latinský výraz pre hlúposť je stultitia a hlupák bol stultus alebo insipiens, čo znamenalo skôr blázon. V 13. a 14. storočí bolo bežné zobrazovať hlupáka ako divocha, často v otrhanom odeve alebo nahého, bosého alebo len s jednou topánkou, neraz s vtáčím perím na hlave (ako u indiánskych náčelníkov), s poľutovaniahodným výrazom v tvári a s obrovským kyjom alebo budzogáňom v ruke.

Takto vyobrazil Hlúposť ako neresť sám veľký Giotto v roku 1305 na freske v Kaplnke Scrovegniovcov v Padove. Takto vidíme hlupáka aj na jednej z tarotových kariet Visconti-Sforza z polovice 15. storočia. Takto je zobrazený aj v jednej francúzskej knihe hodiniek z roku 1276 v iluminovanom prvom písmene žalmu 53, ktorý sa začína slovami: „Blázon si v srdci hovorí...“ A presne takto vyzerá bláznivý hlupák na začiatku toho istého žalmu aj v inom francúzskom žaltári, ktorý vznikol o dobrých dvesto rokov neskôr.

Dalo by sa tu donekonečna hovoriť o neveľmi zdvorilom postoji stredovekého a renesančného človeka ku kmeňovým spoločenstvám rôznych etník, k ich postoju k divochom a divošským spôsobom, identifikovaných neraz s kanibalizmom. Bolo v tom veľa predsudkov, veľa pohŕdania inakosťou, veľa civilizačného povýšenectva. Dozvuky tohto postoja doliehajú ešte aj na Shakespeara, v prípade ktorého by sa dalo jeho Kalibana v Búrke celkom dobre ilustrovať aj prostredníctvom Giottovej fresky. A to aj napriek tomu, že zrejme poznal esej Michela de Montaigne o kanibaloch, v ktorej tento filozof hovorí, že mu na cudzích etnikách – aspoň z toho, čo počul – nepripadá barbarské ani divoké nič a že barbarským nazývajú ľudia väčšinou to, na čo nie sú navyknutí.