tam, kde sa miestna vládna moc s ňou spojí, ako teraz v Kazachstane, potvrdzuje Moskva svoju mocenskú hegemóniu. Tam, kde národné politické špičky zvládnu prekonávať kritické momenty samostatne, ako v Ukrajine či v Uzbekistane, Rusko síce tiež môže vojensky intervenovať aj zabrať časť územia (ukrajinský Krym), ale jeho vplyv sa stráca a tieto krajiny dokážu obhájiť svoju samostatnosť a vlastnú politickú orientáciu.

kľúčom sú klany

Na úvod budem trošku osobný. V regióne Strednej Ázie, vrátane Kazachstanu, som prvýkrát strávil istý čas pracovne v polovici 90. rokov. Vtedy som si naplno uvedomil jeho dôležitosť pre nás v Európe a tamojší vývoj som so záujmom sledoval. Na jeseň 2019 sa mi podarilo ako turistovi precestovať všetky postsovietske republiky (žargónom nazývané „stany“) a jedným z najväčších prekvapení pre mňa bol práve Kazachstan.

Podľa všade dostupných štatistických údajov to je suverénne najbohatšia krajina v oblasti, hlavne vďaka ťažbe a exportu ropy, plynu a ďalších surovín či agrokomodít. V prepočte na paritu kúpnej sily na obyvateľa je dokonca výkonnosť kazašskej ekonomiky na úrovni 25,4 tisíca dolárov len o tisíc dolárov nižšia ako tej ruskej. A predsa nebol obraz, ktorý som ako turista videl, výrazne lepší ako v iných susedných krajinách, ktoré majú oveľa horšie ekonomické dáta. Pritom podstatnú časť pobytu v Kazachstane som strávil práve v Alma-Ate, stále pokladanej za ekonomickú metropolu krajiny, hoci prišla o štatút hlavného mesta.