ostýcham sa vyjadrovať priamo k smrti. Je to už tak: zosnulý je mŕtvy. Na tom sa nič nedá zmeniť. Máme sa pozrieť realite do očí, hoci je to ešte také bolestné? Ja sa zväčša vyhýbam slovu „smrť“ či „úmrtie“. Radšej hovorím o „návrate domov“. A nie preto, že by som sa vyhýbal slovnej tvrdosti.

„Ísť domov“ totiž nie je eufemistický opis smrti. Je to práve presný opis toho, čo sa v smrti deje: Ideme domov! Presne takto hovorí samotný Ježiš o svojej blížiacej sa smrti. On tušil, nie, on vedel, že jeho smrť bude strašná. Niekoľko hodín predtým, pri poslednej večeri s priateľmi, sa na konci stolovania modlí k Bohu, ktorého nazýva Otcom. Hovorí o svojom poslaní, ktoré mu dal Boh a ktoré sa teraz končí. Stále je ešte „vo svete“, ale už nie dlho. Ježiš vie, že zomrie. A pomenuje to bez použitia slova „smrť“: „Prichádzam k tebe.“ 

Svoju smrť vidí ako návrat domov. Neostýcha sa prejaviť z toho radosť. A chcel by, aby aj jeho priatelia „mali v sebe moju radosť – a úplnú“. Ja si netrúfam písať pozostalým do sústrastného pozdravu až takéto slová. Ale viem o zomierajúcich, ktorí mali v srdci radosť, že už smú „ísť domov“. Keď umieral môj dedo, vraj požiadal rodinu, aby nesmútila, ale aby sa tešila spolu s ním. Bol som príliš malý na to, aby som si to pamätal.