keď som bola prváčka na strednej škole, ráno Veľkého piatku mi zomrel starý otec. Bolo to veľmi zvláštne, prežívať naozaj vnútorne to, čo sa vám pred očami odohráva v liturgii. Smrť Veľkého piatku sa mi vrezala do poslednej kvapky duše. Zrazu som rozumela všetkému. Plaču kňaza na začiatku obradov, mnohým prosbám, smútku aj tichu. Aj tomu, že nezvonia zvony. To ticho bolo také potrebné. Pre mňa osobne, pre moju rodinu, pre všetkých, ktorí sme sa s touto udalosťou stretli. Odvtedy už prešlo mnoho rokov, ale vždy na Veľký piatok udržiavam určitý vnútorný rytmus, ktorý mi pripomína práve tie konkrétne sviatky. Byť v tichu, s minimom jedla, pozrieť si večer krížovú cestu z Ríma a spokojne plakať pri každom jednom zastavení.

Nie, ani pandémia ma z tohto rytmu nevyrušila. Práveže to všetko bolo pre mňa ešte omnoho hlbšie. Utrpenie celého sveta v jednom konkrétnom okamihu: ukrižovaní Človeka. Smrť a život, a medzi nimi tá krehká hranica.