herečky nemali potrebu s ňou súťažiť a muži s ňou chceli byť na plátne. V jej filmografii je pozoruhodné, že dokázala hrať manželky mužov takmer o generáciu mladších (Ondřej Vetchý v Báječných létech pod psa) aj o generáciu starších (Zdeněk Svěrák v Obecnej škole) – a zakaždým to vyzeralo úplne prirodzene. Veď Zdeněk Svěrák napísal niektoré svoje scenáre tak, aby ju mohol mať po svojom boku: ako speváčku dobývanú záletným violončelistom v Koljovi či ako asistentku majstra v Járovi Cimrmanovi ležícím  spícím. Podľa jej spomienok jej niekedy stačilo zahrať naivný pohľad a úsmev, aby mužov poblúznila: „Napríklad v Žobráckej opere som to robila zámerne a s radosťou, to priznávam.“

Libuše Šafránková poskytovala rozhovory len zriedka. Ale pri tých niekoľkých príležitostiach sa ukázala ako pozoruhodne dobrá pozorovateľka. Takto pre Magazín MF Dnes v decembri 2001 opísala svoj rodný kraj v Šlapaniciach pri Brne: „Predstavte si tie nekonečné pláne a čistý obzor nad nimi, keď vychádza slnko. Milujem ten pocit, keď vidíte prvé ranné lúče, akoby vám deň patril. Je to taký výnimočný okamih, že sme ho museli namaľovať, nezávisle od seba, ja a po rokoch môj syn. A to slnko putuje celý deň nad vami, nad magickou planinou, kde skutočne kráčali dejiny.“ Spomeňte si na to, keď pôjdete z Bratislavy do Brna po D2 neďaleko dejiska bitky troch cisárov.