ich záchrana dlho vyzerala neisto. Babišova vláda sa tvárila vyhýbavo a počet prevezených sa, žiaľ, dal ľahko spočítať: čistá 0. Nakoniec ich bolo 170. Vo chvíľach, keď už Kábul padol, letisko bolo zatvorené a v jeho blízkosti zahynulo najmenej 12 ľudí pri pokusoch o zúfalý útek, sa českej armáde podarilo zabezpečiť tri lety s plnou posádkou.

Je pravda, že nikto z NATO ani z miestnych obyvateľov neočakával taký rýchly kolaps afganského štátu (o čom svedčí aj útek prezidenta z krajiny). Predpokladalo sa, že hlavné mesto sa aspoň nejaký čas udrží. Odhady sa však krátili z mesiacov na týždne, potom na dni a vo finále už na hodiny. Týždenník Respekt priniesol svedectvo jedného z tlmočníkov, pre ktorého boli posledné dni ako na hojdačke: „V sobotu mu zazvonil telefón s českým číslom a oznámil mu, že bol zaradený do programu záchrany spolupracovníkov českej armády v afganskej misii. O tridsaťšesť hodín neskôr, v pondelok ráno, vtrhli do jeho bytu milície Talibanu. Zbili ho a odviedli do svojho neďalekého sídla. Po niekoľkých hodinách ho po zásahu jeho otca prepustili." (Je medzi prevezenými.)