nevyzerá to s tou budúcnosťou nijako zvlášť ružovo, ba čo viac, vyzerá to čoraz temnejšie, je ťažké premýšľať a zároveň sa len tak radostne tešiť zo života. A pritom je to vlastne to jediné, čo aktuálne môžeme naozaj robiť. Teda, samozrejme, okrem toho zaujímania občianskeho postoja, čo je síce symbolický akt, ale mimoriadne dôležitý, práve vzhľadom na to, čoho je výrazom. 

Lebo tak celkom subjektívne mám pocit, že o túto ideu sa znovu hrá. O slobodu, aj keby tisíckrát naozaj bola len poznanou nutnosťou či zdaním vymaňujúcim nás z existenciálnej tiesne. Báť sa, ale báť sa hlavne strachu samotného a nedovoliť, aby nás ovládol.