unesie most medzi Európou a Áziou aj ďalšie roky vládnutia Recepa Tayyipa Erdogana? Keď ide o politiku, Turci sa správajú ako verní futbaloví fanúšikovia. Svojho obľúbeného lídra či politickú stranu podporujú aj so zaviazanými očami. Voľby berú veľmi emocionálne. Takto opisuje politickú povahu svojho národa tridsaťročný Emir, mladý muž výzorom i životným príbehom ako vystrihnutý z tureckej telenovely. Už tri roky pracuje v Bratislave a sťahovať sa zo Slovenska zatiaľ nechystá. „Nedávno som požiadal o ruku krásnu dievčinu a najbližšie roky plánujeme ostať tu,“ priznáva Emir, ktorému pomaly vrcholia prípravy na svadbu. Nemá problém hovoriť otvorene nielen o svojej svadbe, ale aj o politike. Nepáči sa mu, že sa Turecko a Európska únia od seba v posledných rokoch vzďaľujú, no veľmi dobre vie, prečo sa to deje.
„V našej krajine stále platí výnimočný stav. Erdoganova vláda ho využila na to, aby poslala za mreže tisíce opozičných novinárov a politikov, ďalší museli z krajiny odísť. Turecko dnes zápasí so slobodou a demokraciou,“ opisuje spôsob vládnutia súčasného tureckého vládcu. Pre človeka ako on, rodáka z Ankary, ktorý verí v základné ľudské práva a slobodu prejavu, je posledné roky ťažké byť v Turecku šťastný. Veľká časť tamojšej spoločnosti sa však na život a svoju budúcnosť pozerá inak ako Emir. Nadchýna ju sľubované znovuzrodenie veľkého národa, ktorý bude vďaka ráznemu vodcovi oplývať stabilitou, blahobytom a silným slovom v zahraničí. No za akú cenu sú ochotní to dosiahnuť?
od puču k čistkám
Väčšina tureckej spoločnosti je dnes podľa turkológa Gabriela Pirického z Ústavu orientalistiky SAV presvedčaná, že nebyť tvrdej ruky charizmatického prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana, štátny prevrat z júla 2016 by vyšiel a zasial by v krajine nestabilitu s nedozernými následkami. Po pokuse o puč však Erdogan, najvplyvnejší vodca od čias zakladateľa moderného tureckého štátu Kemala Atatürka, nedokázal nájsť iný spôsob nastolenia stability, ako vykúpiť ju čistkami, a dokonca aj krvou. Začal prenasledovať svojich odporcov, najmä stúpencov duchovného Fethullaha Gülena, ktorého bez jasných dôkazov označil za strojcu pokusu o prevrat. Gülen žije v exile v Spojených štátoch a obvinenia odmieta. Desaťtisíce ľudí, vrátane zamestnancov štátnej správy, vojakov či novinárov, skončili za mrežami alebo prišli zo dňa na deň o prácu. Predlžovaním výnimočného stavu vláda v Ankare udržiava pri živote policajný režim a odôvodňuje ním aj vojenské zásahy či faktickú likvidáciu opozičných kritikov. Problémy štátu Erdogan šikovne využil vo svoj prospech. Ako vysvetľuje analytička Kristína Tamchynová z Vysokej školy ekonomickej v Prahe: „Opieral sa o nacionalistickú rétoriku a pocity ohrozenia krajiny, pričom poukazoval na potreby stabilnej vlády. Samozrejme, jeho vlády.“
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.