pôvodne som tu mala rozpísaný odsek o tom, čo všetko zlé sa nám stalo. Nikomu tým však nepomôžem, ide o kolektívnu skúsenosť a každý z nás najlepšie vie, čo mu pandémia dala a vzala. Pre mnohých ide o jednu z najformatívnejších udalostí v živote – možno nie osobných, ale spoločenských určite. Dôvera v systém a inštitúcie sa vie budovať vzdelávaním, ale stojí predovšetkým na skúsenosti a prežívaní, koniec koncov, ako ktorýkoľvek typ dôvery. Nikto nie je dokonalý, a preto rátame s určitými štrbinami, ktoré život prinesie, ale dnes tu máme kolaps ako po zemetrasení. 

Vidina toho, že tu máme štát, ktorý sa o nás v čase krízy postará (nech už to z vašej pozície na politickom kompase znamená čokoľvek) sa začala rúcať. Pokazená dôvera sa nedá len tak opraviť, opäť platí, že ju dokážu pozviechať len činy. Človek sa pýta, či to má zmysel, pokiaľ musíme každodenne, bez viditeľného výsledku, naprávať dôveru v tých, ktorú ju nestratili na základe vlastného zlyhania, ale pre zbabelosť iných – a vedci ani zdravotníci si to nikdy sami nepýtali, bez nich by sme dnes boli ešte v úplne inom stave.