zažívame veľké sklamanie. Z vlády, z toho, že nemôžeme byť spolu, lebo je tu už viac ako rok a pol odporná pandémia. Z toho, že naša vláda to nedala. Bývalý premiér šaškuje s (ne)očkovaním okolo Sputnika a predbývalý premiér vymenil svoju opitosť za nekonečné konšpirácie. Koalícia sa zase určite háda, aj keď sa už strácame v tom, o čom je tá hádka tentoraz.

 A k tomu sú už aj Za ľudí, ktorých sme mnohí volili, obrovský výsmechom so svojím snemom-nesnemom. Je to príliš? Je to len zlomok dôvodov, prečo máme dôvod na hnev a sklamanie. Ale tých, ktorí stáli a pochodovali uplynulé dni v Bratislave, motivujú aj iné, pre mňa nepochopiteľné veci: skalopevný názor o vlastnej pravde bez akéhokoľvek náznaku reálne podložených informácií a najmä fakt, že sa cítia ukrivdení v ich vlastnom presvedčení.Okrem sklamania zažívame teda aj obrovský egoizmus. 

„To, čo sa deje, je hlúpy egoizmus.“

Akokoľvek mám totiž v najhlbšej úcte slobodu vyjadriť svoj občiansky postoj, a to aj v uliciach a aj nahlas, to, čo zažívame v hlavnom meste, sa diať nemá. Ak okoloidúcim protestujúci vulgárne nadávajú a dokážu napadnúť policajtku, majú bezpečnostné zložky právo zasiahnuť.