v Banskej Štiavnici som sa s Vladom Gálisom na filozofickom festivale Agora 21 rozprával o ľuďoch a neľuďoch vo svete fantasy príbehov. Vlado je prekladateľ a milovník literatúry, obzvlášť Terryho Pratchetta, no – ako povedal – za najfascinujúcejšie literárne figúry pokladá upírov. A Frankensteina. Tvrdí, že keď ako dieťa prečítal Drakulu, od strachu knihu rituálne zakopal naveky do zeme. Odvtedy ho upíri začali zaujímať ešte viac. Jedna z vecí, ktorá na našej diskusii zaznela, sa však zahryzla do vzduchu tak, že priam sčervenel od krvi: „Skutoční upíri chodia v sakách.“ Bodka a ticho.

Samozrejme, nie všetci ľudia v sakách sú upírmi, no ak tie hrozivé bytosti chcete niekde stretnúť, určite ich nehľadajte po nociach na povalách starých domov, ale práve medzi najuhladenejšími z najuhladenejších ľudí, uprostred ktorých sa zvyknú sofistikovane skrývať. Pre literárnu a filmovú vampiristiku sú títo vyciciavači života večným prameňom inšpirácií.

Tak je to však nielen s upírmi, ale aj so všetkým démonickým alebo monštruóznym. Prvé imaginácie diablov sú tie čertovské (rožky, chvostíky, kopytá) – skrátka, na smiech. Zo zafúľaných čertov sa stali úsmevné bytosti, ktoré už, hádam, nestrašia ani len malé deti. Takéto luciferstvo nás nedesí. Postupne teda imaginácia pritvrdí a diabolskú postavu poriadne zohaví. To už je ťažšie, taký obraz sa vpije do mysle, tvrdošijne tam ostáva a nechce odtiaľ von.