keď politici po prvej svetovej vojne kreslili na mapu čiary, početnému kurdskému etniku sľúbili vlastnú krajinu. Napokon to však ostalo len v rovine sľubov. Pôvodne horský národ sa však kvôli tomu stal menšinou v štyroch krajinách, kde zvádza dlhoročný boj za slobodu a práva – boj, od ktorého medzinárodná komunita vytrvalo odvracia tvár.
Našu prvú cestu na Blízky východ sme vycestovali s nejasným cieľom. Hnala nás túžba pozmeniť domáci názor založený na predstave o neprekonateľných kultúrnych rozdieloch medzi našimi vierovyznaniami, medzi naším svetom a ich svetom, nami a nimi, my a oni. Túžba nájsť pravdu alebo aspoň jej malý osobný kúsok.
S naším príchodom začalo nezvyčajne silno pršať a pršalo nasledujúce dva mesiace takmer bez prestania. Kurdistan, ktorý poznáme, je teda zelený. To bolo prvé prekvapenie pre nás. Už pred odchodom sme vedeli, že si ako prvú krajinu vyberáme nekrajinu. Welcome-welcome, pečiatka v pase a boli sme vnútri. Boli sme dvaja. Ani súrodenci, ani manželia. To bolo prvé prekvapenie pre Kurdov.
nekrajina v štyroch štátoch
Podľa Google Maps sme pristáli v Iraku. Na letisku v Arbíle už čakal pán Naamat, ktorý nás odviezol do kláštora v Sulajmánijí, blízko iránskej hranice, kde sme mali ako dobrovoľníci stráviť nasledujúce dva mesiace. Vo vojne Iraku s Iránom bojovali Kurdi z územia Sulajmáníje a zvyšku irackého Kurdistanu po boku Spojených štátov.
Pre zajatých Kurdov znamenal ich etnický pôvod a pomoc Spojeným štátom kruté mučenie a pomalú smrť vo väzení. Mnoho z nich dnes verí, že spojenectvo s Američanmi bolo jednostranné – kým oni pomohli zvrhnúť Husseinov režim, Spojené štáty nezabránili etnickým čistkám z konca osemdesiatych rokov. Kurdská dedina Halabdža, na ktorú boli zhodené plynové bomby (kyanid, sarín a yperit), prišla v doposiaľ najväčšom chemickom útoku na civilné obyvateľstvo o viac než päťtisíc obyvateľov.
Sebastián DohnányObyvateľka dediny, ktorá prežila doposiaľ najväčší chemický útok na civilné obyvateľstvo, Halabdža, iracký Kurdistan
Vďaka kurdskej rezistencii dnes v Iraku funguje ich vlastný autonómny región, ktorý tvorí jasnejšiu časť neviditeľnej hranice Kurdistanu. Tá v Iraku tesne obchádza Karkúk, prechádza okolo Mosulu do Sýrie a pokračuje ďalej na sever do veľkej časti Turecka, vracia sa cez Irán. Nekrajina. Pán Naamat šoféroval rýchlo a nebezpečne, no ohrozene som sa necítila. Ani v aute pána Naamata, ani v Kurdistane.
všetko je zo skla
Prvé, čo sme videli, boli deti. Bolo ich veľa, s krikom liezli po strechách a zábradliach, bála som sa, že spadnú, no boli obratné. Keď nás zbadali, pozliezali dole a hanblivo sa usmievali, hovorili arabsky. Kláštor bol ich dočasným domovom. Súrodenci zo Sýrie v ňom bývali len niekoľko mesiacov, 12-ročná Diana tu prežila polovicu svojho života. Matky a otcov sme vídali zriedka. Bolo to prvé stretnutie s vojnou, takou, ktorá prežíva ďalej aj po tom, čo doletí posledná guľka. Žije v nich.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.