem. Pre mňa je Fedor niekto, koho cítim ako takého strážcu mojich hodnôt. Na diaľku, ale neustále, celých 35 rokov, okrem období, keď som bola úplne, aleže úplne opantaná deťmi. A očakávam, že ich ustriehne. Lebo už viem, že striehnuť treba, že nestačí ľudskosť, slušnosť a znášanlivosť na papierikoch, že morálne dilemy nás raz za čas potrápia. Posledné roky môjho života cítim jeho podporu ešte viac ako kedykoľvek predtým. Lebo rozumie. Lebo vie, že chcem žiť najlepšie, ako viem, môžem a chcem. Pre druhých. A nejako sa nedarí. 

Aha, tu hneď navrchu. Vydavateľstvo Archa 1991: Z prvej ruky. Mám tam fotku. Tak asi niečo k tomu by som mala. Že tam mám fotku. Ja. Fedor nezabúda na neviditeľných. Vo VPN sme to boli my, mravčeky pri telefónoch, kopírkach, varení kávy, nosení polievky z Pipigrilu, prepisovaní nahrávok, vození hore-dole. Fedor nám nikdy nezabudol poďakovať, spomenúť, že sme tam boli aj my, nielen tí na tribúnach, a že bez nás by to nešlo. Toľkokrát ma, ako Fedor hovorí, „rozbrečalo“, keď som niekde v jeho textoch či rozhovoroch s ním zbadala svoje meno. Ďalšími neviditeľnými boli ženy revolúcie. Manželky, partnerky, matky detí všetkých tých chlapov vo svetroch, ktorí sa pokúšali meniť svet, a keď mám príležitosť, tak si ju nikdy nenechám ujsť a ďakujem im. Ani sme nevedeli, že existujú, a už vôbec nie, ako to všetko samy zvládajú. Z prvej ruky. Otvorím knihu a poteším sa: „Túto knihu venujem svojej žene, ktorá ma od novembra 1989 vídala doma len veľmi málo.“ 

ANDREJ BÁNFedor Gál v Bratislave v novembri 2014. Fedor nám dával príležitosti. Nedovolí nám fňukať, ľutovať sa. Je nás mnoho, ktorí mu vďačíme za postrčenie, nápad, ktorý nám ukázal novú cestu.

Ďalšia na kôpke. Tentokrát už vydavateľstvo G plus G, 2004: Lidský úděl. Prvý textík a fotka Terezy Spencerovej. Prvýkrát som mala to šťastie vnímať starosti a radosti niekoho, kto sa z muža stal ženou a tvárou trans hnutia. Ďalší textík a fotka Ruda Dzurka. Jeho obrázok je niekde na inej kope. Dúfam, že v niečom zbalený, nech nepovypadávajú sklíčka. Výtvarník, Róm, tiež Fedorov kamarát. Óch, aj ja som tam. Obávam sa, že takto to ďalej nepôjde. Kým by som prešla všetky kopy a v každej našla niečo. 

Chaos totalos. Fedor vydal knihu aj mne. Vydal ich kopu a dnes už knihy píše všelikto. Tá moja ale vznikla akoby bezo mňa. Pripravil na vydanie moje maily, ktoré si odkladal, a keď s tým prišiel, že pozri, už len jazyková korektúra, tak ma to tak vydesilo, že som ju ani nikdy neprečítala. Viem ale, že presne vedel, prečo to urobil. Doteraz mi raz za čas príde email od niekoho, kto na ňu narazil, od niekoho, kto sa možno pokúša vydať na cestu za navnímaním chaosu totalosu v izolovaných rómskych komunitách. Takže som vďaka Fedorovi spisovateľka. Už skoro 25 rokov. Z Hermanoviec som sa vždy vracala taká plná silných emócií, hnevu na celý svet, ktorý to dopustí, nehy k všetkým tým, od ktorých som zažívala prijatie, strachu z toho, že budem zúfalá, sklamaná, keď sa nepodarí urobiť nič, čo by ľudí v osade aspoň troška reálne podporilo. Z vlaku som zvykla chodiť rovno do nadácie, v noci, keď tam už nikto nebol, sadnúť za počítač a dať zo seba von to, čo vlastne nikoho nezaujímalo, nikto nechápal, cítila som sa v tom veľmi osamelá a postupne som sa naučila o tom nehovoriť vôbec. Načo? Komu? Ešteže sa dalo naložiť na Fedora. 

Fedor vždy v štartovacích blokoch pomoci. Rýchle riešenia, záchrana životov, domov, priateľstiev, partnerstiev, firiem, celého sveta. Veru hej. Niekedy rýchlosť prirýchla, niekedy záchrana toho, čo zachrániť netreba alebo sa vôbec nedá, alebo sa to tou záchranou dá vlastne úplne pokašlať. 

Veľmi som si užila čas pri prepisovaní rozhovorov Fedora s jeho priateľom Petrom Pöthem. Teda zasa kniha. Ja a My. Večer, keď už boli deti uložené, som si to zapla a cítila sa byť pri nich, tichúčko, len počúvajúc. Potešilo, pohladilo dušu, malé príbehy doskladali príbehy veľké, úsmevné, smutné… Kto neprečítal, čítajte. 

Fedor nám dával príležitosti. Nám mladším vtedy, mladým teraz. Aj keď sme presvedčení, že to je proste celé úplná blbosť, že na toto odvahu nikdy v živote nebudeme mať, Fedorovo uistenie ju niekde vydoluje a zrazu urobíme krok tým smerom, ktorým sme si to nevedeli vôbec predstaviť.

Nedovolí nám fňukať, ľutovať sa. Je nás mnoho, ktorí mu vďačíme za postrčenie, nápad, ktorý nám ukázal novú cestu. Tých, ktorí sa kedysi premleli v nadácii pri každej Fedorovej ceste do Bratislavy. Pracovne, nepracovne, s poslednou cigaretou a posledným pohárikom prebiehali búrlivé debaty, politické, nepolitické, do neskorých až skorých ranných hodín. Chodili sme nasať kúštik Fedorovej energie, spontánnosti, urputnosti, priamosti, niekedy aj nie celkom nezištne. 

Fedor, je mi veľkou cťou, že si mojím priateľom. Ďakujem Ti za seba, za moje deti, za všetkých tých kamarátov, ktorí to cítia rovnako. 

Verím, že aj tí najbližší doma vždy cítili, že si pri nich, aj keď doma je to najťažšie a najkostrbatejšie. 

Želáme Ti veľa zdravia, trpezlivosti a odvahy kráčať ďalej.

nedávno si kdesi konštatoval, že si z rýchleho poklusu prešiel do pomalej chôdze.

Pripadá mi to celkom nedávno, ako si sa priam valil dejinami, ako si ešte pred Novembrom 89 burcoval k „jedinému úderu, ktorým sa uskutoční nadkritické množstvo systémových zmien, najneskôr zajtra“. Ako si apeloval na potrebu hlbokého, ozajstného prerodu spoločnosti. Ako si sa potom do toho naplno vložil. Vtedy sme netušili, čo za sizyfovský balvan máme pred sebou. Tvoja výzva platí nemenej naliehavo aj po desaťročiach, keď sa toho tak veľa okolo nás zmenilo. A dnes ma oslovuje aj Tvoje tiché rozjímanie nad tým, čo znovu a znovu nachádzaš v knihe Tao Te ťing od majstra Lao-ć. Fascinuje ma Tvoja nezameniteľná životná cesta. Želám Ti, aby to bola aj naďalej cesta lásky a nezávislosti. 

Andrej BánFedor Gál v novembri 2014 pri príležitosti 25. výročia Nežnej revolúcie.

Fedorko, keď som si listoval v našej pošte, našiel som niekoľko svojich gratulácií k viacerým Tvojim okrúhlym či polokrúhlym narodeninám. Na tej spred desiatich rokov nemám veľmi čo meniť, tak Ti ju znovu posielam.

Fedorko,

sú vnemy, ktoré mám zapustené v pamäti a pre nikoho iného nemajú význam.

Vôňa vášho bytu, celkom iná ako u Rebrovcov, u Jurákovcov či u nás, nenapodobniteľná, tajomnejšia.

Hradná cestička s múrom, za ktorým nás raz hrozivo pristavili tamojší, to nebol Kajto, nejakí iní, boli sme tam všetci členovia nášho trojspolku, Juro Salner, Ty a ja.

Návšteva u tvojho uja Fera v Ružomberku, úzka ulička, dvor.

Zapichnutý nožík u nás na chalupe na Hodruši, bol si tam so svojimi chlapcami, ale minuli sme sa.

Sú chvíle a dni, na ktoré si spomenú aj iní, súdržnosť ostrovčekov, spoločenstiev, hnutia.

Semináre s Milanom Petruskom, borovička s Ferom Guldanom v Albrechte, horúčka v Novembri, debaty v politickom klube, po prvé, po druhé, po tretie, v plnom švungu až do konca.

Ty si o tom napísal knihu, dnes cítim, ako veľmi také svedectvá chýbajú.

A sú veci, ktoré sa nenaplnili, napríklad márne pátram po tom, ako sme sa spolu riadne opili či jeden druhému vyspovedali.

Pánboh či kto už Ťa obdaroval nádhernou vlastnosťou, dokážeš sa vynárať znova a znova, zakaždým pridáš niečo k svojmu príbehu, odmalička až dodnes, s neuveriteľnou výdržou, nápaditosťou, nasadením.

Takže napriek rokom je zrejmé, že aj keď sa blížiš do finále, rozhodcovia to budú neustále predlžovať, pretože máš stále toľko čo povedať.

V spomienke na Strakovu, s vďakou za kľúčové stretnutia i s obdivom za Tvoje návraty – a nakoniec s kamarátskym objatím,

Martin

je to o tom vlaku a o tom tuneli, na ktorý ťa posadili a vypravili do života v koncentračnom tábore. Konečná životov bola pre teba nástupnou stanicou. „Holokaust – ticho a krik. Zápas svetla a tmy je večný.“ Ako zabudnúť, ako sa vyrovnať s takou traumou? Sú vraj štyri cesty, celý život trpieť alebo všetko vytesniť, no lepšia je tretia cesta, vyrovnať sa s tým, a vznešená je štvrtá: pochopiť, prijať svoj údel, čerpať z neho múdrosť a silu a pomáhať – odovzdávať svedectvo, šíriť posolstvo, rozdávať nádej. Vydal si sa štvrtou cestou. Aj keď sa ti to možno nezdá, žiješ vznešený život. Plný nádeje, plný túžby porozumieť a zdieľať, plný odhodlania pomáhať a plný skutkov skutočnej pomoci. Vieš byť s týmto pocitom šťastný? „Hľadanie bezpečného prístavu: niektorí sa v ňom narodia a nikdy nezdvihnú kotvy, iní ho hľadajú celý život a nikdy nezakotvia.“ Myslím, že tvojím bezpečným prístavom je pocit nájdenia zmyslu života. „Radi by sme pochopili sami seba, prišli na kĺb vlastnej misii na svete, cítime potrebu reflektovať svoj život, jeho zmysel...“  a v tom nechceš nikdy, nikdy ustať, pretože „čo zostáva v starobe: tvorivá práca, alebo len práca, vnúčatá a príprava na smrť. Posedávanie a prázdne tlachanie je už smrť sama.“ 

Nepamätám si ťa spokojného samého so sebou. Ešte keď sme boli v politike a ty si mal verejné vystúpenie či vyhlásenie do médií, prišiel si potom ku mne a k zopár ďalším ľuďom a z blízka si sa ma do ucha spýtal: „Dobre som to povedal, nebola to blbosť?“ Najspokojnejšieho si ťa, naopak, pamätám pri stretnutiach s ľuďmi, ktorí žili naplno svoj údel, takých si mal a máš rád. Bol si ochotný hľadať ich a rozprávať sa s nimi aj cez ploty. Cez ploty generačných rozdielov, cez ploty inakostí a ploty protinázorov, pretože „téma dialógu sa tiahne celým mojím životom“ a  pretože veríš v dobro v každom človeku. Som si istý, že s touto výbavou môžeš byť sám so sebou spokojný aj „tu a teraz“, aj vždy a všade. A ak si sa ešte nestihol stať slávnym, nezúfaj, veď vieš, že „z ľudí sa stávajú legendy až po smrti, po náležitej práci propagandy a dejepiscov“. A ak by si sa legendou stal, nezúfaj, všetci vieme, že si po tom nikdy netúžil, a vždy aj na súde ti dosvedčíme, že si skutočným človekom.

„Každé ráno premýšľam nad tým, že starý život by bolo záhodno zmeniť, nový už ovšem neexistuje.“ Milý Fedor, kamarát, k osemdesiatke ti zo srdca prajem prežívanie hlbokej radosti z toho, že si svoj život žil dobre. Že si našiel jeho pravý zmysel, pretože zmyslom života je hľadanie jeho zmyslu. A čo viac, našiel si popritom aj zopár odpovedí na tie stovky otázok, ktoré si tak neúnavne vo všetkých svojich textoch, pri každej rannej káve a cigaretke a v nekonečnom dialógu s priateľmi, poslucháčmi i oponentami kladieš. Až sa stretneme, teším sa, že sa do toho pustíme znovu. Kiež k tomu máme pred sebou ešte dlhé roky.  

kľúčoví scenáristi tribúny Nežnej revolúcie 1989 Martin Bútora a Peter Zajac to o Fedorovi vedeli. Navrhli, aby Fedor vystúpil ako prvý, oznámil Námestiu Slovenského národného povstania, že sme Verejnosť proti násiliu, vysvetlil davu, prečo nechceme komunistickú totalitu, a potom pozval k mikrofónom Jána Budaja a Milana Kňažka, aby Verejnosť proti násiliu revolúciou sprevádzali.

Spontánne a masové akcie na námestiach doviedli lídrov revolúcie na obrazovky dovtedy kruto cenzurovanej televízie. To, ako hovoril z obrazovky Fedor k ľuďom omámeným ruským komunizmom, bolo také otvorené, poctivé a svieže, že sa ozvala jedna žena, ktorá čakala dieťa, aby oznámila, že to bude chlapec a že sa bude volať Fedor. 

JÁN LÖRINCZJar 1990, Bratislava: Lídri VPN Martin M. Šimečka, Peter Tatár, Juraj Flamík, Martin Bútora, František Mikloško, Fedor Gál a Peter Zajac v sídle hnutia pred prvými slobodnými parlamentnými voľbami po páde komunizmu.

Takto Verejnosť proti násiliu vyhrala prvé slobodné voľby. Rozvážni Martin Bútora a Peter Zajac ani živelný Fedor Gál nekandidovali. Ján Budaj pre záznam medzi spolupracovníkmi Štátnej bezpečnosti odstúpil a vzápätí navrhol za premiéra Vladimíra Mečiara, hoci sme Mečiara už poznali ako mocibažného muža s temnou minulosťou. 

Ku cti Fedora Gála zostane, že sa Vladimírovi Mečiarovi postavil. Inak by Mečiar obrátil  étos Novembra 1989 na darebácky opak. Fedorova cena za česť zachrániť étos Novembra 1989 bola napríklad aj v tom, že Mečiarom poštvaní ľudia na Fedora na ulici močili. Neviem ako pre neho, ale pre každého, kto vyznáva pravdu a lásku, to za Fedorovu obeť stálo.

Mečiar nezískal skalp revolúcie, ale zato s podporou Jána Budaja a Milana Kňažka na seba strhol moc. Šesť rokov ničil všetko demokratické a slobodné, čo Verejnosť proti násiliu postavila za dva roky, kým bol Václav Havel aj naším prezidentom. 

Toto je príbeh novembrových hrdinov. Asi sa nepáči Milanovi Kňažkovi, keďže žaluje Fedora Gála za „vedomé uvádzanie nepravdivých skutkových tvrdení“ a za svedka si volá Jána Budaja. Redaktor Wikipédie konštatuje, že „v tomto spore ide o celú interpretáciu udalostí Novembra 1989 i následných mesiacov a rokov po Novembri.“

Fedor, k Tvojim 80-tinám Ti prajem: zostaň verný pravde. Srdečne všetko najlepšie.

FOTO: ARCHÍV MIRA POLLÁKAKreslené vtipy, ktoré vymýšľa Miro Pollák a kreslí Fero Guldan.