nazdávam sa, že na obe otázky znie odpoveď áno. A som toho názoru, že predísť sa dá aj mnohým iným roztržkám podobného typu, či už narúšajú samotnú Európsku úniu, transatlantické spojenectvo alebo iné zväzky – zväzky, ktoré sú dobré, pretože sú principiálne správne, prakticky užitočné a je žiaduce ich udržať, ale zároveň ich narúšajú neduhy, aké bežne prináša politická realita: nacionalizmus, egocentrizmus jednotlivcov i štátnych či regionálnych celkov, neochota načúvať spojencom a ich obavám, neústupčivosť a odpor k racionálnym, ale politicky ťažšie priechodným riešeniam. K týmto neduhom patrí aj utopistické zmýšľanie, ktoré elitám, formujúcim spojenectvá (či nadštátne zväzky typu Európskej únie) často bráni vidieť holú neprikrášlenú skutočnosť a konať podľa nej. Lebo zrak zaujatý veľkolepými víziami a projektmi zajtrajška sa nerád obracia k často nelákavej každodennosti a sluch navyknutý na povznášajúce prejavy o tom, čo krásne by sa dalo spoločne uskutočniť, máva neraz problém zachytiť protiargumenty a považuje ich len za disharmonický šum.
Vízie sú u politikov nepochybne potrebné. Pozitívne vízie, ktoré vedia nadchnúť, dokážu posunúť dejiny dopredu. Ale iba ak neignorujú realitu a nepokúšajú sa ju obísť, prípadne väčším či menším donucovaním prispôsobiť si ju na svoj obraz. Je večným pokušením tej časti politického spektra, ktorej ide o spoločné dobro, formovať realitu aj vtedy, keď sa formovaniu vzpiera.
Vízia spolupracujúcej Európy, ktorú nedevastujú vnútorné rozbroje, politické a vojenské, je pozitívum. Taká Európa, ktorá po ponaučení z dvoch svetových vojen dokáže odmietnuť násilné riešenie konfliktov, je žiaduca. Dnes sa nám však celoeurópsky konsenzus rozpadáva pred očami. Brexit je len jedným a veľmi viditeľným prejavom tohto smerovania. Ak už nič iné, je možné sa z neho poučiť a aplikovať lekcie na ďalšie rozpory.
„Kontinentálne európske štáty sa na Britániu dívali vždy trochu podozrievavo.“
Dosť poučné sú už samotné dejiny brexitu. Alebo skôr dejiny vzťahov Veľkej Británie k Európskej únii. Briti nikdy nemali k EÚ jednoznačný postoj. Vždy vnímali svoju suverenitu ako podstatný faktor a nemienili z nej zľaviť. Ak už niečo, považovali priam za svoju povinnosť, aby boli proeurópski aj proamerickí. Boli hrdí na svoje postavenie tak vedľa európskeho kontinentu, na to, že dokážu byť sebestační a v prípade potreby sa aj ubrániť (ako to dokázali počas druhej svetovej vojny).
Kontinentálne európske štáty sa na Britániu dívali vždy trochu podozrievavo. Jej optika nebola ich optikou, jej problémy neboli ich problémami. V kľúčových momentoch však dokázala kontinentálna Európa s Britskými ostrovmi ťahať za jeden povraz. Briti si však dávali záležať, aby zostali „svoji“.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.