na vysvetlenie „opäť“ podnikneme dva krátke výlety do nedávnej histórie. Porážok má Rusko na konte mnoho, ale snáď postačia tie posledné, boli skutočne monumentálne. 

Rusko utrpelo zdrvujúcu porážku v prvej svetovej vojne, keď 3. marca 1918 podpísalo Brest-Litovský mier a prišlo o kontrolu nad Ukrajinou, Poľskom, Bieloruskom, Pobaltím a Zakaukazskom. Straty predstavovali tretinu populácie impéria, polovicu priemyslu, takmer všetky bane a štvrtinu železníc. Dôvodom porážky bolo nekompetentné vedenie obrovskej ruskej armády, nedostatok vojenských zásob a najmä nízka morálka vojakov, ktorá v roku 1917 vyústila do násilného prevratu. Nasledoval krvavý masaker celej cárskej rodiny a roky brutálnej občianskej vojny zameranej na konsolidáciu boľševickej moci a znovuzískanie predovšetkým Ukrajiny a Kaukazu. 

26. decembra 1991 prijal Najvyšší soviet Zväzu sovietskych socialistických republík deklaráciu 142-H, ktorou sa sám rozpustil. Medzi hlavné dôvody patrila neefektívna centrálne riadená ekonomika, vyčerpaná desiatkami rokov krkolomného zbrojenia, neúspešná invázia do Afganistanu, prudký pokles cien ropy (zo 120 USD za barel v roku 1980 na 24 v roku 1986) a následná hlboká politická a ekonomická kríza. Občianska vojna sa okrem Čečenska nekonala, sovietske socialistické republiky mali svoje jasné hranice, a zväz sa vďaka tomu takmer mierumilovne rozpadol (na Západe oslavovaný Gorbačov nariadil krvavý vojenský zásah proti civilnému obyvateľstvu v litovskom Vilniuse v januári 1991). Z Ruska, superveľmoci a vyzývateľa Spojených štátov, sa cez noc stala rozvrátená krajina závislá od vývozu nerastných surovín.