takto nad tým uvažoval napríklad Gottfried Wilhelm Leibniz vo svojej Monadológii (1714), kde tvrdil, že také zmysly nepochybne existujú, len ich nepoznáme. Baruch Spinoza zas vo svojej Etike (1677) tvrdil, že z Boha či  prírody sú nám prístupné len dva atribúty (rozpriestranenosť a myslenie), no v skutočnosti je v ňom atribútov celé nekonečno, ktoré nám však už prístupné nie sú. Akú prírodu, akého Boha by sme mali pred sebou, keby sme mali kľúč aj k tým ďalším atribútom?

Všetci takíto si totiž predstavovali, že svet by sa nám vďaka tomu ukázal alebo dával bohatší, plnší. Lenže zmyslov máme práve päť, a tak im nezostávalo iné, než sa uspokojiť s tým, že sme odkázaní len na to, ako nám tie sprostredkúvajú vonkajšiu realitu. Také sú hranice nášho zmyslového vnímania.