starnúci Jean-Jacques Rousseau začína svoje Sny samotárskeho chodca opisom toho, ako sa on, „najdružnejší a najpriateľskejší z ľudí“, stal osamelým vyhnancom, lebo jeho protivníci a prenasledovatelia už pridlho mučili jeho citlivú dušu. Chudák Rousseau trpel hlbokými paranojami a aj svojich najbližších priateľov pokladal postupne jedného za druhým za súčasť nenávistného sprisahania vedeného proti nemu.

No v jednom okamihu sa akoby všetko zlomí a Rousseau nám vo svojej knižke tvrdí, že sa od toho všetkého odpútal, a teraz sa cíti opäť vyrovnaným človekom. Vraví nám tiež – keď píše svoj text –, že to nie sú ani len dva mesiace odvtedy, čo vo svojom srdci našiel úplný pokoj a že je vo svojej samote stokrát šťastnejší než v styku s inými: „Vyrvali mi zo srdca všetky pôvaby spoločnosti. V mojom veku by v ňom už znovu nevzklíčili, nato je priveľmi neskoro. Nech sú ku mne nabudúce dobrí alebo zlí, je mi už od nich všetko ľahostajné, a nech by spravili čokoľvek, nebudú pre mňa moji rovesníci nikdy ničím.“

Keď čítame tieto slová veľkého filozofa éry osvietenstva, pochytí nás náhle pocit, že Rousseau si vnútorný pokoj skôr iba veľmi želá, než by ho naozaj prežíval. Riadok po riadku čítame jeho ponosy na svojich nepriateľov, vracia sa k nim, opakuje to znova a znova. Je to na nevydržanie. „Po zvyšok svojho života budem sám, a keďže len v sebe nachádzam útechu, nádej a mier, musím a chcem sa zaoberať iba sebou.“ To všetko je v poriadku, ale prečo nám o tom Rousseau hovorí, prečo to potrebuje komunikovať anonymnému čitateľovi, prečo si to nevezme všetko so sebou do tej svojej adorovanej samoty? „Som tu teraz pokojný na dne priepasti, úbohý nešťastný smrteľník, no bezcitný ako samotný Boh,“ vyzná sa nám. Ako? Úbohý, nešťastný, bezcitný – a preto vyrovnaný a pokojný? Zdá sa to neuveriteľné.