angela Merkel naozaj musela ustúpiť sociálnym demokratom vo vlastnej vláde a ako jediná zo všetkých dvadsiatich ôsmich európskych šéfov vlád sa v Európskej rade kvôli koaličnej dohode zdržala hlasovania o návrhu zvoliť za predsedníčku Európskej komisie ministerku obrany jej vlastnej vlády a členku CDU Ursulu von der Leyen.
Zdanie však klame. Princíp volebných lídrov je v platnom systéme, kde každá krajina hlasuje osobitne, do značnej miery umelý – aj o pôvodných spitzenkandidátoch, kresťanskodemokratickom Manfredovi Weberovi a sociálnom demokratovi Fransovi Timmermansovi sa predsa rozhodovalo len v Nemecku a Holandsku, a nie v celej Európskej únii. Okrem toho platí princíp zmluvnej vernosti – hlasuje sa len o kandidátoch, ktorých navrhnú šéfovia vlád. A navyše spoľahlivosť voľby navrhnutých lídrov zaručuje v Európskom parlamente len absolútna väčšina dvoch strán. Bola to falošná kalkulácia, pretože v týchto voľbách už taká absolútna väčšina jednoducho nevznikla. Potom stačilo, aby francúzsky prezident Macron, ktorému nie je cudzie autokratické rozhodovanie, odmietol volebného lídra ľudovcov a ľudovci spolu s Talianskom a krajinami V4 na oplátku kandidáta socialistov – a model spitzenkandidátov sa rozpadol ako domček z karát.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.