naša škola už veľmi intenzívne pripravuje nasledujúci školský rok. Tvorí sa plán A a tiež plán B. Lebo čo keď? Čo sa stane, keď nám zase ujdú pomedzi prsty nejaké týždne pre nejaké chrípky, mimoriadne voľno, dlhodobú chorobu učiteľa? Mať záložný plán je veľmi dôležité. Síce nás to stojí dosť síl, no už teraz plánujeme, korigujeme, vymýšľame, renovujeme, vypisujeme, tvoríme. Lebo toto je náplňou práce učiteľov v škole, keď tam nie sú žiaci.
Potom máme búrku spoločenskú. Spoločnosť, keď je nejakým spôsobom frustrovaná, začne byť agresívna. Moja mama vždy tvrdila, že národ, keď je hladný, je bojovný. To sme si mali pamätať nielen na hodiny dejepisu, ale hlavne nám dcéram to prízvukovala pri vedení domácnosti. Nikdy neštudovala psychológiu. Jednoducho to odpozerala zo života. Ak človek nemá splnenú nejakú základnú potrebu, prejaví sa nevyberaným spôsobom.
Treťou búrkou, ktorá sa prehnala, bola skutočná búrka, ktorá láme stromy a berie všetko, čo jej príde do cesty. V mojej rodnej dediny takéto niečo skutočne prišlo. Nepatríme do oblasti, ktorá by bola riziková. Aj preto to všetkých prekvapilo. Jeden dážď a v piatich dedinách dolného Liptova zostala spúšť. Bahno, bahno, bahno, stromy, palety, tehly, strecha, mosty, lavičky… Všetko zničené. A potom ešte chránená oblasť – Ludrovská dolina. Tiež zničená. Strhnutá cesta a z doliny je jedno veľké bahnisko.
Životné, ale aj tie skutočné búrky nás učia, že nie všetko je samozrejmosť. Že to, čo tu bolo pred desiatimi minútami, tu už nemusí byť, alebo to bude zdeformované či zničené. Ale môže nás to naučiť vďačnosti.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.