tento rok sa výrazným symbolom ruskej agresie voči Ukrajincom stal príbeh filmára Olega Sencova. Ako vnímate odkaz Krymčana, ktorého Rusi väznia na Sibíri?
Pokus obviniť ho z terorizmu je trápny a žalostný. Trest dvadsať rokov väzenia vôbec nie je oprávnený. Išlo o údajný pokus o prípravu teroristického útoku na sochu Lenina či dvere miestneho úradu. To predsa nie sú skutky, ktoré by ohrozili množstvo ľudských životov. Lenže terorizmus znie v ruskej spoločnosti dobre, a tak Moskva použila tento argument.
prečo sa vám trest zdá neprimeraný?
Dostať dvadsať rokov tvrdého väzenia na Sibíri znamená dostať rozsudok smrti. Ľudia v žalároch na Sibíri často miznú a nikto o nich viac nič nevie. Koľko takýchto ľudí tam už zahynulo? Preto Oleg Sencov niekoľko mesiacov hladoval za prepustenie všetkých ukrajinských politických väzňov, ktorí sú v Rusku.
bol toto jeho hlavný odkaz svetu?
V príbehu Olega Sencova sa ako v kvapke vody zračí všetko zlo súčasného Putinovho režimu. Sencova pripravili o vlasť a vzali mu pas, hoci nikdy nežiadal o zrušenie ukrajinského občianstva a nechcel prijať ruské. To len ruská moc oznámila svetu za neho, a pritom je to porušenie viacerých noriem medzinárodného práva. Odňať občianstvo je veľkým priestupkom proti zákonu.
aké mýty či dezinformácie sprevádzajú Sencovov prípad?
Oleg je etnický Rus. Kremeľ počas okupácie a anexie tvrdil, že ide pomáhať Rusom na Ukrajine, ale Sencovov príbeh búra tento mýtus. On je etnický Rus, no cíti sa súčasťou ukrajinského politického národa. A práve toto Rusi nemohli prehltnúť.
moskva tvrdila, že ide chrániť Rusov, ale odniesli si to viaceré menšiny žijúce na Kryme...
Moskva chcela zachrániť menšiny žijúce na Kryme pred ukrajinským nacionalizmom, ktorý by určite, aspoň podľa ruskej tlače, viedol k vyvražďovaniu či diskriminácií. To sa nestalo, práve naopak. Rusi zatvorili ukrajinské školy či kostoly a aj ostatné menšiny sa stali obeťami ruskej intervencie.
napríklad krymsko-tatársky ľud...
Zatvorili im medžlis, teda neformálny parlament krymských Tatárov a zakázali jeho činnosť. Vodcovia Krymských Tatárov museli odísť do cudziny alebo na Ukrajinu, dnes sú niektorí z nich aj poslancami ukrajinského parlamentu. Podobný osud postihol aj iné židovské komunity na Kryme. Jednoducho, neexistuje menšina, ktorá by bola šťastná z toho, že Rusko obsadilo Krym.
sporné bolo aj referendum, ktorým Moskva svoje kroky často ospravedlňuje...
Bolo to ako zo scenára komédie. Najskôr oznámili, že referendum bude v máji či apríli, a potom ho narýchlo zorganizovali v marci, iba pár dní po oznámení. Plebiscit sa konal v čase, keď už bol Krym obsadený takzvanými zelenými mužíkmi. Referendum po okupácii svet neuznáva. Ukrajinská armáda bola v dezolátnom stave a navyše, spoliehala sa na medzinárodné záruky. Rusko však medzinárodné právo porušilo. Dnes prakticky neexistuje postsovietska republika, ktorá by uznávala anexiu Krymu.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.