bratia Karamazovovci sú románový skvost, ak ste ich ešte nečítali, určite to napravte. Dnes si posvietime na niekoľko myšlienok z dvoch kapitol tejto knihy: prvá sa volá Hymnus a tajomstvo a druhá Veľký inkvizítor. Zatiaľ čo prvá nám pomôže pochopiť Dostojevského chápanie slobody, druhá dá slobodu do kontrastu s ďalšou veľkou hodnotou, ktorou je šťastie.

Začnime so slobodou a nie je lepšieho miesta, kde diskutovať o tejto hodnote, ako vo väzení.

Dostojevskij sa nám prihovára ústami Miťu, najstaršieho z bratov Karamazovovcov, ktorý je uväznený za údajnú vraždu svojho otca a čaká ho súd. Vo väzení ho navštívil jeho najmladší brat Aľoša, ktorému hovorí o svojom osvietení. Zacitujem pár úryvkov z Miťových vyznaní, cez ktoré bratovi hovorí o nájdenej slobode, ale predtým chcem dodať jeden dôležitý kontrast. 

životný štýl estetický

Ak ste tento román nečítali, je potrebné vedieť, že každý z bratov Karamazovovcov reprezentuje niečo, čo by dánsky existencialista Søren Kierkegaard nazval životným štýlom alebo životnou filozofiou. Kierkegaardovo rozlíšenie uvádza životný štýl estetický, etický a náboženský. U Miťu ide určite o ten prvý. Estetickosť treba chápať ako zmyslovosť, čiže je to život, ktorého hlavným cieľom je hromadenie zmyslových zážitkov a potešení. Dá sa nazvať aj hedonistický, teda hľadajúci šťastie v pôžitkoch. Miťa viedol takýto život a až väzenie ho nasmerovalo k už spomínanému existenčnému osvieteniu. Je tu prítomný silný kontrast hýrivého a de facto neslobodného života oproti životu vnútorne slobodnému.

Akú slobodu teda Miťa objavil?