keď sa na Slovensku povie eurofondy, naskočí nám predstava, že sú to peniaze zadarmo, cez ktoré môže jednotlivec, ekonomická skupina či politická strana bezprácne zbohatnúť. A popritom – ak máme šťastie na rozumnejšiu vládu – môžu európske zdroje aj trochu pomôcť krajine, mestu či regiónu. Takto sa to usadilo, takto sa už dvadsať rokov správame, takto chceme stále znovu dobehnúť európske kontrolné orgány, často úspešne. 

Aktuálna diskusia, v ktorej je opozícia obviňovaná, že „žalovaním“ v Bruseli ohrozuje miliardové dotácie, a tým poškodzuje vlastnú krajinu, to farbisto potvrdzuje – miliardové dotácie ani po tridsiatich piatich rokoch slobody nepovažujeme za naše spoločné európske zdroje, ktoré je treba chrániť a ich čerpanie kontrolovať, ale skôr za ľahko dostupný lup, ktorý by sme mali všetci vlastenecky podporovať. Lebo veď ide o Slovensko, nie o nejakú abstraktnú Úniu a jej pravidlá. 

Toto hrabivé nastavenie sa, samozrejme, netýka len koalície. Keď bol pred mnohými rokmi Pod lampou Ivan Štefanec za SDKÚ, k eurofondom povedal, že ich získanie je vždy a za každých okolností spoločným záujmom Slovenska. A aj súčasný postoj KDH, ktoré odmieta opozičné „žalovanie“ v Bruseli a súčasne tvrdí, že eurofondy nemajú byť nikdy pozastavené z politických dôvodov, ale len ak ide o ich korupčné zneužitie, je ilustratívny. Preložené do reality – slovenská či maďarská vláda môže podľa Miriam Lexmann zničiť právny štát, kultúru aj spojenecké záväzky, a aj tak má mať nárok na miliardy zo spoločných európskych zdrojov. Lebo veď keď ide o európske peniaze, dajme naše chybičky spoločne bokom.

základňa a nadstavba?

V KDH by sa možno čudovali, ako veľmi pripomína ich prístup k európskym peniazom marxistické učenie o ekonomickej základni a ideologickej