dávne časy poznali písací nástroj, ktorému sa vtedy hovorilo stylus. Stylusy neboli tak celkom perá, ale skôr rydlá, ktorými sa vyrývali znaky do voskových tabuliek. Keď napríklad posledný rímsky filozof Boëthius smutne posedáva vo väzení, kam ho poslal po nečistom obvinení jeho dovtedajší chlebodarca ostrogótsky kráľ Theodorich, narieka nad svojím osudom a pomocou stylusu – rydla – sa rozhodne zaznamenať svoj žiaľ do slávneho spisu De consolatione philosophiæ. Spis ostane, úbohého Boëthia však vladár nechá sťať. No poďme k tým trom príbehom.

Prvý: Quintus Antullius, liktor rímskeho oligarchu Lucia Opimia. Keď Plútarchos opisuje život Opimiovho rivala Gaia Graccha, spomenie aj udalosť, počas ktorej Antullius razil cestu svojmu pánovi cez dav jeho neprajníkov a začal na nich pokrikovať: „Uvoľnite cestu dobrým, vy škaredí ľudia.“ Navyše im rukou čosi škaredé sám ukázal. Samozrejme, protestujúcim nebolo treba viac: schytili stylusy, čo si so sebou priniesli, a Antullia nimi ubodali. Potom zdúchli ako gáfor. Gaius sa na nich hneval, lebo tým poskytli zámienku svojim odporcom na pomstu. Opimius zas na tú pomstu svoj fanklub neváhal podnecovať. Ako som sa nedávno dočítal u archeológa Alexeja Zadorožného, nosenie zbraní na verejných priestranstvách sa u Rimanov pokladalo za prehrešok proti zákonom, takže kto chcel zákony obísť, vzal si do rúk rydlo alebo iný ostrý predmet, ktorý mu mohol poslúžiť ako dýka alebo meč. A poďho vyhrotiť situáciu. Zadorožnij dodáva: Plútarchos tým azda chcel povedať, že keď písacie potreby prestanú byť nástrojom na logos (slovo) a stanú sa nástrojmi na fonos (vraždenie), spoločnosť sa zjavne ocitla vo veľkej kríze.