o stave demokratického vedomia a usporiadaní proporcií v hlavách politickej triedy je dokumentácie už plná povala, toto je však svedectvo korunné.

Strašidelné výjavy z Wu-chanu a neskôr z Lombardska, a podobne hororové prognózy Inštitútu zdravotnej politiky (ktorým autor neveril, ale hádať sa neodvážil), ktoré počítali aj so scenárom státisícov infikovaných, boli presvedčivé viac než dosť, aby v marci práve stav núdze nikto nespochybnil. 

O korone vedel svet pramálo, takže proti mimoriadnym právomociam pre exekutívu v zdravotníctve argument nebol. A neexistoval napriek skutočnosti, že v marci rovnako ako teraz v októbri platilo, že v demokraciách je stav núdze inštrument krajný, posledná možnosť, keď sa rámec bežného ústavného poriadku ukázal na odvrátenie aktuálnej hrozby nedostatočný.