keď Edgar Allan Poe v texte o filozofii básnickej skladby vysvetľuje, ako vznikol jeho Havran, píše, že sa sám seba opýtal: „Ktorý zo smutných námetov je podľa všeobecného úsudku ľudstva najsmutnejší?“ Ako odpoveď mu na myseľ prišlo jediné slovo: Smrť. No Poe pokračoval v kladení otázok: „A kedy je tento najsmutnejší námet najbásnickejší?“ Odpovedá si vzápätí sám: „Keď je úzko spätý s Krásou: smrť krásnej ženy je nesporne najbásnickejším námetom na celom svete a rovnako je nepochybné, že sa pre takýto námet najviac hodia ústa trúchliaceho milenca.“ Tak sa zrodil základ pre Havrana.

Poe uvažoval ďalej o tom, ako by svoju báseň zostavil a zišlo mu na um, že by bolo najlepšie nechať muža nariekať nad svojou milou v situácii, do ktorej sa bude ako refrén opakovane, no vždy trochu inak ozývať škriekavý, zlovestný havraní hlas a to jeho trúchlivé „nevermore“. Poe to slovo vybral zámerne, pretože – ako píše – obsahovalo na konci najplnozvučnejšiu samohlásku, dlhé o, a spoluhlásku r, ktorú sa dá najviac pretiahnuť (skúste si pritom len pomyslieť na hrozivo znejúce tolkienovské slovo Mordor). Aby to Poe dosiahol, rozhodol sa, že muž bude v skutočnosti klásť nejaké otázky a na tie odpovie havran vždy jediným slovom, no zakaždým na inej sémantickej úrovni. Aby to bolo ešte silnejšie, otázky sa mali stupňovať: od málo významných po tú najvýznamnejšiu takmer na konci (tú o prorokovi), o ktorej hovorí, že práve ňou sa jeho báseň v skutočnosti začína a že ju preto aj ako prvú napísal. Toto opakovanie malo zúfalého milenca prebudiť z letargie a vyprovokovať k čoraz silnejším otázkam.