v roku 1952 plával iba jedenásťročný Jozef Galus na drevenej doske po rieke Morava v blízkosti hradu Devín. Bol dieťa a bolo to zjavné. To však nijak nebránilo pohraničnej hliadke, aby na neho nezačala strieľať – z guľometu, samopalov a aj z niekoľkých pušiek. Len z guľometu bolo na chlapca vystrelených 140 nábojov. Zabili ho za pár sekúnd. A pritom ho možno len odvial vietor. Jeho prípad však zďaleka nebol jediný.

Bývalý režim priniesol veľa zlého. To, že boli strieľaní na hraniciach tí, ktorí chceli ujsť za lepším životom na Západ, patrí však k tomu najhoršiemu. Rozkaz znel jasne: „Nesmí projet za žádnou cenu!“ A rozkaz je rozkaz, čo je podľa mnohých dostatočné ospravedlnenie dokonca aj pre vraždu. V rokoch 1948 až 1989 bolo pri snahe o prekročenie hranice zabitých odhadom okolo 420 ľudí. Slovensko sa s týmito vraždami nikdy nevyrovnalo – historicky, ale predovšetkým nie právne. Nikto nebol potrestaný, hoci sa vo väčšine prípadov vie veľmi presne, kto a na koho strieľal. Nikto nebol potrestaný napriek tomu, že takéto tresty v susedných krajinách padali, a dokonca ešte stále padajú.