keď Jan Vodňanský minulú stredu ako 79-ročný zomrel, nekrológy mali problém ho vystihnúť jedným slovom. Textár, ktorý plachtil na výrazných rýmoch a podľa nich nechal ďalej unášať pieseň do poetických absurdít: „Na opeře v La Scala / nevím, proč jsi mlaskala / Už nejsi má láska / v La Scale sa nemlaská.“ Ale aj doktor filozofie a strojný inžinier, ktorý väčšinu života strávil na voľnej nohe: dokázal na scéne predviesť úžasný vedecký rozbor Snehulienky a siedmich trpaslíkov (v 90. rokoch potom seriózne prednášal filozofiu na Karlovej univerzite). Výrazný kabaretiér, ktorý vytváral kontrastnú dvojicu so stoickým klaviristom Petrom Skoumalom – než ju v roku 1981 priviedli podľa jeho slov k „riadenému rozpadu“. Sám Vodňanský mal na vizitke prosté označenie – šoumen. A naozaj! Na videu z odovzdávania čestného občianstva Prahy 7 donúti starostu aj členov rady spievať s ním jeho pieseň o starej štvrti Holešovice, kde „na předměstí / padá déšť a k tomu ještě rány pěstí" a kde „zasadíš-li stromeček, řeknou, že jsi blbeček.“

Popri tom bol však Jan Vodňanský neokázalo statočný človek. Svoj podpis Charty ´77 líčil takmer ako vedľajší dôsledok svojho priateľstva s literátmi Sergejom Machoninom a Ludvíkom Vaculíkom, ktorí mu svedčili na prvej svadbe. V jeho podaní sa aj výsluch na Štátnej bezpečnosti zdá ako pokračovanie zábavy inými prostriedkami. „Páni, ja vám predvediem, ako ten môj komentár znel,“ vstal na služobni, keď sa mal vyjadriť k niekoľkým udaniam pre ich vystúpenie so Skoumalom, a znovu prehrával spornú scénku (až po rokoch v spomienkach dodal, že ho vtedy jeden z eštebákov chcel udrieť).