teším sa na deti. Pracovať v škole vo svojom rodnom meste je trochu výzva. Asi nik z učiteľov to nerieši. Veď všetci sú doma. Ale ja som 27 rokov chodila kade-tade a vrátila som sa ako hlúpy Jano zo sveta. Zmúdrela som? Netuším. Len viem, že sa teším na tento moment. Opäť sprevádzať žiakov na základnej škole, previesť ich pubertou a tešiť sa, že dozrievajú na dospelákov.

Mám za sebou len pár dní, a už sa vytvárajú kamarátstva. Malá Oli, ktorú som poznala ešte ako škôlkarku, je v škole. Chodí mi referovať, čo im pani učiteľka hovorila, a pochváliť sa desiatou. Na druhej strane Juli, ktorá je ôsmačka a ešte aj patrí k môjmu príbuzenstvu, sa zásadne tvári, že neexistujem, a zdraví ma (už keď sa inak nedá) hlasným: Pochvááálen… Deviatačky si hneď na prvej hodine všimli, že im vykám, a ostali akési nesvoje. Čakala som, či sa ozvú. Neozvali. Napokon sa im to páčilo a akoby aj trochu podrástli.

Teším sa z kolegov a malej zborovne. Viem, veľa ľudí frfle na malé zborovne a štósy papierov, ale keď prejdete Slovenskom, všetko vám je milé a útulné.