téma pozornosti je však hlboko morálna, ba až psychologicko-duchovná záležitosť a zahŕňa ešte dôležitejšiu otázku, ktorá znie nasledovne: Čomu venovať pozornosť?
A túto otázku môžeme rozbiť podotázkami typu: Sú veci, ktoré si zasluhujú našu pozornosť viac ako iné? Sú veci, ktorým by mal venovať pozornosť každý? Ak ich nebudeme brať aktívne na vedomie, stanú sa z nás morálne nižší ľudia? A akej povahy sú tie takzvané veci, pri ktorých nepozornosťou riskujeme, že niečo v našom vnútri odumrie alebo, naopak, nikdy nevyrastie a nevykvitne?
žiadne filozofické pokrytectvo
Tieto otázky sú v jadre filozofie francúzskej mysliteľky a aktivistky Simone Weilovej, ktorú si dnes predstavíme. Bude to neľahké až existenciálne rozmýšľanie, pretože pandémia nepozornosti, ktorou trpíme, má za následok tragickú skutočnosť, že ničíme životy ľudí okolo seba (aj svoje). Ako? Tak, že sami zo seba a druhých robíme veci – inštrumentalizujeme a dehumanizujeme.
Simone Adolphine Weilová sa narodila v roku 1909 v Paríži a pochovaná je v juhoanglickom meste Ashford. Zomrela v roku 1943 na tuberkulózu, dožila sa len 34 rokov a jej krajan – filozof a nobelovský laureát Albert Camus – o nej povedal, že bola „jedným z veľkých duchov našej doby“.
Pochádzala z nepraktizujúcej židovskej rodiny, jej otec bol lekár.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.