veta z úvodu je parafráza slov bývalého republikána, bývalého člena Bushovej administratívy a dlhoročného nevertrumpera Billa Kristola. Áno, týždne, keď sa udejú celé veky, sú v americkej politike (a svetovej s ňou) práve teraz.

Šlo to bleskovo. Biden absolvoval katastrofálnu debatu, časť demokratov začala volať po jeho odstúpení z kampane. Atentátnik sa pokúsil zabiť Trumpa a Trumpova fotka so zaťatou päsťou obletela svet. Trump za svojho viceprezidenta nominoval J. D. Vancea – trochu záhadná voľba, lebo vždy ide o to, ktorú časť voličov môže kampaňová dvojka získať, a J. D. Vance zrejme len utvrdí voličov už získaných – bielu robotnícku triedu najmä z chudobnejších častí Ameriky. 

Vance však priniesol do kampane mladosť a energiu. V tej chvíli už Demokratom zostávalo málo manévrovacieho priestoru, ak nechceli zostať v kampani s unaveným a upadnutým Joeom Bidenom a mať proti nemu Trumpa nabitého adrenalínom prežitia. Urobili jediné, čo mohli. Dotlačili Bidena k cúvnutiu – za čo patrí vďaka tým, ktorí ho prehovárali, aj jemu, že sa prehovoriť dal. A vymenili ho za Kamalu Harris, jeho viceprezidentku.

efekt Kamala, realita Kamala

Efekt bol okamžitý. Médiá prestali točiť fotografiu Trumpa po atentáte a chrlia zábery na Kamalu. Rozosmiatu, odvrkujúcu, hrdú či zamračenú – hlavne akčnú. Silu Trumpovej mediálnej prítomnosti to narušilo presne tak, ako sa dalo čakať.