narazil som na krásny aforizmus o viere a neviere. Pointa spočívala v odpovedi na to, aký je rozdiel medzi veriacim a neveriacim. Veriaci majú v betlehemských jasliach dieťa. Neveriaci na tom istom mieste vidia iba slamu. Cesta s dieťaťom je dobrodružstvom, je tam perspektíva rastu. Samozrejme, aj cesta so slamou môže byť zábavná, ale občas z toho môže dýchať aj poriadna dávka nezmyselnosti. Neviem, čo robiť v takom prípade. Múdrejší si to racionalizujú a hovoria o optimistickom nihilizme. 

Čiže niečo ako skok s úsmevom do hrobu, do ničoty, do zabudnutia alebo ako to s obľubou motajú básnici „do nebytia“. Komické sú dohady o stvorení sveta. Veriaci vraj veria, že Boh stvoril svet za šesť dní a na siedmy odpočíval, a preto sú nemúdri. Neveriaci, podľa českého aforistu Eduarda Martina, zase veria, že svet stvorila „všadeprítomná a všemohúca ničota“, a preto sú múdri. To je teda!  To by sa jeden aj urazil. Pravda je, že niektoré veci sú tajomstvom a tajomstvom zostanú. Môžeme ich skúmať.  Je dôležité klásť si otázky, ale je arogantné dávať odpovede a tieto teórie povyšovať na dogmy alebo záväzné definície. 

Ako napísal známy pravoslávny mních sv. Paisij Svätohorský: „Každý, kto si myslí, že môže preniknúť Božie tajomstvá svojím rozumom, sa podobá človeku, ktorý by chcel vidieť raj ďalekohľadom“.  Tak sa javí, že rozlúsknuť tajomstvá vesmíru nebude najdôležitejším cieľom v živote.