Msme vo Velikej Kladuši. V prevažne mužskom tábore Mireli žije v kontajneroch a vo výrobnej hale asi sedemsto utečencov. Priestory im poskytol miestny podnikateľ.
Utečenci z Pakistanu, Iránu, Afganistanu, Alžírska, Sýrie a Bangladéšu sú izolovaní v táboroch po stovkách. Ušli hlavne z politických, ekonomických a kultúrnych dôvodov. Pre obavu z vojny, politickú nestabilitu, v zidealizovanej predstave o lepšom živote v Európskej únii.
Ako novinári máme spolu s mimovládnymi organizáciami vstup do tábora zakázaný. Krátko po príchode do blízkosti tábora k nám prišla miestna polícia a päť svalnatých esbéeskárov. Zakázali nám priblížiť sa k plotu na menej ako desať metrov.
Fotografovať je tiež prísne zakázané. „To aby nikto nezverejnil, v akých neľudských podmienkach tam žijú,“ hovoria nám miestni.
Michal OláhDobrovoľníčka Zehida pred utečeneckým táborom. Ľuďom bez domova pomáha aj pod hrozbou veľkej finančnej pokuty.
Problém trvá od minulého roka. Z mesiaca na mesiac sa v utečencoch stupňuje napätie a rastie beznádej. Hrozný pocit bezmocnosti z nich robí frustrovaných mužov. Nemajú dostatok jedla, oblečenia a základných služieb.
Skupinky roztrúsených utečencov v okolí tábora vyvolávali zmes súcitu, strachu a absurdnosti situácie, v ktorej sa môžu na našom kontinente ocitnúť tisíce ľudí.
„Vládu môže prinútiť k praktickej pomoci len medzinárodný tlak. “
Tábor plný polonahých bezprízorných mužov pripomínal novodobý koncentračný tábor. Židovský pôvod vymenený za tmavšiu farbu pleti. Prvý sa nám prihovoril mladý Alžírčan so zjazvenými rukami. Bol hladný. Do Európy sa pokúša prísť po vyhostení už druhýkrát. Život v tábore je pre neho neznesiteľný, no domov sa vrátiť bojí.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.